Stĺpčeky

November 1989/2019: Tridsaťročná reťaz a pretlak ideálov

Na ulici by sme sa už možno ani nespoznali. Stojac vo foyeri Univerzity Komenského a prezerajúc si fotky z novembra 89, zomkol nás opäť pocit spolupatričnosti. A čuduj sa svete, aj rovnakého náhľadu na život. To je tak, keď spolu ako študenti pohnete dianím a robíte to len preto, že chcete dať najavo, že niečo nie je v poriadku…

November 89 navždy zostane silným, možno najsilnejším obdobím nášho života. A špeciálne ten 16. november 1989.

November pred 30 rokmi bol studený. 16. november bol možno najchladnejší, ale zvedavosť nás hnala na námestie. Nevedeli sme kto tam bude, prišli všetci, ktorí si našli čas a odvahu.


Bol predvečer Medzinárodného dňa študentov. V piatok väčšina z nás cestovala po celom Slovensku domov, takže štvrtok bol dobrý termín na stretnutie, aj keď nepovolené, aj keď také tajné študentské…

Bolo nás vtedy do dvesto. Zaspievali sme si Gaudeamus, prešli sme v živej reťazi centrom Bratislavy, skandovali nesmelo a potom aj riadne nahlas, pýtali si školské reformy, ale aj slobodu, podiskutovali pred vtedajším Ministerstvom školstva so súdruhom Šľapkom. Neuvedomujúc si možné následky, na druhý deň sme sa rozpŕchli k svojim rodičom. Také banálne. A predsa stále živé. A dnes veľmi silné.

Dolný rad (vpravo prvá) Adriana Hosťovecká 20.11. 1989. Bol pondelok a na foto je 1. štrajkový výbor študentov FiF UK, potom sme sa rozbehli presviedčať ostatné školy nech sa pridajú/foto: archív Andriana Hosťovecká

16. novembra pred 30 rokmi sme boli odvážni až priveľmi. Boli sme mladí, spontánni a verili sme, že keď nás je AŽ 200 a držíme sa za ruky, nikto nám nič nemôže. Mladícka naivita v kontexte udalostí za hranicami vtedajšieho Československa sa do niekoľkých hodín zmenila na absolútnu odvahu. Ale naše zhromaždenie, nebyť kamier vtedajšieho bratislavského spravodajstva, by možno pre následné udalosti zapadlo do zabudnutia.

Sloboda nad Maruškinu soľ

Nezapadlo, lebo bolo zdokumentované a nezapadlo, lebo sme to nedovolili. Naša neohlásená a teda nepovolená demonštrácia dnes oslavuje 30 rokov. Na túto mladú paniu som pyšnejšia ako kedykoľvek predtým. Bola spontánna, my sme nemali žiadne ani skryté politické ambície a nemáme ich dodnes. Tí, zo 16. novmebra, sme potom tvorili jadro Prvého študentského štrajkového výboru na Filozofickej fakulte v Bratislave. Vlastne prvého študentského a štrajkového výboru v Novembri 89. roku na Slovensku vôbec. Všetky ostatné boli až po. A chvalabohu ich po nás bolo neúrekom, lebo bolo treba.

Dnes sa po 30 rokoch stretávame na rovnakom mieste (pred súčasným Prezidentským palácom v Bratislave). Nielen preto, že naše ideály nie sú naplnené, ale aj preto, že si slobodne chceme pripomenúť náš veľký deň. Deň, keď sme vyšli z tieňa svojho komfortu a nemysliac na následky a perzekúcie celých našich rodín, sme chceli na celé mesto zakričať, že chceme Slobodu!  Dnes budeme v živej reťazi žiadať všetko ostatné, čo sa k nám za posledných 30 rokov nedostalo. Napríklad, triviálnu slušnosť a morálku, ktorá našej spoločnosti tak veľmi chýba.


Sila živej reťaze je v tom, že ju nemožno umlčať, ani zničiť. Ona je živá a je to reťaz. Reťaz plná podpory, porozumenia a vzájomnej sily. Je to reťaz, ktorá prežila 30 rokov.

Na ulici by som niektorých z nás asi ani nespoznala. Ale tá energia a vnútorná sila definovať problém v nás zostala. Vnútorná energia znásobená rokmi a radosťou stretnúť ďalšiu časť našej reťaze je neuveriteľná. Vlastne sa nedá ani opísať, lebo ideál a pokora k životu sa opísať nedajú. Oni buď sú alebo nie. Ďakujem, milí spolužiaci z FF UK z roku 1989, ste výnimoční.

Sloboda a zodpovednosť



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *