Osobné príbehy

Olympijský víťaz Anton Tkáč oslavuje 70 rokov

Olympijský víťaz Anton Tkáč oslavuje 70 rokov

Olympijský víťaz v dráhovej cyklistike Anton Tkáč oslávi v utorok 30. marca 70 rokov. Medzi legendy slovenského športu sa zaradil v roku 1976, keď na olympiáde v Montreale získal zlato v šprinte. Po konci aktívnej kariéry pôsobil ako tréner a prezident Slovenského zväzu cyklistiky (SZC).

Anton Tkáč sa narodil v roku 1951 v Lozorne, no už ako malé dieťa sa presťahoval s rodinou do Bratislavy. V úvode svojej športovej kariéry sa venoval atletike, neskôr presedlal na cyklistiku a svoje prvé náborové preteky vyhral na požičanom bicykli. Následne sa dostal do Slovana Bratislava a pri cyklistike už zostal. Z cesty čoskoro presedlal na dráhu.

V úvode kariéry žiaril v jazde na kilometer s pevným štartom, na majstrovstvách sveta v roku 1969 obsadil ako osemnásťročný 8. miesto, no už o rok neskôr na šampionáte v Leicestri vybojoval bronz. Napriek úspechom však presedlal na šprint.

„Mal som taký zlý rok 1972, keď bola olympiáda v Mníchove. Asi mesiac predtým som vyhral preteky, no potom sme išli trénovať do Brna a tam som v 85-kilometrovej rýchlosti spadol a zranil som sa. Na olympiáde som tak skončil až na 13. mieste, čo bolo považované za neúspech,“ uviedol v dávnejšom rozhovore pre TASR.


Následne prišlo vyradenie z reprezentácie a Tkáč dlhšie ani netrénoval. Inšpiroval ho však triumf Ondreja Nepelu na MS 1973 v Bratislave a tak sa rozhodol pre návrat. „Po Mníchove prišlo k výmene trénerov. Prišiel Jaroslav Žák, ktorý videl, že v tom kilometri som síce dobrý, ale že to nie je to pravé orechové a začal ma stavať aj na preteky v šprinte. O rok neskôr v San Sebastiane, nebyť troch pádov s Danielom Morelonom, by som mal medailu.“

Rozhodnutie vymeniť disciplíny sa ukázalo ako správne a Tkáč dosiahol na ďalších MS 1974 v Montreale dovtedy najväčší úspech v kariére, keď vo finále šprintu zdolal reprezentanta ZSSR Sergeja Kravcova a obliekol si dúhový dres majstra sveta. S mestom v provincii Quebec sa spája aj jeho najslávnejší moment v kariére. O dva roky neskôr sa tam konali olympijské hry. Tkáč postupne vyradil Stanleyho Smitha z Barbadosu, Kanaďana Gordona Singletona, Trevora Gadda z Veľkej Británie, Dána Nielsa Fredborga a v semifinále aj Nemca Jürgena Geschkeho. Vo finále nastúpil proti trojnásobnému olympijskému víťazovi a svojmu kamarátovi Danielovi Morelonovi z Francúzska a v dramatickom súboji rozhodol o svojom triumfe v tretej jazde. Víťazstvo zároveň znamenalo aj titul majstra sveta a zvolili ho aj za najúspešnejšieho športovca Československa 1976.

„Je to najkrajšia spomienka. Cieľom každého športovca je vyhrať na MS a niektorí majú aj to šťastie, že vyhrajú na olympijských hrách. Je to veľmi dobrý pocit a vtedy človek vidí, že tá námaha stála za to. S Morelonom sme boli veľmi dobrí priatelia, pretože sme sa celý rok stretávali na Veľkých cenách. Tie naše stretnutia boli vždy také, že raz vyhral on a raz som vyhral ja. V Montreale som sa dostal do veľmi dobrej formy a on aj vtedy priznal, že keby bol v životnej forme, tak by ma nezdolal. Ten rok som nemal žiadne zranenie, žiadnu chorobu, všetko išlo ako hodinky a mal som takú výkonnosť, že som si niekedy myslel, že mám krídla.“

Ďalší titul majstra sveta získal v Mníchove 1978 a v rovnakom roku ho opäť zvolili za najúspešnejšieho športovca krajiny. Kariéru ukončil o dva roky neskôr na olympijských hrách v Moskve, kde obsadil štvrté miesto. Bez športu však nezostal, keďže sa stal trénerom štátnej reprezentácie, s ktorou zbieral ďalšie úspechy, i Dukly Trenčín. „Viedol som družstvo šprintérov. Dosiahol som s nimi niekoľko titulov majstrov sveta a dve bronzové medaily na olympiáde. Mal som to šťastie, že s väčšinou tých chlapcov som aj pretekal. Zo dňa na deň som zosadol z bicykla a bol som ich trénerom.“

Po trénerskej anabáze presedlal na funkcionársku stoličku a v roku 2001 sa stal prezidentom Slovenského zväzu cyklistiky. Na tomto poste pôsobil až do marca 2011, keď ho vystriedal Peter Privara.

Tkáč bol členom výkonného výboru Slovenského olympijského výboru a stál na čele Slovenskej asociácie olympionikov. V roku 2003 mu Medzinárodný olympijský výbor udelil výročnú trofej „Šport a výnimočnosť“. V ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil druhé miesto za krasokorčuliarom Ondrejom Nepelom.


(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *