Kultúra

Nový príbeh od autorky Príbehu služobníčky

nový príbeh Volali ma Grace

Jej príbeh služobníčky sa stal fenoménom. Literárnym a neskôr aj televíznym. V novom románe Volali ma Grace sa kanadská autorka Margaret Atwood inšpirovala skutočným príbehom z 19. storočia.

V roku 1843 obvinili dvoch sluhov – mladú Grace Marksovú a Jamesa McDermotta – z vraždy ich zamestnávateľa Thomasa Kinneara a jeho domácej. Dievča odsúdili na doživotie, McDermotta obesili. No Grace tvrdí, že sa na udalosť, ktorá jej navždy zmenila život, vôbec nepamätá.

Niektorí si myslia, že Grace je nevinná, iní sú presvedčení, že je stelesnením zla. Úlohy zhodnotiť Gracein stav sa ujme Dr. Simon Jordan – psychológ, odborník na stratu pamäti. Usiluje sa preniknúť do jej mysle a zostať nezaujatý, no pritom sa čoraz viac zaplieta do jej príbehu. Naozaj bola len nevedomá spolupáchateľka alebo je to chladnokrvná vrahyňa?


Hoci sa M.Atwoodová prísne drží faktov a nezmenila ani najmenší detail z vtedajšej tlače alebo z diel iných spisovateľov, ktorí sa o prípad zaujímali, príbeh obohatila fiktívnou postavou psychológa, ktorý má odborne zhodnotiť Gracein duševný stav a jej možnú vinu. Lekár sa zo všetkých síl snaží ostať nezaujatý a profesionálny, a pritom sa čoraz viac sa zaplieta do Graceinho príbehu.

Román Volali ma Grace sa dostal do užšieho výberu Bookerovej ceny a Orange Prize, a je – rovnako ako Príbeh služobníčky – literárnou predlohou úspešného seriálu Alias Grace spoločnosti Netflix.

Je to ďalšia atwoodovka, ktorú si budete šetriť a čítať, vychutnávať stranu za stranou. Skvele zachytila život a situáciu v polovici 19.storočia. Zavedie vás do väzenia, ukáže vnímanie psychických porúch vtedajšími očami a zmýšľaním.
Volali ma Grace je román o ľudskej mysli. Historický príbeh, v ktorom sa skrýva mnoho myšlienok. A je len na čitateľovi, či sa nad nimi zamyslí… Napríklad – ak je pokoj a mier možné vykúpiť drobným klamstvom, je to prijateľné?

Začítajte sa do knihy Volali ma Grace:

1859.
Sedím na purpurovom zamatovom diváne v riaditeľovom salóne, vlastne v salóne jeho manželky. Odjakživa to bol salón riaditeľovej manželky, hoci to nie je vždy tá istá osoba, lebo riaditelia sa tu menia podľa politickej situácie. Ruky mám zložené v lone, ako sa patrí, hoci rukavičky nemám. Priala by som si mať rukavičky, hladučké, biele, bez jediného záhybu.

Zdržujem sa v tomto salóne často, spratávam riad po čaji, utieram prach zo stolíkov aj z dlhého zrkadla obrúbeného vygravírovanými hroznovými strapcami a listami, z klavíra aj z vysokých hodín, doviezli ich sem z Európy, je na nich zlatooranžové slnko a strieborný mesiac, zachádzajú do hodín a vychádzajú z nich von podľa toho, koľká bije a ktorý je týždeň a mesiac. Hodiny sa mi z celého salóna páčia najviac, bárs aj odmeriavajú čas, a mňa čaká ešte veľmi veľa práce.


Na diváne som nikdy predtým nesedela, je len pre hostí. Pani Parkinsonová hovorievala, že dáma si v žiadnom prípade nemá sadnúť na stoličku, z ktorej práve vstal pán, ale nikdy nepovedala prečo. Mary Whitneyová hovorila, Nuž, preto, ty trdlo, že stolička je ešte chvíľu teplá od jeho zadku. To bolo od nej dosť neslušné. No a tak si nemôžem pomôcť, ale keď tu sedím, predstavujem si dámske zadky, čo akurát sedeli na tomto diváne, jemné a biele ako trasľavé vajcia uvarené namäkko.

Návštevníčky majú oblečené popoludňajšie šaty s radmi gombíkov na hrudi a tuhé krinolíny odspodu spevnené drôtom. Je nepredstaviteľné, že si v tom vôbec vedia sadnúť, pri chôdzi sa im nohy pod vzdúvajúcimi sa sukňa-mi nedotýkajú ničoho okrem ich vlastných spodničiek a pančúch. Sú ako labute, vznášajú sa na neviditeľných nohách, alebo ako medúzy vo vodách skalnatého prístavu neďaleko od domu, kde som vyrastala, kým som podnik-la tú dlhú a smutnú cestu sem, krížom cez oceán.

Medúzy mali tvar zvona a boli plné volánov, ladne sa vlnili pod hladinou, boli prekrásne, ale keď ich vlny vyhodili na pláž a uschli na slnku, nezostalo z nich nič. Mnohé dámy sú im podobné: väčšiu časť ich tela tvorí voda.

Keď ma sem priviedli po prvý raz, ani jedna tu v salóne nemala drôtenú krinolínu. Vtedy sa krinolíny robili z konského vlasu, omotávať niekoho drôtom bolo nemysliteľné, tie krinolíny som videla, keď viseli v šatníkoch, ukladala som ich tam, odstraňovala z nich škvrny a čistila zašpinené okraje. Sú ako vtáčie klietky, ale čo je v nich uväznené? Nohy, dámske nohy, uzavreté v ohrade, aby sa nedostali von a nemohli sa obtierať o pánske nohavice.

Riaditeľova žena nikdy tie nohy nespomenie, hoci v novinách bola o nich zmienka. Keď sa písalo o Nancy, tak tam vtedy bolo aj o jej mŕtvych nohách, ako trčali spod koryta.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *