Kultúra

P. Lančarič: „Problémy dnešnej spoločnosti majú korene aj v normalizácii.“ 

Film Válek o básnikovi a ministrovi kultúry z čias normalizácie mohli vidieť diváci v kinách i na televíznych obrazovkách. Napriek rozmanitým názorom na Miroslava Válka aj na jeho filmové spracovanie je režisér Patrik Lančarič s odozvou spokojný. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky povedal, že mu išlo práve o to, aby vyvolal diskusiu.

Film sa premieta od jari, zaznamenal odvtedy veľa ohlasov. Aký máte pocit z odozvy?

Potešilo nás, že film bol väčšinovo prijatý veľmi dobre. Ľudia v ňom nachádzajú témy na premýšľanie a to je podstatné – že sa o ňom diskutuje. Objavili sa pozitívne hodnotenia aj kritické, no dôležité je, že táto diskusia vznikla a že aj podľa odozvy v médiách film zarezonoval v spoločnosti ako zaujímavá a významná téma. Ozvali sa nám viaceré kiná alebo aj organizátori kultúrnych podujatí, že chcú film premietať a spájať s verejnou diskusiou. Najbližšie bude takéto premietanie v Novej Cvernovke. Takisto prejavili záujem vysoké a stredné školy. Toto bolo našou ambíciou. Aby sa stal film impulzom k rozhovorom a k reflexii našej minulosti.


Zhodou okolností sa témy normalizácie dotkol aj film o Dubčekovi, hoci v tomto prípade nešlo o dokument. Jeho režiséra Laca Halamu motivovala, okrem iného, aj osobná skúsenosť s mladou generáciou a s jej neznalosťou dejín. Zohral tento faktor nejakú úlohu aj u vás?

Ide nám určite o to, aby poznanie našich dejín bolo hlbšie, ale nešlo nám iba o mládež. Zaráža ma relativizovanie a zľahčovanie komunistickej minulosti aj v kruhu mojich rovesníkov, teda i v strednej  generácii, ktorá bola v priamom dotyku s Nežnou revolúciou. Vidíme to všade okolo seba. Je šokujúce, ako ľahko ľudia zabudli. Prekáža mi, ako sa neraz bagatelizuje a skresľuje November 89. Hodnoty, ktoré November 89 priniesol, sú pre mňa nespochybniteľné, ale stále viac zaznievajú celkom opačné názory. To má určite svoje motívy a tie sa snažím pochopiť, zistiť, v čom to vlastne je. Pretože stav, v ktorom sa spoločnosť nachádza, má vždy príčinu aj v tom, čo sa udialo predtým. Z tohto pohľadu nás k vzniku filmu o Válkovi priviedlo to, čo sa stalo s našou spoločnosťou v 90. rokoch počas tzv. mečiarizmu.

Môžete to spresniť?

Spolu s Petrom Pavlacom, so strihačom Marošom Šlapetom a ďalšími spolutvorcami sa vo svojej tvorbe dlhodobo venujeme našej histórii. Robili sme pred časom film Hrana o hudobníkovi Marekovi Brezovskom, ktorý v roku 1994 zomrel na predávkovanie drogami. Snažili sme sa pritom s kolegami spomínať na našu mladosť, ktorú sme prežívali práve v 90. rokoch. Táto éra bola v niečom veľmi frustrujúca. Pochopili sme, že ak chceme porozumieť tomu, čo sa v tom čase dialo, musíme ísť ešte hlbšie do minulosti. Že korene mečiarizmu siahajú nielen k obdobiu po Novembri 89, ale ešte pred neho. Teda do éry tzv. normalizácie. A keď Maroš Šlapeta vyslovil meno Miroslava Válka, okamžite sme pochopili, že práve to je človek, na ktorom sa dá vykresliť rozpornosť tejto doby. Pretože o spoločnosti v danej dobe sa dá veľa povedať prostredníctvom postáv, ktoré sú kontroverzné, rozporuplné, ktoré nie sú jednoznačné.

Oslovil vás Miroslav Válek ako básnik?

Určite áno, myslím, že má stále svojich priaznivcov. Jeho erotické básne majú v sebe istú pikantnosť a je asi aj dnes príjemné dievčatám recitovať, alebo čítať takéto verše. Niektoré verše doslova zľudoveli, to je fakt. Dva roky po sebe som bol členom poroty na Hviezdoslavovom Kubíne a Válek sa tam pravidelne objavuje. Asi je v jeho tvorbe nejaká vibrácia, ktorá mladých ľudí stále priťahuje. Na Válkovej popularite má svoj podiel aj Marián Varga, ktorý zhudobnil Smutnú rannú električku. Stala sa kultovou piesňou, skoro až hymnou zvláštneho smútku zo života v socializme.


Premiéra dokumentárneho filmu VÁLEK. 19. marca 2018, Artkino za zrkadlom, FEBIOFEST 2018, Réžia: Patrik Lančarič/zdroj FB Válek film

Bol problém nájsť ľudí, ktorí boli ochotní o Válkovi hovoriť?

Zo začiatku to nebolo ľahké, cítili sme dokonca medzi mnohými, ktorých sme oslovili, akúsi zvláštnu opatrnosť, možno aj pochybnosti, aký to vlastne bude film. Ale schopnosť získať si dôveru ľudí, s ktorými robíme rozhovory, to je súčasť našej práce. Niektorí zasa nezaváhali vôbec, napríklad Marián Varga, Vladimír Strnisko či Ľubomír Feldek a možno to prelomilo počiatočnú neistotu aj u ďalších. Nebol nikto, kto by odmietol. Rozhovory s oslovenými ľuďmi boli dosť dlhé, aj keď bolo jasné, že nie všetko sa do filmu dostane.

Film má dosť dlhú minutáž, neľutovali ste materiál, ktorý sa doň napriek tomu nezmestil?

Od počiatku projektu existoval aj paralelný koncept, že by sme mohli vytvoriť základ akéhosi archívu orálnej histórie popisujúcej normalizačné roky. Postupne by sme chceli všetky rozhovory zverejňovať na internete, aby boli k dispozícii pre každého, koho táto téma zaujíma. Zaujímavé pre mňa boli výpovede ľudí, ktorí za normalizácie boli z politických dôvodov prenasledovaní a mali zákaz činnosti, ako napríklad literárni vedci Milan Hamada alebo Jozef Bžoch, režisér Eduard Grečner či disident Miroslav Kusý i ďalší. Napriek celkom odlišným pozíciám dokázali o tejto téme viesť kultivovaný a konštruktívny dialóg, bez krvi v očiach. Dnes sa každý spor vníma ako invektíva, urážka, jeho aktéri na seba štekajú. Spoločnosť je polarizovaná. Indiánska múdrosť hovorí, že ľavé i pravé krídlo patria jednému vtákovi. Dnes nám chýba schopnosť takto vnímať veci. Žijeme v permanentnom konflikte, ktorý spoločnosť vôbec nikam neposúva, pretože nie je konštruktívny.

Čo nás teda ako spoločnosť môže posunúť?

To, čo sa so spoločnosťou deje v súčasnosti, nie je len dôsledkom toho, čo je tu a teraz, ale má to korene aj v normalizačnom období. V komunistickom režime bola ponorená celá krajina štyridsať rokov, je to ťaživé dedičstvo, ktoré v sebe nesieme. A poznanie našej minulosti nám môže pomôcť posunúť sa, tým, že nebudeme opakovať predošlé chyby. Takéto poznanie robí spoločnosť zrelšou.

Aká je tu konkrétne spojitosť s Válkovým príbehom?


Na jednej strane sa z Válka stal jeden zo symbolov normalizácie, prednovembrového režimu, ale neviem, či on je ten hlavný vinník. Nechcem tým povedať, že je bez viny. Ale v kontexte jeho príbehu si môžeme uvedomiť, že tu boli aj iní ľudia s oveľa väčším vplyvom, ktorý si zachovali aj potom, po Novembri 89. A to je už na zamyslenie. Mnohí ľudia, ktorí negatívne formujú podobu dnešnej spoločnosti a zosobňujú negatívne tendencie, napríklad korupciu, zneužívanie moci a podobne, profitovali už z komunistického režimu. A v Novembri 89 sme zjavne neurobili niečo dôležité, aby sme tomu zabránili. Tým, ako nedôsledne sme sa vysporiadali s minulosťou v Novembri 89, nechali sme im obrovský priestor na to, aby deformovali aj našu súčasnosť. O tom som hlboko presvedčený. Preto aj náš film nevnímam ako historickú látku. Je to pohľad súčasného človeka na minulosť, aby v tej minulosti našiel poznanie dôležité pre prítomnosť.

Chceli ste ukázať zlo komunistického režimu, ale niektorí vám vyčítajú, že Válka rehabilitujete a ste k nemu príliš zhovievavý.

Každý vidí, čo chce vidieť.

Premiéra dokumentárneho filmu VÁLEK, 19. marca 2018, Artkino za zrkadlom, FEBIOFEST 2018/zdroj: FB Válek film

Pre mnohých je Válek problematický práve pre svoju účasť na potlačení Sviečkovej manifestácie v marci 1988, aj keď výpovede ohľadom jeho priamej viny, sú opäť rôzne.

Z Válka sa v prípade Sviečkovej manifestácie dosť často robí priam exemplárny prípad a iní sa ani nespomínajú, hoci vtedy práve oni dávali rozkazy. Ale z katolíckeho prostredia zazneli aj pozitívne odozvy. Bratislavský biskup Haľko napríklad film verejne ocenil a odporúčal ho ľuďom. Pre mňa je to ďalší z dôkazov, že film nie je vnímaný čiernobielo.

Ste umeleckým šéfom Mestského divadla v Zlíne. Čo pripravujete na divadelných doskách?

Inscenáciu, ktorá sa volá Masaryk-Štefánik. Hru napísal Peter Pavlac, pripravujeme ju v divadle Zlín, ale prizvali sme k nej aj slovenského partnera, pretože cieľom projektu je, aby vznikla česko-slovenská inscenácia, na ktorej sa budú podieľať divadelníci z oboch krajín. Teší nás, že projekt zaujal Juraja Kukuru a tak sme koprodukčného partnera našli práve v bratislavskom Divadle Aréna. V najbližších dňoch začíname skúšať. Česká premiéra bude v Zlíne v predvečer výročia založenia republiky a slovenská v Bratislave presne 28. októbra.


Keď sme už spomenuli Dubčeka, nespája ho s Válkom podobná skúsenosť – že sa s totalitným režimom nedá vybabrať?

Áno, je to jedno z hlavných poznaní, že so zlom sa nedá spolupracovať. A človek, ktorý sa o to pokúsi, zhorí. Najsmutnejšie poznanie z celej tej práce pre mňa bolo, keď som si uvedomil to dlhé obdobie temna, od začiatku druhej svetovej vojny až po rok 1989. Uvedomil som si tie milióny premárnených životov. Za každým z nich je konkrétny ľudský osud, ktorý nemožno len tak hodiť do koša. To bola asi najsilnejšia emócia – precítiť, v akých smutných okolnostiach sa odvíjal život generácie mojich rodičov a starých rodičov.

Premiéra dokumentárneho filmu VÁLEK,19. marca 2018, Artkino za zrkadlom, FEBIOFEST 2018/zdroj: FB Válek film

TITULNÁ FOTOGRAFIA: Miroslav Válek v roku 1968 (foto Erich Einhorn)/Fotografia je z knihy Jiřího Lederera a Ericha Einhorna „Povedali… príďte!“./zdroj: FB Válek film : Ide o knihu rozhovorov Jiřího Lederera s poprednými osobnosťami československej kultúry v 60. rokoch. Okrem Miroslava Válka sú v knihe vyspovedaní napr. aj Václav Havel, Miloš Forman, Štefan Uher, Jiří Trnka, Jan Werich, Alfréd Radok, Olga Scheinpflugová, Vincent Hložník, Rudolf Hrušínský, Otomar Krejča, Jozef Króner, Arnošt Lustig, Vladimír Holan, Martin Frič, Pavel Kohout, Ľudovít Fulla a mnohí ďalší.

Môže vás zaujať:

1968: Režisér Martin Frič si po invázii do Československa nalial a zomrel



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *