Blogy

Otvorený list I. Matovičovi od novinárky: „Nie som ani repatriant, prišelec, navrátilec, pliaga ani pes za plotom, blbec a už vôbec nie P.S., som Lucia Tomečková, rovnaký občan/ka ako Vy.“

Vážený p. premiér Matovič,

vo Vašej terminológii som repatriant, prišelec, navrátilec, pliaga, pes za plotom… a naposledy vaše P.S. Aj v tej mojej, ako písal pán Svoreň, som plnoprávna občianka Slovenskej republiky, ktorá v zahraničí pracuje aj v prospech Slovenska. Rada by som  Vám opísala môj príbeh, na konci ktorého som ale ja už zistila svoj skutočný status. 

Momentálne som spolu s manželom (členom MENSA Slovensko) uviaznutá v zahraničí. Manžela tam vyslala firma na vysokú manažérsku pozíciu za veľkú významnú firmu, ktorá na Slovensku zamestnáva tisícky zamestnancov. Momentálne svoje oddelenie manažuje pre Českú aj Slovenskú republiku. Dane a odvody však musí tentoraz platiť v Česku, do svojich takmer 50 rokov ich platil na Slovensku a vo veľmi významnej miere aj na základe solidárneho systému spolupatričnosti menej solventným občanom, ktorí sa v systéme prepadli možno aj nie ich vinou.


Do Prahy som samozrejme pred troma rokmi nasledovala manžela aj ja, lebo rodina je pre nás na prvom mieste, nie zdravie, ale rodina. A to aj napriek tomu, že som na Slovensku otvorila firmu a pokračovala aj v živnosti. Platila aj platím dane, odvody, ľudí, faktúry, vrátane dane z nehnuteľností a všetkých iných poplatkov. Je to náročné, ale až do 21. marca 2020 som to zvládala v oboch krajinách. Pracovať, zarábať a aj podporovať domácu ekonomiku, nielen štát.

Neostalo mi už žiadne právo na nič, iba na dane a odvody

V Bratislave máme obaja trvalý pobyt, majetok, rodinu aj blízkych. Aj povinnosti voči štátu. Vlastne tie nám ako jediné ostali, povinnosť platiť dane, ja aj odvody. Nič viac mi neostalo, žiadne právo, na nič a nikoho. Domov som sa vracala aj dvakrát do týždňa. Niekedy aj iba na 6 hodín. Diaľnicu poznám naspamäť v ktorúkoľvek hodinu aj ročnom období. Obaja, takmer vždy spolu.

Aj my sme odchádzali ako občania EÚ, ktorí sa mohli bez problémov pohybovať po obidvoch krajinách a kedykoľvek navštíviť svoju rodinu, priateľov alebo oni nás. Na Slovensku máme majetok, a vlastne všetko.

Štátu sme vychovali vtedajšiu reprezentantku bez podpory štátu, prestížnu vysokú školu vyštudovala v zahraničí, jej univerzitné vzdelanie nestálo štát ani cent. Dcéra je už dospelá, porodila už ďalšiu občiansku SR („repatrianta, prišelca, navrátilca, pliagu, psa za plotom, blbca a vaše P.S.“) a žije v bezpečí mimo Slovenska. Evoletka už nastúpila do škôlky 1. mája počas pandémie.

Na voľbách sa celá ich rodina samozrejme zúčastnila aj spoza hraníc, presne tak, ako ste na to vyzývali aj Vy . A samozrejme, tak ako už tuším 34 rokov, voliť sme boli aj my s mužom. Samozrejme, nie Vás, ale nádej a zmenu.


Všetko inak

Plány sme mali úplne jednoduché. Pracovať od svitu do mrku, zarábať, nebyť nikomu na obtiaž, žiť zodpovedne a morálne. Takmer každý týždeň sme cestovali hore dole, peniaze míňali aj na Slovensku, podporovali sme mnohé rodiny v núdzi, mnohé charitatívne projekty a snívali si svoj sen o civilizovanej Európe.

Naposledy sa nám to však podarilo 1. marca 2020. Strávili sme víkend DOMA pred volebnými štúdiami, tešili sa z výsledkov koalície a začali snívať sen o zmene a nádeji. Bez veľkého lúčenia sme s kľudným svedomím odišli v nedeľu večer do Prahy s tým, že sa s blízkymi opäť vidíme o pár dní. Ako vždy. Ani sme sa nezbalili, v tom čo sme boli oblečení, v tom sme si sadli do auta, však v Prahe máme kufor na dva dni.

Bohužiaľ, nikoho z nás vtedy ani vo sne nenapadlo, že to bolo lúčenie na niekoľko mesiacov. Čo sa dialo ďalej už všetci vieme.

Ostali sme v malom podnájme bez akýchkoľvek vecí na viac dní, o jarných nehovoriac, obchody zatvorené, bez akéhokoľvek sociálneho kontaktu, technického pracovného vybavenia…. a čo bolo najhoršie, bez životne dôležitých liekov, ktoré v Českej republike nemajú. Áno, je síce pravda, že je tu náhrada, ale to by som musela v čase najväčšej pandémie chodiť po pražských nemocniciach a búchať na zatvorené dvere špecializovaných ambulancií, aby si ma posúvali bez zdravotnej dokumentácie, vyšetrili, posúdili a nastavili na nové lieky. Ešte aj ten prístroj na injekcie v prípade potreby som si nechala doma v Bratislave, však idem len na otočku.

Na hranici hanba a poníženie

Stres je samozrejme spúšťač zdravotných problémov a ja som začala mať veľké. Pomohli mi českí lekári, veľmi zle som však znášala, keď mi potrebné lieky podávali cez hranice českí policajti a vojaci. Cítila som sa totálne ponížená a bezmocná, a hlavne, hlavne nevidela som nádej. Lieky mi na Slovensku opäť predpísali len na tri mesiace. Bude to stačiť? Nebude? Stres sa každým vašim vyjadrením zvyšoval.


Potrebovala som jediný deň, iba 24 hodín, aby sme sa s manželom mohli otočiť domov a zobrať všetko čo sa len dá. Nie, neohrozovať spoluobčanov, zobrať len to potrebné a vrátiť sa späť. Tú šancu sme nedostali ani raz.  

Zvládli sme aj to. Tak ako vždy. Strach až posadnutosť, ktoré sa zo dňa na deň viac a viac šírili zo Slovenska ma po liečbe vyhnali do prvej línie, pomáhať. Nedokázala som už doma celé hodiny sledovať, ako sa Slovensko v Európe stráca a ako sa nám vzďaľuje bez svetla na konci tunela.

Nepriatelia štátu

Aj ja som neveriacky sledovala správy a nariadenia, ktoré z nás behom krátkeho času urobili nepriateľov štátu. Zrazu sme sa stali nezodpovednými a nežiadúcimi občanmi, ktorí si majú rozmyslieť, či sa chcú vrátiť alebo zostať tam kde sú.

Chvíľu som ešte skúšala bojovať a vysvetľovať Vašim nabudeným prívržencom na  diskusných fórach, že my nie sme riziko, že tak ako všetky nariadenia a opatrenia dodržujeme v Českej republike, rovnako ich budeme dodržiavať aj na Slovensku. Na tejto strane barikády sa mohol ocitnúť hocikto z nás. A čas ukáže, že sa aj ocitne. Ale tentoraz to už naša rodina bude sledovať iba za hranicami. Na Slovensku, ktoré evidentne podupalo a ďalej dupe po ľudských právach.

Aj ja som si myslela, že uplatňovanie princípu kolektívnej viny v demokratickom členskom štáte  Európskej únie predsa nie je možné. Bezvýsledne. Práve Vy, namiesto toho, aby ste sa ako predstaviteľ všetkých občanov zastal našich práv, práve Vy ste ukázali prstom na všetkých občanov na druhej strane a hodili ste všetkých do jedného vreca. To je asi tak, ako keby som ja Vás teraz obvinila, že ste rovnako korupčný politik, ako akýkoľvek iný politik z predchádzajúcej vlády a priradila Vám bez akéhokoľvek dokazovania takýto status. Čo na tom, že to nie je pravda, ale mohla by byť, že? To Vám predsa stačí.

Do slovenskej inteligentnej karantény sa neprihlásim, v českej už som, lebo úlohou českej, už týždne bezproblémovo fungujúcej karantény je, pomáhať a chrániť, nie sledovať a trestať. Zo strany SR je to pre mňa osobne mimoriadne ponižujúce a nedôstojné. Aj keby som patrila do „vyvolenej skupiny občanov SR s Androidom“.


Tak, aký status máme ako občania SR?

Ani mne, ale taká dôvera nestačí. Ešte v nedeľu sa Vás v otvorenom liste pýtal informatik pán Svoreň, aký status máme my, občania SR, ktorí chcú ísť normálne domov, trebárs na víkend, stretnúť sa so svojou rodinou, skontrolovať si svoj majetok a potom sa vrátiť znovu do práce? Občania, ktorí nechcú zostať na pleciach štátu, ktorí si uvedomujú svoju zodpovednosť voči svojej rodine a voči svojej krajine?

