Otvorený list I. Matovičovi: „Mám 48 rokov, 3 deti, 72 ročnú mamu a rakovinu prsníka. Aj na mňa ste ukázali prstom, niečo mi dlžíte, pán premiér.“

Už som konečne doma. A ja som človek, za ktorého osud nesie zodpovednosť náš premiér, vláda a krízový štáb. Za matku, ktorá nemohla ísť na pohreb svojmu synovi, za manžela, ktorý nemohol za manželkou, ktorá potratila, mnohí, ktorým nikto doteraz nepovedal úprimné prepáčte, je nám to naozaj úprimne ľúto, lebo áno, došlo k mnohým chybám.

Toto je môj príbeh.

Keď sa v marci objavila kríza s koronavírusom, pomaly som sa chystala z Nemecka na Slovensko. Nie pre to, že Slovensko je bezpečnou krajinou, nie ako navrátilec či utečenec, jednoducho preto, že sa posledných 10 rokov pravidelne vraciam ako samoživiteľka za rodinou, ako turnusový pracovník.

Nevenovala sa nám žiadna pozornosť až doteraz. Panika z médií,  ale spôsobila, že začali ľudia útočiť na nás a začali nás vnímať ako bezpečnostnú hrozbu a nepriateľov.

Od roku 2013 mám onkologické problémy, potrebovala som sa dostať aj na vyšetrenie. Tlak pribúdal rovnako, ako neistota z korony. Stále som si vravela vydržíš a uvidíš. Bála som sa aj, aby niekto neútočil na moju rodinu kvôli mame, ktorá „sa vrátila z Nemecka“. Bála som sa aj toho, aby som neostala niekde zablokovaná bez práce.

Potom stopli aj prepravu do zahraničia, prišli opatrenia a štátne karantény. Popri stupňujúcemu sa tlaku a nevraživým útokom ľudí za asistencie vlády, krízového štábu a premiéra Matovičasa sa voči nám v podstate vyhlásila vojna.

Ničím potvrdené „dôkazy“ o oprávnenosti štátnej karantény, ochrana obyvateľov doma na úkor nás, ktorí sme sa nemohli nijako brániť a ani sa vrátiť domov ma ničili.

Čo vám tým chcem povedať, pán premiér?

Mám 48 rokov, 3 deti, 72 r. mamu a rakovinu prsníka. 20 rokov sa o nás snažím postarať a zrazu príde čas, keď sa stanem bezpečnostnou hrozbou aj pre vás?

Priniesla by som pliagu, som štekajúci pes spoza hraníc. Nechcela som nič iné, len sa vrátiť domov do domácej karantény a potom tak, ako vždy, objať svoje deti a rodinu. Namiesto toho som musela týždne v strese čakať na možnosť vrátiť sa a čítať tie vaše vyjadrenia.

Veď aj my sme matky od rodín, sú to aj muži od rodín, niekoho manželky, dcéry, synovia, otcovia a dedovia, občania Slovenska a Vy, pán premiér  krajiny, našej vlasti, upreli ste nám to pre nás najdôležitejšie v tých najhorších časoch. Byť so svojou rodinou. Viete, ako ako som sa cítila, keď sa človek po mnohých hodinách cesty vráti na naše hranice a potom ju po tme peši prekračuje ako zlodej a tŕpne na koho natrafí a či sa vôbec dostane domov?

Odkiaľ ste presvedčený, že máte právo chcieť „zachraňovať „občanov tým, že nás obetujete, tisíce ľudí a občanov vlastnej krajiny a urobíte z nás štvancov?

Kto vám na to dal právo?! Aká väčšina? Tí ľudia, čo blokovali hranice chceli to isté, len ísť za svojimi rodinami. Vystavil ste nás honu a tvrdíte, že to bolo na ochranu ostatných?

So všetkou úctou k Vám, ale naozaj nie som pes, ani repatriant, navrátilec, ani vypatlanec, ani nik iný, som matka a dcéra, žena a občianka svojej vlasti, ktorá sa volá Slovensko. Rovnako ako muži, ktorí boli na hraniciach, ktorí sa po piatich mesiacoch mohli vrátiť domov už iba ako psy, zlodeji a čakať, čo bude.

Ako premiér ste dali na svoj Facebook fotku so svojou rodinou, kým nás ste izolovali za hranicami alebo v štátnej karanténe a doslova podporovali nálady proti nám.

Niečo nám dlžíte, pán premiér, ospravedlnenie, lebo my sme covid nestvorili. Kedy sa postavíte verejne pred mikrofón a konečne poviete, že aj my sme občania Slovenskej krajiny, a že sa na nás spáchala krivda, chyby, udalosti, ku ktorým nikdy nemalo dôjsť?! Kedy?!

Mám 48 rokov, 3 deti,72 r. mamu a rakovinu prsníka. Aj na mňa ste ukázali prstom, niečo mi dlžíte, pán premiér.“

Jana Culková, Martin