Písanie aj ako psychoterapia
Vyštudovala som molekulárnu biológiu a genetiku, momentálne pracujem v oblasti klinického skúšania liekov a nikdy by mi nenapadlo, že raz vydám vlastnú knihu.
Literatúra vždy bola pre mňa veľkou láskou, hrdinov niektorých kníh dokonca považujem za svojich priateľov, napriek tomu, že neexistujú.
Písala som si sama pre seba vlastne vždy. Denníkové úvahy, krátke poviedky a príbehy, sem-tam verše. A potom som zistila, ako mi písanie pomáha. Keď som dala na papier negatívne zážitky, cítila som úľavu. Dokonca, ak mi niekto ublížil, v poviedke som z neho urobila poriadne zápornú postavu.
Písanie sa pre mňa stalo krásnou hrou. Človek môže nechať plynúť svoje myšlienky, nechať sa unášať fantáziou a vytvoriť iný – lepší a spravodlivejší svet. Ale od takéhoto, povedala by som, terapeutického písania po vydanie knihy, je však ešte dlhá cesta.
Akonáhle som sa rozhodla, že by moje texty mohli čítať aj iní alebo že by to niekomu mohlo pomôcť, snažila som sa ich posunúť na vyššiu úroveň.
Objavila som vtedy literárne kluby, ale aj rôzne internetové portály pre začínajúcich autorov.
Poznám viacero ľudí vo svojom okolí, ktorí – podobne ako ja- píšu. Stretávame sa dlhé roky v Popradskom literárnom klube, ktorý od roku 2016 aj vediem. Je tam vždy fajn atmosféra a hlavne, navzájom si hodnotíme úryvky poviedok alebo básní, radíme si v tvorbe a pomáhame. Takáto spätná väzba, navyše, od viacerých ľudí naraz, je na nezaplatenie.
Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že funkčný literárny klub, teda taký, kde sa človek dozvie niečo relevantné o literárnej tvorbe, skutočne môže veľmi pomôcť. Vďaka literárnemu klubu som pochopila, ako vzniká umelecký text, aký má na čitateľa účinok a najmä – overila som si v praxi, či môjmu textu čitatelia uverili.
Časom som tiež pochopila, že do svojich textov podvedome vsúvam nespracované emócie. Vidno to aj na mojej práve vychádzajúcej knihe Do neba ma nevezmú.
Všetky tri hlavné hrdinky si nesú vo svojom vnútri traumy, s ktorými sa musia postupne vyrovnávať. Celá kniha je vlastne o prekonávaní prekážok a svojich vlastných limitov. Hrdinky v nej sa takto stávajú zrelšími a silnejšími bytosťami, ale je to bolestný proces, ktorý ich stojí naozaj veľa síl.
Chcela by som veriť, že aj vďaka mojej knihe nejaký človek nájde v sebe vnútorné rezervy na prekonanie samého seba. Ak by sa mi tento sen splnil, tak to celé malo zmysel.
Autorka Lenka Fábryová vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku, momentálne pracuje v oblasti klinického skúšania liekov a nikdy by jej nenapadlo, že raz vydá vlastnú knihu pod názvom Do neba ma nevezmú. Literatúra vždy bola pre ňu veľkou láskou, hrdinov niektorých kníh dokonca považuje za svojich priateľov, napriek tomu, že neexistujú. Prozaička písala aj sama pre seba vlastne vždy. Denníkové úvahy, krátke poviedky a príbehy, sem-tam verše pod menom Gréta Fýbryová. A potom zistila, ako jej písanie pomáha sa aj odreagovať.
Dalito v knihe o skutočnom príbehu. Maci, ktorá všetkých prebudí