Posadnutí potrebou mať názor
Dodnes vo mne rezonuje príhovor prezidentky Zuzany Čaputovej pri príležitosti odovzdávania cien za vedu. V príhovore vyzdvihla, že uplynulé obdobie sa nám podarilo prekonať najmä vďaka vede, pandémia však podľa nej v mimoriadne silnej miere priniesla aj niektoré nežiadúce javy – spochybňovanie vedeckého poznania, či klesajúcu pokoru a úctu k vzdelanosti. „Čím menšia znalosť v danej oblasti, o to väčšia odvaha ku kritike. Sme posadnutí potrebou mať názor, a to aj vtedy, ak mu nepredchádza poznanie.“
Učím sa to aj ja. Názor mať samozrejme môžem, ale nemusím si za ním stáť za každú cenu. A ani nestojím, najmä ak mi ho vyvráti múdrejší na základe životného poznania a faktov. Rada nasávam skúsenosti, nie dojmy. Nemám problém si priznať, že som sa mýlila. Poznanie ma nabíja.
Pivné reči
Čo ma ale vyčerpáva, je do neba nekončiace mudrovanie na sociálnych sieťach najmä tých, ktorí sa ani len nepokúsili a už vonkoncom nezažili. Už som z toho mudrovania vo virtuálnom svete unavená. Mnohých a na všetko, dokonca aj to, ako majú žiť, čo robiť a si myslieť ľudia inde. Najčastejšie v krajinách, ktoré dve slovenské generácie nedobehnú ani keby im bežali oproti.
S úžasom som sledovala aj diskusie Slovákov pred aj po českých voľbách. Ale pri „kauze“ prezident Zeman v nemocnici mám už vyrazený dych. Opakuje sa to pravidelne. Najčastejšie od takých, ktorí si raz ročne odskočia na víkendové pivo do Prahy a potom vypisujú, že tam boli na dovolenke.
Chrobákovia Truhlíkovia
Opakuje sa to roky a denne, mudrovanie ako majú Česi žiť. Dokonca ešte aj pri cene českej energie a jej nulovej DPH. Prečo to stará vláda schválila aj po voľbách a aký zámer má Babiš. Nevyjadrujem sa k takým veciam, aj keď domáci hovoria, že okolo Babiša sú len dve kategórie ľudí. Nepriatelia a podriadení.
Nevyjadrujem sa, nemudrujem ani nekomentujem udalosti krajiny, v ktorej nemám volebné právo a ani neplatím dane. Komentujem len to, čo sa ma reálne dotýka. Napríklad funkčné zdravotníctvo a podporu turizmu, dokonalé reštaurácie a služby. Už som unavená z tých slovenských trápností najčastejšie maximálne od “slovenských turistov” čo majú Česi robiť. A to najmä od ľudí z krajiny, ktorá sa tak môže len prizerať, ako sa jej susedia vzďaľujú už dlhé roky (okrem digitalizácie). S Babišom aj bez a ešte neviem aj s kým vtedy, dnes a aj v budúcnosti. Ak sa k tomu raz vyjadrím, budem mať volebné právo, alebo sa ma na názor opýta taký, ktorý to právo má. Aj to sa už stalo.
Najprv poznanie
Držím Čechom palce, aby si splnili sen o zmene, v ktorú tak dúfajú. „Aby neostali sklamaní, ako po voľbách Slováci,“ povedal vo vysielaní spravodajskej ČT24 český politológ. Je to dôležité aj preto, že v Českej republike žije, pracuje a vzdeláva sa asi 400 tisíc Slovákov. Opačne (v krajine, kde väčšina nikde nebola, ale všetko už videla a vie) to zatiaľ nefunguje. Ako povedala prezidentka a neplatí to len pri vede: „Sme posadnutí potrebou mať názor, a to aj vtedy, ak mu nepredchádza poznanie.“
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)