Stĺpčeky

O ktorej krajine hovorila pani prezidentka v parlamente?

Pri všetkej úcte k pani prezidentke, a obdive jej nadstraníckosti, rozvahe a umeniu pôsobiť v našej spoločnosti ako neutralizátor rozbúrených emócií a animozít v rámci slovenskej politickej scény, pri počúvaní jej Správy o stave republiky som si nemohla prestať klásť otázku “O ktorej krajine to pani prezidentka hovorí?”

Od výskytu prvého pozitívneho prípadu nového korona vírusu na Slovensku pred tromi mesiacmi veľmi pozorne sledujem dianie v našej spoločnosti, opatrenia a nálady, ktoré prítomnosť toho vírusu, podobného chrípke, sprevádzajú. S očami, a často ústami dokorán, neveriaco sledujem kam až je naša politická reprezentácia ochotná a schopná zájsť pre absurdné osobné ciele, ktoré s opatreniami proti ochoreniu nemajú nič spoločné.

Legitímne (ne)zvolení


Pani prezidentka hovorila o krajine, kde sa, ešte pred nedávnom silne polarizovaná spoločnosť, spojila v spôsobe a odhodlaní ako vzniknutú hrozbu prekonať. Pýtam sa, kde bola naša najvyššia ústavná činiteľka celé mesiace, keď sa hrubým a doteraz nevídaným spôsobom porušovali základné práva našich občanov a keď naša čerstvo zvolená vláda bezprecedentne a nezodpovedne odovzdala správu republiky do rúk neznámej skupiny ľudí, ktorí s riadením štátu nemajú žiadne skúsenosti, s nikým svoje rozhodnutia nekonzultujú, ale predovšetkým neboli nikým legitímne zvolení?

Celý svet zaznamenal nové ochorenie, o ktorom sme veľa nevedeli a na ktoré sme sa chceli pripraviť. Príprava znamená prijatie  opatrení, ktoré rozložia výskyt choroby v čase, aby nedošlo ku kolapsu zdravotného systému, tak ako tomu bolo v niekoľkých krajinách. V žiadnom prípade to však neznamená za každú cenu zabrániť legálnymi aj nelegálnymi opatreniami, aby vôbec niekto ochorel. A na toto sa u nás hneď na samom začiatku zabudlo.

Za nezodpovedného a neprofesionálneho vládnutia krízového štábu, v ktorom okrem úzko špecializovaných odborníkov nikto iný nesedel, sme si drastickými, ale najmä nezmyselne dlho trvajúcimi opatreniami, zruinovali ekonomiku na veľmi dlhý čas. Neviem či ste si všimli posledné čísla, ale aj dnes analytik na TA3 upozorňoval, že Slovensko je na tom ekonomicky oveľa horšie, ako väčšina iných štátov. Dokonca horšie, ako Taliansko. A všetci hľadajú odpoveď prečo?!

Slovenský zázrak

Hoci pani prezidentka vo svojom prejave vyzdvihla práve spoluprácu, denne sme boli svedkami toho, ako krízový štáb, vo funkcii novej slovenskej vlády, nikoho nepočúva, ako upozornenia ekonómov, sociológov, psychológov, zamestnávateľov, finančníkov a ďalších zostávajú visieť vo vzduchu. Asi najviac to vystihuje staré slovenské “Akoby hrach na stenu hádzal…..”.

V správe zaznelo, že svetové médiá postrehli, že Slovensko má v porovnaní so susedmi najmenej obetí na ochorenie Covid 19. Áno, sme vychovaní v socializme a tým pádom disciplinovaní v dodržiavaní (nielen zmysluplných) opatrení, ale predovšetkým sme mali asi šťastie.


Sme malá krajina, aj naše “veľké mestá” sú relatívne malé, podiel starnúcej populácie u nás nie je taký vysoký ako v Taliansku alebo Španielsku, a tak u nás vírus nepoznačil toľko životov a ľudských osudov, ako u niektorých našich susedov. Ale ani skutočnosť, že máme možno najmenej pozitívnych prípadov z celej EÚ, nám nedáva dôvod k hrdosti či pýche.

Boj s vírusom nie je bojom o prvenstvo, vírus je spoločný problém a je potrebné k nemu tak pristupovať. Cestovať voľne za oddychom, športom či kultúrou napríklad do Talianska, prispieť rozneseniu ochorenia po krajine, a keď sa ukáže, že je zle, zobrať nohy na ramená, ozlomkrk utekať domov a zabuchnúť za sebou dvere v podobe hraníc je skôr dôvod sa hanbiť, než slniť na stupni víťazov.

Okrem nízkeho počtu pozitívne testovaných si svetové médiá nepochybne všimli aj to, ako sa naša vláda v celej tejto situácia postavila k svojim občanom.

Rozdelení

Keď pani prezidentka hovorila o tom, ako nás táto kríza spojila, hneď som som si povedala, že si to musím večer pustiť znova, lebo som určite zle počula. Ja osobne, som za celý svoj život nezažila spoločnosť takú rozdelenú ako práve teraz. Nie politické preferencie, ale naša vláda rozdelila národ na toľko skupín, podskupín a výnimiek, že sa to nedá z hlavy ani vymenovať.

