Otec, vieš čo je na tom najhoršie?

Otec, vieš, že som tu už bola aspoň dvestokrát. Asi pre to mám rada cintoríny, že si tu ty. Mladá vdova so štyrmi malými deťmi, to bol zostatok tvojho krátkeho života. V časoch, keď sme si mysleli, že budúcnosť je zajtra, si nám, deťom, akosi nechýbal. Jednoducho si nebol.

Ale keď sa náš život začal merať výplatnými páskami a neskôr rokmi našich  vlastných detí, už sme vedeli, že tvoja neprítomnosť nás poznačila navždy.

Len obrázok na náhrobnom kameni, udržiava spomienku na teba. Nemáme žiadne spoločné zážitky, veď si bol neustále preč.

Prečo si musel krížom-krážom brázdiť cesty? Prečo si si nedával na seba lepší pozor? Prečo si nás nechal napospas životu? To boli výčitky, ktoré padali často na tvoj hrob. Už vtedy som sa zaprisahávala, že mňa od detí nič neoddelí.

Potom prišla zmena. Otvorili sa hranice, kostoly a obchody. Viac dobra sa do nej nezmestilo. Práve naopak, bez vyhrnutia rukávov rástli vily, arogancia a ľudské múry. Nasýtení sa stali nenásytní a ich hru „Nehráš na špici, nezavadzaj, vypadni“, sme začali akosi hrať s nimi.

Už dávno som zradila moje materské predsavzatia, neskutočne to bolelo. Nie, nezostala som v tom sama. Dennodenne tisíce matiek a otcov trasľavou rukou zatvárajú dvere, za ktorými zanechávajú to najcennejšie, čo majú. A šialene, ohlušujúce praskanie konárov rodinných stromov, v neznámej diaľke, im kradne noci.

„Život na otočku“, predstavenie, ktoré v našich rodinách beží už viac ako dvadsať rokov. Mnohí sme na konci so silami, hašteríme sa, nevieme si prísť na meno, obviňujeme všetkých, agentúry, prepravcov, Rakúšanov, Nemcov, zamestnávateľov doma, aj všetkých svätých.

Nepoznáme, čo sú spoločné Vianoce, nestíhame maturity ani promócie, s odpočinkom na dôchodku nerátame. Zachraňujeme cudzích, svojich nechávame v štichu. Tá nemohúcnosť, hnev, vzdor, z nás doluje zlo, o ktorom sme ani netušili.

Len to komunikačné sklo, nás chráni  pred pohromou. Otec, vieš čo je na tom najhoršie? Že sme tú hru už úplne prijali, že vlastne aj vy, naši otcovia a dedovia, ste chodili na roboty do sveta. Píše sa rok 2020 a na cestách sú dnes predovšetkým mamy. Nie je to smutne?

Autorka Mária Fuchsová je dnes už dôchodkyňa, k čomu jej dopomohli aj zdravotné problémy, zodpovedajúce jej veku. Celý život pracovala v sociálnej sfére. Tesne po štyridsiatke mala pocit, že doma umiera zaživa. Ďakuje Bohu, životu aj vesmíru za odvahu, pokúsiť sa začať o nový život s deťmi v cudzine. Je vydatá a momentálne sa venuje vnúčatám a štyrom deťom. Je presvedčená, že dnes nám Európa, vlastne celý svet, ponúka fantastické možnosti. Život je podľa nej veľmi krátky, a čo s ním urobíme, záleží len na nás.