Odpoveď ste mi pán premiér dali hneď na druhý deň. Môj status je Vaše P.S., ale až úplne posledné . Ako ste napísali na svojom FB:

„ČESKO-SLOVENSKO revival 🍾 Práve som dovolal s Andrejom Babišom … a výsledok dohody je, že od stredy pustí Česko na svoje územie našich občanov do 48 hodín bez testu a karantény – a Slovensko pustí na naše územie občanov Česka do 48 hodín bez testu a karantény.
🇨🇿+🇸🇰=VL ps. To isté bude platiť aj pre Čechov žijúcich na Slovensku pri ceste do Čiech a pre Slovákov žijúcich v Čechách pri ceste na Slovensko,)

Prosila som o pomoc českú vládu

Už som to pochopila. Som vaše P.S. , ale až to úplne posledné, aj pre slovenského premiéra až po českých občanoch.

Lebo až po mojom osobnom upozornení Úradu vlády Českej republiky, premiéra Andreja Babiša a aj ČT24, všetci pochopili, že ešte aj niečo také vážne dokážete oznámiť na FB a ešte aj bez toho, že by ste mysleli na vlastných občanov. To vaše P.S. ste tam totiž doplnili až po tom, čo som osobne verejne začala prosiť české úrady, aby nám Slovákom pomohli vysvetliť, čo to ten slovenský premiér píše, že to sa naozaj nedostaneme ani domov? Že to budú najskôr občania ČR, ktorí môžu na Slovensko a až potom niekedy inokedy my? Veď Vy ste pri tej správe úplne zabudli na vlastných občanov!

Zareagovali všetci. A inak, český premiér bol nútený po prvý raz počas pandémie oznámiť niečo zásadné cez sociálnu sieť. Lebo Vy ste olympionik. Doteraz to vždy urobil iba štátnicky, na úrovni, tlačovou správou, alebo počas tlačovej konferencie. Ale zasa, pán premiér Matovič, boli ste prvý!

Právo na 48 hodín

Dostala som právo na 48 hodín prísť domov. Nevadí pán premiér, za dva dni sa dajú vysťahovať aj dva rodinné domy. Takže áno, ďakujeme, ideme aj my, aby sme sa mohli už úplne vysťahovať. Nechceli sme to, na Slovensku nám záležalo, ale Slovensku už nezáleží na nás a zasa, prosiť Vás nebudem.

Takže tak, pre nás je to jednoduché, zbaliť sa a odísť, a čo bude ďalej? Nič. Ďalej budeme žiť v civilizovanej krajine, ktorá sa porovnáva s Nemeckom a nie Čínou, či Ruskom. Budeme tu dokedy budeme môcť a potom sa rozhodneme ako ďalej. Ale tu sa cítime bezpečne a po tých mesiacoch už aj akosi doma. V demokratickej krajine vyspelej civilizácie, kde súdy rozhodujú okamžite a vláda sa nemusí denne vyhrážať obyvateľom už aj väzením. Cítime sa tu bezpečne a máme pocit, že tu, za hranicami, ľahostajnosť nevyrazila dekel. Ľahostajnosť je totiž veľmi nebezpečná a vie vyústiť aj v strašné vojny. Tá posledná vytvorila 11. prikázanie: Nebuď ľahostajný. Ale chápem, v nedeľu sa dá z toho vyspovedať.

Ďalej budem platiť dane aj odvody na Slovensku, ďalej vás budem sledovať a Slovensko, ako sa má, a o tom písať. A hlavne porovnávať, aby ľudia vedeli, že žiadať majú oveľa viac, že majú nárok na oveľa viac. Lebo som sa tam narodila a prežila dlhých 47 rokov, ale už sa nebudem vracať. Lebo sa tam už necítim bezpečne, lebo viem, že bude ešte oveľa horšie.

Moje P.S.: Toto som napísala vášmu predchodcovi Robertovi Ficovi pred rokmi. Opäť, ale už za vašej vlády, som už písala dcére, nech radšej už na Slovensko ani nechodí, lebo sa už nikdy nebude možno môcť vrátiť domov, do Nórska. Že ide z neho strach a Slovensko sa začína stávať pre normálny život nebezpečnou krajinou.

Vážený pán premiér, tak len, aby sa nezabudlo, volám sa Lucia Tomečková a som rovnaká občianka ako Vy.


Komentáre (1)
  1. Avatar Mária Oľga Hradská píše:

    Milá Lucka, po prečítaní Tvojho článku mi bolo veľmi smutno. Je mi ľúto, čo prežívaš a celá rodina. Ja som na tom podobne. A máš vo všetkom pravdu. Som z celej tej situácie sklamaná a zároveň zdesená. Nevyzerá to vôbec dobre, ani politicky, ani spoločensky a ekonomicky už vôbec. Hlupákov je stále dosť a cynikov a amorálnych kreatúr ani nehovorím. Fašisti, kresťanskí fanatici….radšej ani nemyslieť. Držím Ti palce . Všetko dobré.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *