Pokračuje séria o dynastii Tudorovcov

MILAN BUNO -

Píše sa rok 1521. Na anglickom tróne sedí Henrich VIII. kráľovský dvor sa utápa v radovánkach, usporadúvajú sa turnaje, tanečné zábavy, kráľ sa oddáva poľovačkám. Kráľovná Katarína upadá do nemilosti, lebo Henrichovi neporodila vytúženého syna.

Na dvor prichádzajú Mary Boleynová a jej sestra Anna. Ich rodina túži po moci a pre svoj cieľ neváha bezohľadne využívať dcéry. Mary sa vydá, no stane sa kráľovou milenkou a porodí mu dcéru a syna. Kráľov záujem o ňu chladne a zatúži po jej sestre Anne. No tej ide o viac ako o postavenie milenky.

Román Druhá Boleynová je pokračovaním série o dynastii Tudorovcov, prvá kniha mala názov Katarína Aragónska. Autorka Philippa Gregory je britská spisovateľka, jedna z najlepších autoriek historických románov.

Aj v tomto historickom príbehu úžasne rozohrala vzťahy na kráľovskom dvore. Verejne známe, i tajné. Je zaujímavé, že o Mary Boleynovej a jej úlohe v živote Henricha VIII. sa dlhé roky ani nevedelo. Na jej meno narazila viac-menej náhodou spisovateľka Philippa Gregoryová, keď dávala dohromady dokumentáciu o tudorovskom námorníctve. Objavila zmienku o lodi s týmto menom, ktorú kráľ spustil na more. V prvej chvíli sa spisovateľka domnievala, že ide o chybu kronikára. Že tá loď sa zrejme volala po kráľovnej Anne…

Po hlbšom štúdiu historických faktov ju však očarila postava Mary Boleynovej. To ona významne ovplyvnila osud kráľa Henricha VIII. a tiež svoje sestry Anny.

Začítajte sa do novinky Druhá Boleynová:

Jar 1521

Počula som tlmené vírenie bubnov. Nevidela som však nič, iba šnurovanie na živôtiku dámy, ktorá stála predo mnou a bránila mi vo výhľade na popravisko.
Na kráľovskom dvore som žila už vyše roka, zúčastnila som sa na stovkách slávnostných podujatí, ale na takomto ešte nikdy.
Keď som ustúpila trocha nabok a natiahla krk, uvidela som odsúdeného, ako v sprievode kňaza pomaly kráča z Toweru k trávnatej ploche, kde čakalo drevené pódium s dreveným klátom uprostred, kat vystrojený do práce v košeli s krátkymi rukávmi a s čiernou kapucňou na hlave. Celá scéna pripomínala skôr divadlo ako skutočnú udalosť a ja som to pozorovala, akoby to bolo dvorské zábavné predstavenie. Kráľ sedel na tróne, tváril sa neprítomne, akoby si v duchu opakoval prejav na udelenie milosti. Za ním stál môj manžel William Carey, za ktorého som bola už rok vydatá, môj brat George a môj otec sir Thomas Boleyn. Všetci sa tvárili pochmúrne. Zamrvila som prstami v hodvábnych črievičkách a zatúžila som, aby sa kráľ poponáhľal s udelením milosti, takže by sme sa všetci mohli pobrať na raňajky. Mala som len trinásť rokov a bola som stále hladná.
Vojvoda z Buckinghamu si hore na popravisku vyzliekol hrubý kabát. Boli sme dostatočne blízki príbuzní na to, aby som ho nazývala strýkom. Prišiel na moju svadbu a daroval mi pozlátený náramok. Otec mi povedal, že mnohorako urazil kráľa. V žilách mu kolovala kráľovská krv a vydržiaval si priveľkú družinu ozbrojených mužov, čo sa nepáčilo kráľovi, ktorý mal obavy o trón, lebo na ňom dosiaľ nesedel celkom bezpečne. Najhoršie zo všetkého však boli jeho údajné slová, že kráľ stále nemá syna a dediča, že syna a dediča nedokáže splodiť a pravdepodobne zomrie bez syna, ktorý by po ňom nastúpil na trón.

Také názory sa nesmeli vyslovovať nahlas. Kráľ, dvor aj celá krajina vedeli, že kráľovná musí porodiť syna, a to čo najskôr. Tvrdiť niečo iné znamenalo prvý krok na ceste vedúcej k dreveným schodom popraviska, po ktorých teraz môj strýko pevne a bez strachu vystupoval. Správny dvoran nikdy nevyslovuje nepríjemné pravdy. Život kráľovského dvora by mal byť vždy veselý.
Strýko Stafford prešiel do prednej časti pódia, aby vyslovil svoje posledné slová. Bola som priveľmi ďaleko, nepočula som, čo hovorí, a navyše som nespúšťala zrak z kráľa, čakajúc, že vstane a udelí kráľovskú milosť. Muž stojaci v ranných slnečných lúčoch na popravisku bol kráľovým partnerom pri tenise, súperom v rytierskych súbojoch, spoločníkom pri  nespočetných pitkách a hazardných hrách, boli kamaráti od kráľových chlapčenských rokov.
Kráľ mu teraz udelí lekciu, tvrdú verejnú lekciu, a potom mu odpustí a všetci pôjdeme na raňajky.