Kultúra

Pred 50 rokmi sa s tankami vrátila cenzúra 

Rodiacu sa slobodu v umeleckej tvorbe, v médiách či vo verejnom živote v roku 1968 doslova prevalcovali sovietske tanky. Už 13. septembra 1968, teda len tri týždne po vpáde spojeneckých vojsk do Československa, schválilo Národné zhromaždenie ČSSR zákon 126/1968 Zb., ktorý obmedzoval právo na zhromažďovanie, a tiež zákon 127/1968 Zb., ktorý zaviedol kontrolu tlače, teda cenzúru.

Od tohto kroku, ktorým sa postupne rozbiehal proces tzv. normalizácie, uplynulo 50 rokov.

„Cenzúra v bývalom Československu bola ustanovená už po februárovom prevrate v roku 1948. Spočiatku sa nevykonávala prostredníctvom cenzorského úradu. Komunistická strana mala vyškolené tzv. kádre, teda ľudí, ktorí pôsobili na všetkých úrovniach štátnej a verejnej správy a v redakciách novín, časopisov a vydavateľstiev,“ uviedol literárny vedec Pavel Matejovič zo Slovenskej akadémie vied.


Úlohou týchto ľudí bolo, aby sa do tlače nedostali materiály, ktoré boli kritické voči vládnej moci, alebo spochybňovali mocenský monopol komunistickej strany.

Podľa sovietskeho vzoru

Štúrova ulica a Námestie SNP. Foto archív TASR 21. august 1968

Politicky „nespoľahliví“ autori mali zakázané svoje texty zverejňovať, nikde sa nemohlo ani objaviť ani len ich meno, veľa knižných titulov sa ocitlo na zoznamoch zakázanej literatúry alebo bolo zošrotovaných.

„Hlavná správa tlačového dozoru, resp. cenzorský úrad, bol však založený až v roku 1953, paradoxne až po Stalinovej smrti, keď si viacerí mysleli, že nastane politické uvoľnenie. Cenzúra sa naopak ešte zostrila a nadobudla represívnejší charakter. Správa tlačového dozoru v tom čase zamestnávala 74 pracovníkov. Zriadená bola podľa sovietskeho vzoru, kde takto fungovalo tzv. Glavnoje upravlenije po delam literatury a izdatelstjev. Vznikom tohto úradu teda komunistický systém ešte viac upevnil svoj totalitný charakter. Cenzúra sa netýkala len klasických médií, novín, časopisov, kníh, rozhlasového vysielania, ale akýchkoľvek verejných výstupov, dokonca aj zápisov v kronikách či úmrtných oznámení,“ vysvetlil Pavel Matejovič.

Za všetkým stalinista Dávid

foto: pixabay.com

Ako dodal, na riadenie cenzúry mal podstatný vplyv Pavol David. Tento komunistický funkcionár už v 30. rokoch 20. storočia odišiel do Sovietskeho zväzu a v roku 1931 prijal sovietske štátne občianstvo, pričom spolupracoval so sovietskymi bezpečnostnými orgánmi.


V roku 1944 prišiel na Slovensko ako spravodajský dôstojník s jednotkami sovietskej armády. Okrem iného riadil aj 2. oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ), pod ktoré patrila aj Štátna bezpečnosť (ŠtB).

Podával informácie priamo do Moskvy a bol hlavným organizátorom politického procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Patril medzi najortodoxnejších stalinistov, ktorí mali významný vplyv v mocenských štruktúrach ešte aj po roku 1956. Samotný cenzorský úrad riadil povereník vnútra Oskár Jeleň.

„Zakázaný mohol byť hocikto, nielen politicky prenasledovaní, ale dokonca aj protežovaní autori,“ doplnil Pavel Matejovič.

„Spomeniem len niektoré mená slovenských spisovateľov – Dominik Tatarka, Vladimír Mináč, Milan Rúfus, Ľubomír Feldek, Ivan Mojík či Anton Hykisch. Mnohé z literárnych diel vyšli neskôr, najmä v 60. rokoch, keď nastalo politické uvoľnenie.“

Efektívna autocenzúra

Cenzúra bola zrušená len nakrátko, na jar roku 1968. Opäť ju obnovili po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968.

Už 30. augusta 1968 prijala vláda uznesenie, na základe ktorého bol pri Predsedníctve vlády vytvorený Úrad pre tlač a informácie a 13. septembra 1968 bol potvrdený aj zákonom č.127/1968 Zb. Tento zákon bol definitívne zrušený až na jar 1990.


„Hovorí sa, že okrem iného aj zrušenie cenzúry bolo jedným z dôvodov vojenskej invázie,“ povedal Pavel Matejovič. „Samozrejme počas normalizácie už cenzúra fungovala inak, než v 50. rokoch. Kontrolnú činnosť vykonával nielen Úrad pre tlač a informácie, ale aj poverení redaktori priamo vo vydavateľstvách a redakciách. Veľmi efektívnym nástrojom cenzúry bola potom tzv. autocenzúra, keď každý autor vedel, čo si môže dovoliť zverejniť a čo by mu zakázali.“

Ekonomická cenzúra

Cenzúra je podľa Matejoviča aj dnes predmetom skúmania predovšetkým na Západe. Nemusí byť totiž spojená len s cenzorským orgánom, môže sa vykonávať aj inými, napríklad ekonomickými nástrojmi.

„Dnes je cenzúra zakázaná, priamo o tom hovorí naša ústava. Skôr sa marketingovo využíva, ak napríklad nejaký autor označí svoje dielo za cenzurované, aby prilákal čitateľov. Toto však nemá s cenzúrou nič spoločné. V súčasnej postfaktuálnej dobe sme skôr vystavení rôznym dezinformáciám a konšpiračným teóriám, ktoré nás ohrozujú oveľa viac,“ dodal literárny vedec Pavel Matejovič.

Môže vás zaujať:

Pred 95 rokmi sa narodil nestor slovenskej žurnalistiky Roman Kaliský 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *