Stĺpčeky

O krajine, kde nie je svätý ani ľudský život

Dnešná najviac opakovaná otázka je Čo sa to u nás deje? A hneď konštatujeme, že Sa vracajú 90-te roky. Dovolím si nesúhlasiť. 90-te roky sa u nás nikdy neskončili. V mene moci a peňazí sa tu vraždia, zatýkajú a strácajú ľudia… Celé roky. Sme svedkami vrážd, únosov a zatýkania ľudí v mene moci a peňazí.

Niekedy medzi štvrtkom a dnešným dňom bol vraj úkladne zavraždený 27 ročný investigatívny novinár Ján Kuciak. Pracoval najmä na ekonomických kauzách, ktoré u nás neboli alebo nechceli byť vyšetrené. Zavraždili ho v jeho dome spolu s jeho partnerkou. Preboha! Veď to bol mladý chlapec.

Chcel písať slobodne a chcel písať pravdu. Bez ohľadu na to, či šliape na otlaky výkričníkom svedomia našich politikov. Robil kauzy, kvôli ktorým sa mu vyhrážali a on sa bránil aj trestným oznámením.


Policajný prezident Tibor Gašpar na dnešnej tlačovke k tejto udalosti nemal žiadne informácie. Je jasné, že nemôže vedieť všetko, ale ak predstupuje pred novinárov a ide rozprávať o predpokladanej úkladnej 2-násobnej vražde, mal by byť pripravený. Nebol. Novinári sú dnes totiž braní len ako nutné zlo. Áno, aj novinári sú kvalitnejší a menej kvalitní, ale rozhodne nemajú politici a verejní činitelia právo s nimi nespolupracovať a nekomunikovať.  Novinár nemá byť ich priateľ, nemá byť ich sluha alebo držiak mikrofónu. Takto si novinárov chceli zoradiť politici v 90-tych rokoch, takto ich chcú mať „pripravených“ aj dnes.  Ale toto je prekonaná dogma a vďaka Bohu, už sa nedá naplniť. Novinár má byť sprostredkovateľom informácií pre verejnosť. Novinár má byť sluhom verejnosti.

To, že sa niečo nevyšetrí, alebo vyšetrí naoko, neznamená, že tomu verejnosť aj verí. Ernesta Valka vraj zavraždil nejaký malý zlodejíček. Neveríme tomu my,  ľudia, neveria tomu novinári a možno ani tí, ktorí prípad takto uzavreli.

Alebo takmer rok starý prípad – smrť Františka Gauliedera. Podľa vyšetrovateľa vraj  spáchal samovraždu. Nikdy sa neobjasnilo, kde František Gaulieder strávil  posledných 12 hodín svojho života. NIKDY. Opäť záveru vyšetrovateľa neverí nikto, kto sa o prípad zaujíma.

V piatok bol na slobodu s podmienkou prepustený František Mojžiš, bývalý majiteľ spoločnosti Drukos. Nikto nedáva odpoveď verejnosti, kde sa podel majetok Drukosu, z ktorého sa mali vyplácať ľudia, ktorí do Drukosu investovali svoje peniaze. František Mojžiš nepôsobil pri prepustení zdravo, ale rozhodne nepôsobil zlomene. Sily bude určite potrebovať, lebo v tejto kauze určite nepadlo posledné slovo. NEMALO BY.

A nechcem zabudnúť ani na prípad Róbert Remiáš. Veď už aj vrabce na streche čvirikajú, že ho popravili najatí vrahovia na objednávku štátnej tajnej služby. Veľa vedel a ozvalo sa v ňom svedomie. Všetci vieme, kto bol osobne na vražde zainteresovaný, ale akoby sa nič nestalo. Roky nám svedomie šteklí len kríž pri bratislavskej Riviére, kde sa raz za rok stretne hŕstka ľudí s jeho mamou, lebo ak nám je to aj ľahostajné, jeho mama Anna sa nevzdáva a roky čaká na spravodlivosť.

Prípadov, nad ktorými sú otázniky a kde išlo alebo ide o život je u nás veľa. Všetky len dokazujú, že ak u nás ide o moc a peniaze, ide vlastne o holý život.


Vražda novinára Janka a jeho partnerky nás vracia do reality. Na Slovensku nežijú šťastní ľudia, lebo šťastní ľudia nerobia zlé veci. A aby sa nikto z nás nevyviňoval,  rada pripomeniem, že vinní sme my všetci, lebo to stále tolerujeme. Naším múrom nárekov sa stali domáce kuchyne a krčmy. A to je šialene málo.

Môže vás zaujať: 

Polícia objasnila vraždu právnika Ernesta Valka 


Komentáre (1)

    Vaša reakcia

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *