Norge Covid denník: Dovidenia Pavel!

Je ráno, kašlime na „posadnutého vedúceho“. Radšej ho začnime príjemnejšie.

Už vyše mesiaca v Nórsku všetko ide ako tak podľa plánu. Až na to, že som po prvý raz nevládala ráno zaviesť vnučku do škôlky. Zobudila som sa síce pri svitaní pred 9,00 hod, ale to sa už dcérka vrátila zo škôlky. Smiala sa, že tu úplne stratím pojem o čase. Veľa tmy v Nórsku mi neprekáža. Aj tak tu je všetko nádherne vysvietené, až z toho jasám. Nielen domy, ale tie cesty!

Veď celý ten čas som tu nemusela zapnúť ani diaľkové svetlá napriek tomu, že slnko zapadá už pred 16,00 hod. Toho zapínania bezkáblových lámp nad vozovkou podľa fotobunky ako ide auto sa neviem nabažiť. Normálne sa večer pri venčení psa kochám pri ceste ako to funguje. Len tak tam stojím a čakám na autá. Ak ešte do toho sneží, príde mi to ako svetelná show v hlbokom lese. Pes síce divne na mňa pozerá a trasie sa od zimy, lebo to dokážem sledovať aj hodinu, ale naozaj je to “podívaná”.

Aj do toho obchodu som sa naučila pekne na boboch ako malé dieťa. Stali sa mojou bežnou nákupnou výbavou. Z domu k autu na boboch, hore na boboch nákup. Len tú poslednú zákrutu tesne pri ceste stále neviem vybrať tak, aby som na boboch nehavarovala. Musím sa dcéry spýtať ako ju vyberá, keďže ju  za to chvália aj domáci.

Ďaleko, draho a bez auta

Celá od snehu som teda oškrabala zamrznuté čelné sklo aj z vnútra a vyrazila do obchodu. Prvý šok som zažila, keď som mala pocit, že som si pre množstvo snehu nevšimla, že idem po železničnej trati, ktorá však v oblasti reálne nie je. Taký divný zvuk vydávalo okolo mňa niečo, čo  ma predbehlo tak rýchlo, že som vylúčila, že to bolo auto.  

Chvíľu som si myslela, že je to vlak, ktorý ma nevie predbehnúť, neskôr mimozemský tanier. Preletelo to okolo mňa na zasneženej vozovke tak rýchlo, že mi zrazu začalo hučať celé auto. Podobne, ako vo filme o policajtoch a mimozemšťanoch s Louisom de Funèsom, keď pristáli mimozemšťania a policajtom vypli všetky autá.  Alarm ma veľmi nepríjemne upozorňoval, že asi havarujem. Až neskôr som si uvedomila, že okolo mňa preletel najrýchlejší traktor, aký som kedy v živote videla.

Určite išlo iba o náhodu, ale moje auto mi jasne oznamovalo, že mám vážny problém. Bolo mi do plaču. Veď sa ma rozhodlo sklamať v najdrahšej krajine sveta a mňa ešte čaká cesta späť do epicentra Covid-19.  V zúfalstve som vulgárne nadávala a rukami bezradne udierala po volante. Všimli si to aj stavbári-cestári pri ostrove Utoya. Divne na mňa pozerali v prilbách s vysielačkami, keď som okolo nich hystericky prechádzala. Bola som presvedčená, že prejdem ich úsek, ktorý práve renovujú a cez tie ich mikrofóny na prilbách zavolajú na mňa záchranku alebo políciu.

Nič z toho sa nestalo a zlomená som s hučiacim autom zastala na pumpe. Zistila som, že som vlastne akoby prišla o zadné koleso, ktoré som však nemala ani čím nafúkať. Kompresor mali pokazený. Najbližší servis bol asi dvadsať kilometrov, samozrejme, že už po pracovnej dobe. Nemusela som ich však veľmi prosiť. Môj tón hlasu v telefóne musel znieť žalostne. Tuším som aj plakala, že tu bez ich pomoci v nórskej divočine zahyniem.

Faktúra ako hrozba budúcnosti

Cestou do servisu som si predstavovala, ako ma pripravia o celoživotné úspory a ja skončím pred radnicou v Oslo medzi bezdomovcami. So stiahnutým zadkom som zaklopala na prijímaciu kanceláriu. Milý Poliak Pavel ma upokojil, že sa na to pozrú a všetko vyriešia. O tom som nepochybovala, šialene som sa však bála faktúry.

V kancelárii som sedela ako vyhodené mača v zime na ulicu. Skrútená a zúfalá. Celkom jasne som videla môj trajekt ako opúšťa nórske územie, ale bezo mňa. Mám vôbec toľko na účte? Nemala som banke vrátiť všetky kreditné karty, že nechcem žiť na dlh, uvažovala som.

Zrazu sa na presklenú čakáreň začalo rútiť moje auto bez klincov na pneumatikách až som samovoľne vykríkla. Pavel ma upokojil, že domáci vedia jazdiť aj na takých. Radšej ma upokoj, koľko to bude stáť! Povedala som si v duchu a s veľkým strachom som sledovala blížiaceho sa technika, ktorý už mal dávno sedieť doma pri rodine. Napriek tomu mi milo oznámil, že zimné pneumatiky mám  obuté na nesprávnych diskoch, že keď chcem, všetko mi dodajú, prezujú a môžem vyraziť do Strednej Európy. Že sa mi vyvliekla pneumatika, ale že to zalepil silikónom či čím a malo by to vydržať až domov. Hm, malo…

Sympatický Pavel mi odporučil, aby som si všetko kúpila u nich, že po sezóne budú vypredávať gumy za také ceny, aké nenájdem ani doma. Že vie o čom hovorí. Je možné, že si to naozaj v kľude pozriem neskôr. Vraj v Nórsku sú gumy „spotrebným materiálom“ a v tejto krajine platíte nehorázne sumy za iné veci, ale gumy to vraj po sezóne určite nie sú. (viem, potraviny a iné služby sú najdrahšie).

Oprava ma stála 40 eur. Nechala som si to zopakovať päťkrát. Bol to pre mňa najlacnejší účet, aký som tu za týždne platila. A ešte mi tak pomohli! Všimné som im samozrejme neponúkla. V Nórsku je to čierna ekonomika.   

Potraviny nad zlato

Stihla som aj obchod do 23,00 hod. Nakúpila všetko potrebné (v štátnom obchode na alkohol mali jedinečný, nórsky, orieškový likér vypredaný) a pri platbe kartou tak ako vždy, radšej privrela oči. Aj tak som pri sume 480 eur (len pre predstavu cien potravín) mala dobrý pocit. Deťom tu totiž pri tých cenách nemáme ako pomôcť. Maximálne im tak nakúpiť, či zaplatiť kávu, či posedenie v reštaurácii. Aj tak vás to stále stojí stovky eur. Za ten dobrý pocit to ale stojí!

Do domu som ako vždy viezla nákup aj na boboch. Zvyšok niesli všetci dospelí. Samozrejme, ako vždy jeden za bobami, keby z nich tak, ako vždy, v tme vypadlo. Lebo vypadne vždy. Ale obyvatelia „nórskych lazov“ to vždy nechajú pri ceste, aby ste si to tam našli, keď zasa pôjdete okolo. Okrem toho, v tom mraze sa to ani nepokazí. Maximálne to zje nejaká nórska háveď.

Teším sa na jar a leto. To už budem môcť chodiť k domu až autom. Je to taký miestny Rely Dakar. Ale o tom až neskôr v máji. Po očkovaní proti Covid-19. Dovidenia Pavel!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)