Namiesto občanov Slovenskej republiky sa z nás zo dňa na deň stali pendleri, navrátilci, repatrianti, osoby žijúce do 30 km od štátnych hraníc a ďalej, osoby pracujúce vo vybraných profesiách vo vybraných oblastiach Rakúskej a Českej republiky, osoby s trvalým pobytom u našich susedov a bez trvalého pobytu, osoby s negatívnym testom na Covid-19 a bez testu atď atď.

Unáhlené prijímanie opatrení bez hlbšej diskusie, analýz a zváženia ich dôsledkov na jednotlivé skupiny, spôsobilo nevídané rozdelenie spoločnosti a postavilo slovenských občanov proti slovenským občanom.


Sused špicľoval suseda či neporuší domácu karanténu tým že vyjde do vlastnej záhrady, rodina a priatelia sa k tým, ktorí sa vrátili zo zahraničia otočili chrbtom, pretože “vďaka takým ako oni máme na Slovensku vírus”, ľudia označení ako navrátilci, ktorí sa na hraniciach  dožadovali domácej karantény, si museli vziať ako rukojemníkov tých, ktorých režim označil ako pendlerov.

Nevídané Slovensko

Povinné deportácie ľudí prichádzajúcich zo zahraničia do štátnych karanténnych zariadení nemajú v právnom štáte obdobu. Zadržiavanie  občanov bez toho, aby spáchali trestný čin, bez súdneho príkazu, len na základe toho, že prišli zo zahraničia, nie je karanténne opatrenie, ale nezákonné zatknutie, a pani prezidentka, ako právnička, to určite vie.

Vírus sa  vyskytuje v každej krajine bez ohľadu na hranice. A tak ako štát nemá právo zatvárať svojich obyvateľov, ktorí sa nachádzajú vo vnútri štátnych hraníc, nemá právo zatvárať ani tých, čo prídu zvonku. Nehovoriac o tom, že ľuďom, ktorí toto protiústavné zaobchádzanie neboli ochotní podstúpiť, bol na celé mesiace znemožnený návrat domov.  

To je naozaj všetko?

Je mi veľmi ľúto, že pani prezidentka prešla túto smutnú etapu našej nedávnej slovenskej minulosti slovami, že opatrenia, ktoré bolo potrebné prijať v rýchlosti, priniesli nespokojnosť, diskomfort či dokonca zásah do práv občanov. To je naozaj všetko?

Deti, ktoré plakali na hraniciach, lebo nemohli navštíviť rodičov, muži ktorí sa nemohli dostať k svojim ženám, otcovia, ktorí sa nemohli dostať k rodinám, otcovia a starí rodičia, ktorí nemohli vidieť novonarodené deti či vnúčatá, deti, ktoré nemohli prísť na pohreb rodičom, rodičia, ktorí nemohli byť na pohrebe svojich detí, rodičia, ktorí museli svoje deti schovávať do kufrov áut, lebo sa ináč nevedeli dostať domov, a ďalšie a ďalšie smutné prípady zhrnuté do skupiny diskomfort…


Tieto opatrenia navyše neboli prijaté v rýchlosti, ako zaznelo v správe. Vláda premiéra Matoviča zdedila pri svojom nástupe do funkcie fungujúci systém domácej karantény. Neboli potrebné tábory ministerstva vnútra a ani zložité aplikácie na telefónoch. Výsledky epidemiologickej situácie boli od začiatku výborné. Nebol žiaden dôvod pritvrdzovať karanténne opatrenia, tak ako nebol dôvod umelo udržovať ekonomiku v obmedzenom režime tak dlhú dobu.

A keďže sa pani prezidentka rozhodla zostaviť správu najmä pod vplyvom udalostí posledných pár týždňov, chýbala mi tam zmienka, že po viac než 240 rokov povinnej školskej dochádzky, sa u nás bezhlavo povolilo niečo, čo už si nikto z nás nevedel ani predstaviť. Deti pôjdu do školy len, ak to uznajú za vhodné ich rodičia.

Deti bez šance

Škola, inštitúcia, ktorá má vyrovnávať šance detí z rôznych sociálnych prostredí, ekonomických pomerov a rôzneho stupňa vzdelanosti rodičov, im túto šancu práve vzala. Nemusíme mať matematické vzdelanie, aby sme odhadli, ktoré deti sa do školy vrátia, a ktoré zostanú doma a prečo.

Veľmi si vážim slová pani prezidentky o mimoriadnej dôležitosti boja s korupciou, o dôslednosti v boji proti nezákonnosti a o potrebe vybudovania právneho štátu. Hoci tieto slová boli adresované našej justícii, priala by som si, aby sme právo a ústavu rešpektovali bezvýhradne a za všetkých okolností.

Ochorenie Covid-19 už s nami zostane. Ale opatrenia, ktoré urobila naša vláda na jeho zastavenie sa už nikdy nesmú zopakovať. Želám Slovákom, aby bolo medzi nami viac ľudí ako pani profesorka Patakyová, a aby sme zoči voči nerozumnému konaniu politikov mali odvahu zakričať, že cisár je nahý.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *