Stĺpčeky

Po živote prichádza život

Sú to šialené týždne. Každá veta, ktorú počas posledných týždňov napíšem ide zo mňa ako z chlpatej deky. Každá veta mi príde nepatričná, aj keď ju píšem s najlepším vedomím. Hlavu mám ako vo výbuchu, nevládzem už vstrebávať a ani chápať všetky tie vyhlásenia a už vôbec nie reakcie ľudí na nete. Je možné, že ani tento stĺpček už  nebude mať hlavu a pätu. 

Pred pár týždňami som bola na pohrebe spolužiačky. Do týždňa na pohrebe manžela kolegyne novinárky. Obe straty ma zasiahli, pretože ani jeden z nich neodišiel podľa zásad prírody, ale tragicky. Pamätám si, ako som sa na pohreboch sama seba pýtala, kedy sa toto skončí. Potom prišla beštiálna vražda novinára Janka a jeho snúbenice Martinky a potom … už je toho na mňa priveľa. Ani jedna tragédia sa totiž nemala stať.

Som však novinárka, ktorá do svojho projektu vložila všetky ušetrené peniaze z výplat a tak musím pokračovať ďalej. Ale o čom písať, keď vám tento čas dochádzajú slova a každá veta vám príde nepatričná, rovnako ako veta na pohrebe, ktorú zo seba dávate so stiahnutým hrdlom. Tú nezmyselnú vetu: Úprimnú sústrasť. Neznášam ju. Príde mi v tých šialene smutných momentoch absolútne nepatričná, nedôstojná až hlúpa. Veď to, čo v danej situácii cítim sa nedá nijakými slovami opísať a všetky ostatné mi prídu hlúpe.


Slovensko sa v týchto dňoch rozdelilo na tri tábory. V ťažkých politických turbulenciách na tých, ktorí sú proti, za a na tých, ktorí majú iný-vlastný názor. Mnohí však tých „druhých“ za ich názor urážajú, podceňujú, nepatrične osočujú, kopú…  Jeden hnus. Nikdy som toľko nevraživých komentárov z diskusií nemusela odstrániť. Vlastne to ani nestíham. Vzájomná komunikácia medzi nami je na dne, nedochádza nám ako veľmi sme zabudli, ako vlastne komunikácia na úrovni vyzerá. Som z toho vyčerpaná …

Ani ja nie som z kameňa a všetko to na mňa mimoriadne dolieha. Iba spracovať to množstvo negatívnych informácií, správ, komentárov…

Potom mi však prišli tri správy. Do rodiny sa nám narodilo bábätko, Lucka, priateľke Filipko a ďalšia priateľka sa stala babkou, privítali medzi nami Samka. Život ide ďalej…

Ľudia nás s obrovským zármutkom opúšťajú a s obrovskou radosťou medzi nás prichádzajú. Život ide ďalej svojim šialeným tempom. Život je tak šialene nespravodlivý, či spravodlivý, jednoducho život si ide svojim tempom ďalej…

Nech sú všetky maličké deti, ktoré medzi nás prichádzajú šťastné. Nech rozdávajú nádej a radosť všetkým, ktorým tieto dni nie sú jedno. Nech sú našou nádejou, že z nich vyrastú múdri, šťastní,spokojní a spravodliví ľudia. Lebo len takí nás dokážu a tým aj spoločnosť posúvať ďalej. V ľudskosti, ktorá určite drieme v každom v nás a je len a len na nás, či jej dovolíme prebudiť sa a rozvinúť sa do tých najväčších rozmerov.

Ján a Martina, nikdy na vás nezabudnem aj keď život ide egoisticky ďalej, aj keď nám mnohým príde takáto veta až nepatričná. Denne myslím na vašich blízkych. Samko, Lucka, Filipko, vitajte medzi nami! Snáď sa my všetci práve pre vás, ktorí medzi nás prichádzate, polepšíme, veľmi polepšíme…


Môže vás zaujať:

STÝBLO: „Knihy o pozitívnej motivácii mi prídu ako poriadna kravina.“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *