Blogy

Nie, na prvom mieste nemám zdravie, ani druhom, ani treťom

Vždy som bola nesmierne citlivá na nespravodlivosť nielen voči mne, ale aj druhým. Vždy som si hovorila, že tá krivda, ktorá sa stala niekomu sa predsa raz môže stať aj mne, ak sa na ňu budem len prizerať. Ak nezakričím, že cisár je nahý! Ak za spravodlivosť niekto vedľa mňa bojoval aj hlavou proti múru, vždy som stála vedľa neho, ak som bola o pravde presvedčená. Verte, žije sa s tým veľmi ťažko, ale nikdy som to neoľutovala. Či sa ma to týkalo osobne alebo nie.

Keď začala koronavírusová pandémia, myslela som si, že ľudí zmení. Že mnohí pochopia, prehodnotia a hlavne zmenia. Že sa im otvoria oči a vylezú zo svojich jednoduchých ulít a potom zmenia svet k lepšiemu.

Najprv bolo vidieť a počuť najmä presne takých. Dobrých. Ako týždne postupovali, aj vďaka neuváženým vyjadreniam politikov, statusov a neviem akých slovenských odborníkov sa začalo pomaličky  prehrabávať na povrch to neuveriteľné ľudské zlo, ktoré dovtedy driemalo niekde v zadných líniách. Arogancia a pozícia sily dostala ďalší reparát.


Primitívnosť a obmedzenosť v kombinácii s ľudskou zlobou a povrchnosťou prevalcovalo aj vo svete internetu to krásne, čo sme tu na začiatku pandémie mali, ľudskosť a jednoduché nezištné dobro. Obyčajné ľudské dobro.

Po tom všetkom, čo sa ku mne dostáva napriek enormnej snahe ubrániť sa ľudskej hlúposti, primitivizmu a zloby najhrubšieho zrna, som však už stratila akúkoľvek nádej. Nádej, že ľudí vírus zmení k lepšiemu. Dnes už viem, že naopak, z ich buniek vo väčšine prípadov vydoloval tie najprízemnejšie pudy a zaslepenosť , aké snáď už do civilizovaného sveta 21. storočia ani nepatria.

Ako mi napísali dve priateľky:

„Slovensko sa mení k horšiemu, jeho obyvatelia. Všetci máme diametrálne odlišné prežitky pri koronavíruse a ani sa nedokážeme navzájom chápať, keďže nás všetkých trápi niečo iné. Niektorí lamentujú nad kravinami a niekto dáva so cťou tak drsnú odluku od rodiny a svojho domova, že si to iní ani nevedia predstaviť. Brutálna lekcia je táto „korona“, lebo tu už dávno o vírus nejde. Situácia je totiž taká vyhrotená, že každý vidí len svoje problémy. Nik iný ich podľa väčšiny nemá a ak náhodou, aj tak sú určite menšie a tak nepodstatné. Ľudia stratili súcit, empatiu a pochopenie, lebo ich majú (ak vôbec) len vtedy, keď sa vodí dobre. Ale to už je vychcanosť, nie pochopenie. Dobré na tom je, že to krásne vyselektuje charaktery, ale pravdou je, že za príliš veľkej bolesti duše ranených. Ranení a dobrí z toho vyjdú brutálne silní, menej naivní v lepší svet a múdrejší o také postrehy, o ktorých dovtedy ani nechyrovali,“ napísala Radka.

Dnes už viem s istotou, že nie, nie je pre mňa zdravie na prvom mieste. Dnes mi to už znie ako klišé. Pre mňa osobne je aj dnes na prvom mieste rodina, potom dobro, potom sloboda, až potom zdravie. A keď to má prísť, nech smrť príde, pre mňa osobne život bez rodiny, dobra a slobody nemá zmysel.

„Asi sa treba nejakým spôsobom vysporiadať s tým, že nie každý uvažuje logicky, že ľavá ruka nevie, čo robí pravá, že chaos vládne svetom a čím väčší, tým je to pre určitá skupiny lepšie… nezmeníš svet, ani ľudí, lebo to by všetci museli začať od seba a to ľudia nechcú a ani nevedia. Vieš koľkokrát si hovorím, že keby sa mi malo splniť jediné želanie, viem, že mnohí by chceli zdravie… ja by som si  neželala ani svetový mier, stačilo by mi, aby z ľudí vymizlo zlo, ale fakt že všetko zlo! Všetky tie nízke pudy a chamtivosť a kopec iných vlastnosti, čo sa radia k zlu. A potom by bol aj mier, vládla by medzi ľuďmi láska a spravodlivosť, a v takom svete by sme určite všetci boli zdravší, fyzicky aj duševne. No hold! Utópia. Škoda. Možno existujú paralelne svety a po smrti sa tam znovu narodíme a zažijeme to, po čom snívame,“ napísala Danka.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *