Blogy

Počas výstavy na Slovensku jej zničili diela tisícovej hodnoty, len tak

Bola som na rovnakej vernisáži Dagmar Batthyány „Zrkadlenie“ ako iná tiež novinárka? Napadlo mi po prečítaní si jej titulku v časopise „Oživila haraburdy“.

Tie „haraburdy“, tie rovnaké „haraburdy“, o ktorých som písala ja,  majú totiž viac ako 200 rokov a patria medzi veľké vzácnosti.

Dagmar Batthyány: „Ukážme svetu, že vieme nielen vzdorovať, ale aj ďalej posúvať našu históriu.“


Rozmýšľa som, čo to musí byť za človeka, ktorý vzácne historické, viac ako 200 ročné kúsky, nazve haraburdami a evidentne je na to ešte aj pyšný. Napadlo mi, ako nás povrchnosť valcuje a pravdepodobne raz úplne prevalcuje.

Kto pravidelne navštevuje Českú republiku vie, ako veľmi si v tejto krajine vážia svoju históriu. Ako veľmi na nej lipnú a pýšia sa ňou do celého sveta. A svet za ňou cestuje tisíce kilometrov naprieč celou planétou, aby tú krásu mohol vidieť na vlastné oči.

Na Slovensku si niekto, čo niekto, novinár, dovolí históriu nazvať haraburdou. Tou haraburdou, ku ktorej umelkyňa dostala presný pamiatkársky kódex, ako s takou „haraburdou“ musí narábať.

Niekto si možno povie, je to banalita, pre mňa však jeden vážne zdvihnutý prst ukazujúci na povrchnosť, ktorá sa začína našou krajinou šíriť ako mor. Viem, v každej krajine žijú hlupáci, ale keďže nám stačí sa prejsť centrom Bratislavy, kde si dodnes turisti myslia, že sa tu nachádzajú filmové laboratória, v ktorých nakrúcajú filmy zo svetových vojen, tak tu o osamelých vlkov asi písať nemôžeme. A stačí sa pozrieť naprieč našou celou krajinou, ako sa správame aj k iným kultúrnym pamiatkam. Každého normálneho, aspoň zbežne kultúrneho človeka, musí pri tom pohľade až srdce bolieť. O mnohých písalo aj Dalito.

Aspoň ako tak príčetnému človekovi musí byť jasné, že na Slovensku žijeme iba tak, ako sa správame aj k histórii a kultúre. Ako nás to politické špičky učia a tie sa teda ukázali aj pri 100. výročí Československa v plnej nahote.

Citlivo vnímam nekultúrnosť mnohých, ktorú akoby sme dedili z pokolenia na pokolenie. S otvorenými ústavy navštevujeme kultúrne pamiatky po celom svete, doma ich znevažujeme a devastujeme.


O to viac ma šokovala, čo šokovala, vlastne ani neprekvapila informácia, že výstava Dagmar Batthyány vzácnych aj zrkadiel v ešte vzácnejších „nalíčnikoch“ sa skončila skôr ako sa začala.

Po kontrole umeleckých diel na výstave „Zrkadlenie“ v Primaciálnom paláci autorka zistila vážne a zámerné poškodenie všetkých vystavených zrkadiel, ktoré sú súčasťou starožitných rámov. Zrkadiel, ktoré dlho umelecky vytvárala a investoval do nich značné financie.

„Napriek službe a zmluve s Primaciálnym palácom a rovnako dohode s pracovníkmi paláca tento vandalizmus som objavila po osobnej návšteve. Ide o veľmi závažné poškodenie a škoda je niekoľko tisícová,“ uviedla Dagmar Batthyány, ktorá už na polícii podala trestné oznámenie na neznámeho páchateľa.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

„Som z toho nesmierne smutná, z prístupu niektorých ľudí k histórii a k umeniu. Nebolo to len moje dielo. Išlo o slovanskú historickú pamiatku, ktorú som s láskou a úctou pripravovala viac ako rok. Proti neúcte, hlúposti, nevzdelanosti a agresivite nás má chrániť vzťah k umeniu a historickým hodnotám. Raz sa táto zloba otočí ako bumerang,“ reagovala na poškodené diela po predčasnom ukončení výstavy.

Boh žehnaj tým, ktorí si dnes ešte vážia kultúrnosť, históriu a tým samých seba. Vy naozaj necítite ten nebezpečný smrad, ktorý sa nebezpečne, aj pre nekultúrnosť väčšiny a zabúdanie na históriu, šíri našou krajinou? Z tých percent , ktoré sa neustále zvyšujú aj pre našu nekultúrnosť, ide obrovský strach a o nás vypovedajú viac, ako si dokážem/e pripustiť.

Viem, na Slovensku žijú aj normálni a kultúrni ľudia, ale je ich naozaj viac?


Lajčák: „Národ, ktorý si nepamätá na svoju minulosť, nemá žiadnu budúcnosť.“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *