Kultúra

Pracoval s tzv. Islamským štátom za chrbtom. Smrť ho formuje 

Vždy túžil po dobrodružnom živote, ale to, že sa raz bude pohybovať v strede najväčších vojnových konfliktov súčasnosti, netušil. Fotograf a dokumentarista Juraj Mravec svoj debutový celovečerný film nakrútil na fronte počas vojny na východnej Ukrajine. Teraz, po roku strávenom v Iraku, kde videl na ulici ležať zmasakrované telá, pripravuje svoj druhý film. O vojne s tzv. Islamským štátom.

„Neviem, či ma to zmenilo,“ dlho uvažoval, keď vyrozprával svoj príbeh. „Naozaj, neviem na to odpovedať.“ Mladý, 30-ročný fotograf a dokumentarista Juraj Mravec už toho stihol viac ako mnohí iní ľudia za celý svoj život. Aj napriek tomu však z neho necítiť, že by sa považoval za výnimočného. Práve naopak, ako keby ho bieda, nešťastie, zabíjanie a smrť, ktoré videl, udržiavali v realite a pri zemi.

To, že chce byť fotografom, vedel, už keď končil základnú školu. „Otec vtedy začal robiť knižný projekt Interview s fotografiou, v ktorom prinášal rozhovory so svetoznámymi fotografmi. Cestoval za nimi po svete a nosil domov veľké fotografické knihy,“ spomína Juraj  na časy, kedy sa rodil jeho budúci život. „Zapáčilo sa mi, že existuje profesia, vďaka ktorej môže byť človek v strede diania, môže cestovať a viesť dobrodružný život.“ A tak išiel na strednú umeleckú školu študovať fotografiu.


Hoci svetoví fotografi, ktorých najviac obdivoval, mali vo svojom portfóliu vojnovú fotografiu, vtedy mu ešte nenapadlo, že raz sa do epicentra konfliktu dostane aj on. To prišlo až v roku 2013, keď na Ukrajine vypukli demonštrácie na Majdane. K východnému susedovi, rovnako ako aj k iným krajinám bývalého Sovietskeho zväzu, si vypestoval silný vzťah už ako študent Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Vtedy investoval všetky svoje peniaze do cestovania po krajinách východnej Európy, pričom sa nevyhýbal tým najchudobnejším oblastiam a povojnovým zónam.

archív J. Mravec

V nebezpečenstve je šťastný

Ukrajinský majdan bol prvý konflikt, ktorý videl na vlastné oči a zachytil v sérii fotografií. „Umierali tam ľudia, bolo nebezpečné tam vôbec byť, lietali tam molotovove koktaily. Nevedeli sme, kedy sa to skončí, kedy polícia povstanie násilne potlačí alebo kedy sa to skončí masakrou na námestí,“ hovorí Juraj s tým, že aj napriek tomu sa tam cítil dobre. „Celé to napätie, ale aj ten pocit výnimočnosti byť na takom mieste a realizovať sa tam, ma vyslovene pohltilo a cítil som sa tam šťastný. Vtedy som sa uistil, že toto ma priťahuje.“

Po majdane sa začala vojna v Donbase na východnej Ukrajine medzi ukrajinskou armádou spolu s dobrovoľníckymi ozbrojenými silami na jednej strane a proruskými povstalcami na druhej. Hoci v čase, keď Juraj začal do Donbasu chodiť, už konflikt postupne zamŕzal, stále to bolo nebezpečné. Pohyboval sa v predných líniách, ktoré mohli hocikedy zasiahnuť rakety.

archív J. Mravec

Viac ako na samotné nebezpečenstvo však spomína na prostredie. „Človek je v šoku z toho, že sa vráti do päťdesiatych rokov minulého storočia, do obrovskej chudoby. Je to oblasť uhoľných baní, kde je všetko čierne od sadzí. Príjmy sú tam veľmi nízke. Už takto je ten obraz postapokalypticko-impozantný, no keď do toho ešte vstúpi vojna a všetko je zničené, rozbombardované, a v dedine, kde kedysi žilo 700 ľudí, je teraz jedna alebo dve babky, tak to sú naozaj silné momenty, ktoré si zapamätám.“

Na Ukrajine nakrútil Juraj Mravec svoj debutový celovečerný dokumentárny film Mir Vam, ktorý bol na festivaloch po celom svete a onedlho sa objaví aj na televíznych obrazovkách.


archív J. Mravec

Z jedného nebezpečenstva do ešte väčšieho

„Na Ukrajine to nebolo také nebezpečné ako v Iraku. Tam to nabralo bezprostredné ohrozenie úplne iný rozmer,“ opisuje Juraj. Keď dokončil Mir Vam, dohodol sa so svojím producentom Albertom Malinovským, že sa pustí do nakrúcania ďalšieho dokumentárneho filmu z vojny podľa vlastného výberu. „Keďže tzv. Islamský štát bol u nás dosť medializovaný, a keďže vypukla migračná kríza, ktorá bola u nás dosť zle komunikovaná, a ľudia neboli schopní prijať, že tí utečenci utekajú pred strašným konfliktom, tak som sa rozhodol, že by mohlo byť pre Slovensko prínosný film, ktorý by ukázal, ako vyzerá vojna na Blízkom východe.“

archív J. Mravec

Najprv chcel ísť do Sýrie, no prechod cez hranice bol príliš komplikovaný. Tzv.Islamský štát sa však zrodil v Iraku, preto sa rozhodol vyrozprávať príbeh o tejto brutálnej organizácii priamo v jej kolíske. Do Iraku prišiel prvýkrát v júni 2016 a potom sa tam vracal v priebehu celého roka až do júna 2017. Mesiac bol v Iraku a dva týždne doma, pretože nemal víza na dlhší pobyt. „Tie dva týždne mi vždy pomohli, trošku som si oddýchol od toho prostredia. Je tam veľké teplo, bolo fajn sa raz za čas vrátiť domov,“ dodáva Juraj s tým, že Irak nie je až tak ďaleko, ako sa zdá. S jedným prestupom v Istanbule mu let trval pol dňa.

Navštívil pohorie Sindžár, kde tzv. Islamský štát predtým spáchal genocídu na jezídskej menšine. Tam našiel zopár ľudských osudov, ktoré potom dlhodobo sledovať počas nasledujúceho roka. Zoznámil sa aj s Oliverom Valentovičom, zakladateľom Akadémie urgentnej medicíny, a dohodli sa, že v prípade ofenzívy na Mosul, o ktorej sa vtedy len hovorilo, by mohli nájsť nejakú formu spolupráce. Tá sa začala 26. októbra 2016.

archív J. Mravec

Zrazu išlo o život

Vtedy sa pre Juraja Mravca začalo bezprostredné ohrozenie na živote, no neodradilo ho to od toho, aby v svojej práci pokračoval. Ako sám hovorí, byť v epicentre takýchto udalostí je nebezpečné, niekedy smutné, no svojím spôsobom fascinujúce. „Dá sa na to zvyknúť. Keď je človek prvýkrát v takom konflikte, kde je priamo ohrozený na živote a kde sa po ňom strieľa, tak sa vydesí a uvedomí si blízkosť smrti, že keby možno stál o meter ďalej, tak tá guľka nepreletí okolo jeho hlavy, ale ho trafí.“ Ako však vraví, po dlhšej dobe, keď sa človek v takom prostredí pohybuje, tak si osvojí pohyb v teréne a naučí sa, ako sa má správať pod paľbou. „Časom to začne byť normálne a ten bezprostredný strach opadne.“

Sú to silné zážitky a skúsenosti, ktoré Juraj nazbieral aj vďaka tomu, že bol často konfrontovaný so smrťou. „Videl som zmasakrované telá. Nie je to príjemný pohľad, aj to smrdí, keď je veľké teplo a telá sa nechajú v pivnici.“


Vie o reakciách ľudí, ktorí niekedy snímky vojenských  fotografov častujú kritikou, že miesto toho, aby zachraňovali životy, si radšej „len tak fotia“.

„Niečo som sa naučil, lebo som sa v podstate rok pozeral a fotil na urgentnú záchranu. Mal som ten najlepší kurz, lebo som sa učil priamo v teréne na živých ľuďoch. Spravil som si aj záchranárske kurzy, takže v súčasnosti viem podať prvú pomoc aj ja. Keď prišlo veľmi veľa zranených,  bola každá ruka dobrá, vtedy som nefotil, ale plne asistoval. Keď som ešte v nemocnici nevedel čo robiť, tak som sa im radšej do toho nemiešal. Mal som aj výčitky, že im tam pobehujem,  a že môžem zavadzať. Ale keď bolo dostatok medikov, radšej som sa im tam neplietol.“

archív J. Mravec

 

 

Zoči voči netvorovi

Nebolo však jednoduché stretnúť sa priamo s bojovníkom z tzv.Islamského štátu. Bojovali totiž veľmi skryto, útočným partizánskym štýlom alebo samovražednými útokmi s autami naloženými výbušninami. Aj napriek tomu sa však raz s jedným z nich videl zoči voči. „Raz nám do provizórnej nemocnice doniesli raneného bojovníka tzv. Islamského štátu, ktorý vyzeral, ako keby už bol mŕtvy. Do nemocnice ho doviezli až potom, čo ho nechali štyri dni len tak ležať, no keď ešte aj po štyroch dňoch javil známky života, tak nám ho doniesli. Ku koncu začal rozprávať. Bolo to veľmi silné, lebo aj my sme si mysleli, že je mŕtvy,” spomína.

archív J. Mravec

S iným bojovníkom tzv. Islamského štátu chcel do svojho dokumentárneho filmu urobiť rozhovor. Vybavoval si povolenie vo väznici, no prestal mu  dôverovať, pretože rôzne svetové médiá boli ochotné za takéto rozhovory platiť obrovské peniaze, a tak sa z toho stal biznis. „Mám skúsenosť, že bojovníci tzv. Islamského štátu boli zabíjaní, nie väznení. Nemal by som teda záruku, či za tie peniaze robím rozhovor so skutočným bojovníkom tzv. Islamského štátu.“

Po roku strávenom v Iraku je Juraj Mravec doma v Bratislave a takmer všetok svoj čas trávi v strižni. Prehrabáva sa obrovským množstvo nakrúteného materiálu. Pripravuje totiž dokumentárny film s pracovným názvom Čelom k smrti, ktorý by mal byť hotový na nasledujúcu festivalovú sezónu 2018. Vďaka nemu, ako aj vďaka knihe o ofenzíve na Mosul, ktorú pripravuje, priblíži aj nám ostatným to, čo videl v Iraku na vlastné oči.

archív J. Mravec

Autorka: Kristina Böhmer




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *