Stĺpčeky

Politici z kaviarní, prezúvajte lakovky!

Už si nebudem dávať žiadne predsavzatia, ale ani sľuby. Aj tak na ich dodržiavanie nedbám a už iná asi nebudem.

Tisíc raz som sa zaprisahala, že sa na politiku vykašlem, že svoj názor budem prejavovať len pri volebnej urne. Nedodržala som to. Nikdy.

Síce je pravda, že ju už tak nežeriem ako pred 25 rokmi, ale predsa… vstupuje do môjho života a ja ju do neho vpúšťam. Nenápadne. Len tak.


Napríklad  keď som chorá a nudím sa. Vonku panuje takmer letné počasie a ja trávim čas na facebooku alebo pri televízii. Tíško sa ospravedlňujem, že som chorá, že nevládzem ani držať hlavu, že namiesto nosa mám vodovodný kohútik, že…

Sledujem politiku a čítam a odpisujem na komentáre. Vymieňame si ostro názory, lebo ja ináč píšem a priatelia zo sociálnych sietí ináč čítajú. Preto sa treba rozprávať. SMS správy, či komunikácia cez viber a iné aplikácie už naozaj zničili veľa priateľstiev, vzťahov a rodinných pút. Lebo jeden ináč píše a druhý ináč číta…

Pri ostatnej výmene názorov o slovenskej politike a minulosti som dlhšie premýšľala, kam sa podeli naša hrdosť, dôstojnosť, pohostinnosť, pracovitosť, láska k rodnej hrude… Nikam. Sú tu.

Akurát my menej komunikujeme  a ľahko, až príliš ľahko sadáme na lep našim politikom. Pritom sú to tí istí a ešte horší už desaťročia.  Nerobia nič, vedú len akademické debaty, sem-tam si vymenia oblek , ale stále sú to tí istí ľudia.

Oni a médiá na nás chŕlia správy a informácie a my sa zo dňa na deň stávame horšími. Uverili sme obrazu, ktorý nám ponúkajú, ale my takí nie sme.

Vieme sa zabávať, vieme stále pracovať a nadchnúť sa pre vec, či myšlienku, vieme, keď je toho dosť,  tresnúť do stola a vyjsť na námestie… veď toť, nie je to dávno, nás tam bolo 50 či 60 tisíc a svorne sme skandovali, že nie sme ovce. A ďalšie desaťtisíce sa zhromaždili inde na Slovensku a bolo jedno, či sme v Bratislave, Trnave, Nitre, v Bystrici, či Košiciach. Odmietli sme obraz, ktorým nás roky ktosi kŕmi… Lebo nie sme ako oni. Nie sme ani ovce a nie sme ani „NIKHAJOVIA“.


Na Slovensku žijú neuveriteľne nápadití, kreatívni a pracovití ľudia. Akurát, že si ich nikto nevšíma. Používajú NÁS  len vtedy, keď treba do volebnej urny vhodiť volebný lístok. Možno si to nevšímame, veď máme čo robiť, aby sme splatili všetky pôžičky, lízingy a hypotéky, ale aj neustále vyššie odvody pre štát. Veď aj tie nezmysly, ktoré ani nevyužívame ako školské obedy a vlaky ZADARMO musí niekto zaplatiť…

Je mi smutno, že ľudia, ktorí v tejto krajine žijú najskromnejšie sú najväčšími prívržencami klamstiev o sociálnych istotách.

Ako im vysvetliť, že je to celé podvod a že na tieto sľuby doplácajú práve tí, čo sa na ne skladajú z najmenších príjmov?  Toto je rébus, rečnícka otázka, na ktorú zatiaľ nepoznáme  odpoveď.

Možno by na týchto ľudí nemali zabúdať politici z kaviarní. Lebo títo ľudia do kaviarní nechodia. Pracujú a pracujú a sledujú úplne iné relácie ako tie, v ktorých oni rozprávajú nezrozumiteľnou rečou.

Takže, páni politici z kaviarní, obujte si gumáky, blížia sa komunálne voľby a niektorí vaši parlamentní kolegovia na pracovitý vidiek nezabúdajú. Žijú tam ľudia, ktorí na váš príchod čakajú, ste im to dĺžni. Na vidieku žijú ľudia, ktorí doposiaľ mlčali, len tvrdo pracujú a ešte stále majú trpezlivosť s vašimi panskými huncútstvami.

P.S. Expremiér Fico požiadal o ochranku aj na ďalšie obdobie, exminister Kaliňák túto možnosť nevyužil.

Môže vás zaujať:


… a potom nech nám vládne aj sadrový trpaslík

 

 

 

 

 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *