Stĺpčeky

Ostaňme takými ľuďmi navždy

Bežný piatok. Ráno vstaneme, vychystáme sa do práce, škôl a škôlok. Celý deň sme už tak akosi lepšie naladení ako v iné dni, vďaka blížiacemu sa víkendu a možno aj Mikulášovi. Máme svoje plány, tešíme sa na dni voľna strávené s rodinou a priateľmi, aktívne alebo len tak doma „v pelíšku“. 

A ani v najhoršom sne by sme nečakali to, čo sa stalo obyvateľom prešovského paneláku v piatok 6.decembra 2019. V 12 poschodovej budove na Mukačevskej ulici došlo okolo obeda k výbuchu plynu. Explózia a následný požiar spôsobili obrovskú tragédiu, pri ktorej sa zranilo a prišlo o život niekoľko ľudí. Vyše 200 ľudí prišlo o svoje domovy a mnoho ďalších z okolitých budov evakuovali. Pri výbuchu sa zrútila konštrukcia schodiska a narušila sa statika budovy. Strašné, pomyslela som si, keď mi v piatok poobede cinkla správa od kolegu o mimoriadnej situácii v metropole Šariša.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.


Nedá sa slovami opísať, čo v daný moment prežívali ľudia, ktorí sa stali súčasťou tejto tragédie, i svedkovia z blízkeho okolia. Pocit strachu, zúfalstva a bezmocnosti musel byť skľučujúci. Pohľad na horiacu výškovú budovu naháňal strach už len cez fotografie na novinových titulkách. Takéto niečo zažiť necelé tri týždne pred Vianocami, to je naozaj ako zo zlého filmu.

Ale to, čo sa dialo bezprostredne potom, ako sa správa o tomto obrovskom nešťastí rozšírila po Slovensku, bolo doslova nádherné. Ak sa toto slovo dá v tejto situácii použiť. Je priam neuveriteľné, čo dokážu ľudia, keď sa zomknú. Pomoc, ktorú obetiam v deň tragédie nezištne poskytli a stále poskytujú, je obdivuhodná až dojímavá. A je jedno, či pomohli finančne, materiálne, alebo ľudsky.

Je to gesto, ktoré z človeka v takýchto momentoch vychádza prirodzene, úprimne a nesebecky. Nikdy sa nedokážem ubrániť slzám, keď som svedkom ľudskej spolupatričnosti. Tá vždy vo mne prebudí zvláštny mix protichodných emócií, pri ktorých som smutná, rozcítená, dojatá a  zároveň ľudsky hrdá a potešená.

Aj v takýchto momentoch si uvedomím, akí sme my ľudia vo svojej hlbokej podstate všetci dobrí a prajní. A aká veľká škoda je, že to dokážeme prejaviť len pri nešťastí a v krízových situáciách. Ale vďakabohu aj za to. Dáva mi to v dnešných časoch nádej, že je stále dá na čom stavať, ak ľudia dokážu zostať ľuďmi.

Bežný piatok, ktorý sa zmenil na boj o život, by mohol dopadnúť aj omnoho horšie, nebyť ľudí, pomoc ktorých je tá najdôležitejšia a vždy tá najzásadnejšia. Sú to ľudia našich záchranných zložiek. Hasiči a zdravotníci, ktorí denne nasadzujú svoje životy na záchranu životov iných, úplne neznámych ľudí. Ľudia, ktorí majú svoj život a svoje rodiny, a aj napriek tomu sú vždy pripravení a v plnom nasadení odhodlaní pomáhať a riskovať to najcennejšie, čo človek má. To je, dovolím si povedať, jedna z najzáslužnejších, ak nie priamo tá najzáslužnejšia činnosť, ktorú môže človek vykonávať. Extrémne fyzicky i psychicky náročná a nepredvídateľná, ktorú všetci považujeme za úplne samozrejmú a ešte ju často dokážeme kritizovať. Aj napriek tomu, že by ju zvládol len málokto z nás.

Veľká vďaka našim záchranárom a hasičom, ktorí vždy prídu, zasiahnu a pomôžu tam, kde treba, ktorých prácu nikdy nedokážeme poriadne doceniť a u nás ani finančne oceniť. A veľká vďaka všetkým ľuďom, ktorí stále dokážu pomáhať, a medzi ktorých som sa, aspoň na diaľku, hrdo zaradila aj ja. Priala by som si, aby sme napriek všetkému, čo sa deje, takýmito ľuďmi ostali navždy. Chce to tak málo a urobí to tak veľa. Niekedy stačí len úprimná myšlienka plná lásky a pozitívnej energie vyslaná smerom k tým, ktorí ju najviac potrebujú. Ja takú posielam všetkým zasiahnutým tragédiou v Prešove.


Tieto nielen deti mali byť na Vianoce doma



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *