Pre budúcnosť nie je jedno akú univerzitu ukončíte. Možno na Slovensku

Je mi jasné, že to, aká budúcnosť čaká dieťa, je často v rukách rodičov. V akom prostredí vyrastá, ako ho rodičia vychovávajú a vedú. Nie je to však vždy o šťastí. Aj životnému šťastiu musíte ísť oproti a niečo preň urobiť. Vlastne maximum. Aby raz mohlo povedať: „Dal/a som to!”

Poznám takých rodín množstvo, ktoré deti vychovávali od malička tak, aby si uvedomili, že mať vzdelanie zo slovenskej univerzity nie vždy stačí, či skôr už nestačí. Najmä, ak chcú v živote naozaj niečo dokázať. Česť výnimkám.

Slovenská spoločnosť totiž od roku 1989 robí všetko pre to, aby sa naše deti nemohli s hrdosťou oháňať vzdelaním zo slovenskej univerzity, ktoré musíte s lupou hľadať medzi najprestížnejšími univerzitami sveta. Vlastne ich tam ani nenájdete. Tie sa totiž hodnotia aj podľa vedeckých prác.  A tak vám nič iné neostáva, len sa v období dospievania stať aj nepochopenými rodičmi, ktorí údajne chcú svojmu dieťaťu to najhoršie.

Nič nie je zadarmo

Takých detí ako je naša dcéra je na Slovensku množstvo. Státisíce najlepších ročne opúšťajú Slovensko, aby študovali na najlepších univerzitách. Niekde zadarmo, niekde s pôžičkami, ktoré budú splácať potom, ako sa zamestnajú. Niekde na základe štipendia, inde v kombinácii a niekde sa vďaka vzdelaniu zadlžia rodičia na celý život a tajne dúfajú, že deti vychovali tak, že im to raz vrátia.

Aj my sme si zažili chvíle, keď nám dcéra nerozumela, prečo keď jej je na druhej strane planéty najhoršie trváme na tom, aby prestížnu univerzitu dokončila za každých okolností, aj keď sa od samoty a clivoty za rodinou a priateľmi ide zblázniť. Rovnako ako jej spolužiačky z celého sveta. Naprieč celou planétou Zem od Austrálie až po Austráliu. Nespomíname na to ťažké obdobie v dobrom, keď musela šliapať na plný plyn s výsledkami v škole, ale aj v univerzitnom bazéne NCAA, ktorý jej vďaka športovým výkonom hradil aj 100% športové štipendium. Inak sme viac ako 50 tisícový dolárový poplatok na jeden ročník nemali ako zaplatiť.

Čas poďakovať

Dnes jej vďaka jej bojovnosti a múdrosti musíme poďakovať. Tak, ako ona poďakovala nám, keď v istom momente všetko pochopila. Poďakovať jej aj za to, že vďaka jej prístupu k životu máme tú česť dodnes byť súčasťou videa promócií na prestížnej univerzite, ktorá patrí medzi 500 najlepších na svete.  

Nikdy nezabudneme ako sme s manželom v roku 2017 stáli na promóciách FIU a konečne z nás opadol ten nekonečný stres, ako sa to všetko skončí.

Prečo to dcéra všetko robila už na 100% pochopila počas hľadania si práce v zahraničí. Keď ju povýšili po tom, ako sa ohradila, že ona neštudovala prestížnu svetovú univerzitu na to, aby sa nemohla ešte viac rozvíjať. Zúročila presne to, čo sme jej celé roky vtĺkali do hlavy, že raz kvalita jej vzdelania bude rozhodovať, ako bude ďalej žiť. Že sa slovenskou univerzitou zo Sládkovičova, Skalice… bude raz oháňať len veľmi ťažko. Najmä tam, kde jej nikto, ani rodina, ani priatelia a ani tí „praví známi“ nebudú môcť pomôcť, lebo to tam jednoducho takto nefunguje. A pri cudzincoch už vôbec. Sama uznala, že to bola chvíľa, pre ktorú to všetko robila. Vraj sme zasa mali pravdu v čase, keď nám ešte nie celkom rozumela.

Česť výnimkám

Nechcem uraziť žiadnu slovenskú univerzitu. Chcem tým len povedať, ako Slovensko robí pre vzdelanie detí šialene smutne málo. Veď aj iné slovenské deti by mali dostať právo pri hľadaní práce použiť vetu, ktorú odvážne a oprávnene použila naša dcéra. Veľmi im to prajem. Lebo nie, dnes už vôbec nie je jedno, aké univerzitné vzdelanie máte. Možno na Slovensku. Ako pre Dalito ešte v roku 2017 povedal jeden z respondentov: „Robíme všetko pre dokonalú búrku na prúser.“

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)