Blogy

Pred 50 rokmi začali médiá a gréckokatolíkovia bojovať o vieru

Rok 2018 je z pohľadu našej histórie mimoriadne bohatým. Okrem 100. výročia Československa do kategórie významných míľnikov spadajú aj udalosti v roku 1968. Pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ ľudia prežívali rôzne, pričom jedným zo základných pilierov celého boja proti pseudoslobode bola rovina náboženská. Presne dnes  13. júna si pripomíname 50 rokov od vydania vládneho nariadenia o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom, čím nastalo jej znovuzlegalizovanie. Aká bola situácia v gréckokatolíckej cirkvi, pozícia v Československu počas obdobia jej znovuzrodenia cez prizmu 20. storočia?

Po vzniku Československa sa museli zodpovedať vo viacerých cirkvách, gréckokatolícku nevynímajúc, územno-organizačné otázky, ktoré so sebou priniesla úprava štátnych hraníc.

Súčasťou života gréckokatolíkov na východe Československa boli vnútorné problémy národnostného charakteru či prenikanie pravoslávneho hnutia, avšak tieto fakty cirkev výrazne neovplyvňovali. Počas druhej svetovej vojny gréckokatolícka cirkev nebola v „nadštandartnej“ priazni vládnej moci, no až po „víťaznom februári 1948“, rovnako ako aj iné cirkvi, spoznala nepriazeň moci totalitného režimu.


Jedným z fundamentálnych cieľov komunistického režimu sa v Československu stalo násilné pripojenie katolíkov východného obradu k pravosláviu. Po tzv. prešovskom sobore – likvidácii „zo dňa na deň“, začalo obdobie oficiálnej neexistencie gréckokatolíckej cirkvi, počas ktorého pravoslávna cirkev bez protestov voči likvidačným opatreniam, smerovaným k likvidácii gréckokatolíkov, „prevzala“ za nich zodpovednosť aj ich majetok.

Gréckokatolícky drevený chrám v Poloninách/foto: Richard Lipták

Okyptená, ale funkčná 

Prvá polovica roku 1968 do 21. augusta, bolo obdobím prebúdzania aktivity v celej spoločnosti. Bývalí gréckokatolícki veriaci súčasne s politickým oteplením vystúpili radikálne s požiadavkou znovuzlegalizovania svojej cirkvi. Na čele s jediným žijúcim gréckokatolíckym biskupom v ČSSR Vasiľom Hopkom a kňazmi, sústrediacimi sa od apríla 1968 v Akčnom výbore gréckokatolíckych duchovných, dokázali cez maratón spoločných rokovaní so svojim niekdajším katom, s komunistickou vládou 13. júna 1968 čiastočne zrehabilitovať gréckokatolícku cirkev, čím táto začala opäť legálne, aj keď do značnej miery okyptená, fungovať.

Príspevok v dobovej tlači/zdroj: KATOLÍCKE NOVINY,KULTÚRNY ŽIVOT, 1968

„Vláda Československej socialistickej republiky nariaďuje podľa zákona č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom:

§1 Pre hospodárske zabezpečenie gréckokatolíckej cirkvi štátom obdobne platí vládne nariadenie č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení rímsko – katolíckej cirkvi štátom.

§2 Majetok, ktorý sa ku dňu začiatku účinnosti tohto nariadenia považuje za majetok pravoslávnej cirkvi v Československu, rozdelí sa na základe dohody medzi oboma cirkvami, ktorá podlieha schváleniu krajským národným výborom. Pokiaľ nedôjde k dohode do 6 mesiacov odo dňa začiatku účinnosti tohto nariadenia, rozhodne o majetku na Slovensku Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre kultúru a informácie, o majetku v českých krajinách Ministerstvo kultúry a informácií.


§3 (1) Pre vyriešenie otázok súvisiacich s činnosťou gréckokatolíckej cirkvi krajské národné výbory zriaďujú podľa ustanovenia § 57 zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch správne komisie zložené aj z predstaviteľov oboch cirkví.

        (2) Do pôsobnosti komisie patrí:

–  rozhodovať o udelení súhlasu na riadenie duchovenských miest gréckokatolíckej cirkvi,

–   rozhodovať o udelení štátneho súhlasu na výkon duchovenskej činnosti duchovným gréckokatolíckej cirkvi I. a II. stupnice,

–         napomáhať pri uzavretí dohody a rozdelení majetku a schvaľovať uzavreté dohody, príp. predkladať Ministerstvu kultúry a informácií ( Povereníctvu Slovenskej národnej rady pre kultúru a informácie ( na rozhodnutie prípady, v ktorých nedôjde k dohode.

 §4 Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia

     Dr. Husák v. r.“


Kým gréckokatolícki predstavitelia žiadali prinavrátiť stav z pred roka 1950, pravoslávni sa dožadovali, aby sa vychádzalo zo stavu k 1. januáru 1968. Štátne orgány sa rozhodli pre „kompromis“. Politický establishment bol k otázke rehabilitácie gréckokatolíckej cirkvi spočiatku, na rozdiel od masovokomunikačných prostriedkov, ľahostajný. Média, najmä tlač, sa po zrušení cenzúry postavili plnou váhou za znovuzlegalizovanie cirkvi a zohrali v tomto smere jednu z rozhodujúcich úloh.

Cerkev v Poloninách/foto: Richard Lipták

…a nastúpili komunisti

Výrazným spôsobom gréckokatolíckej cirkvi pomohli aj veriaci a poprední predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi, predovšetkým pražský ordinár František Tomášek a trnavský administrátor Ambróz Lazík.

Pravoslávna cirkev z viacerých dôvodov, napriek tomu, že podporovala spoločenské zmeny od januára v Československu, za rehabilitáciu gréckokatolíckej cirkvi nevystupovala. Situácia v spoločnosti sa obrátila proti nej, tlač ju kritizovala, veriaci – bývalí katolíci východného obradu ju začali opúšťať, gréckokatolíci obviňovali zo spoluúčasti na ich likvidácii.

Perzekúcie

Vedúci predstavitelia pravoslávia a niektorí jej kňazi spoluprácu s komunistickým (v svojej podstate protináboženským) režimom pri tzv. prešovskom sobore v roku 1950 a v rokoch nasledujúcich vyvrátiť nemohli, no svoj podiel zohral zaiste aj strach z možnej likvidácie ich cirkvi. Mnoho bežných pravoslávnych veriacich o represiách voči gréckokatolíkom v 50. a 60. rokoch ani nevedelo.

Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy bol chod cirkvi opäť zväzovaný a oklieštený normalizačnými nariadeniami. Rok 1969 a normalizácia boli modifikáciou cirkevnej politiky, priniesli opätovné administratívne zásahy a opatrenia, odoberanie štátnych súhlasov pre vykonávanie duchovnej činnosti a iné perzekúcie v cirkevnej sfére, ktoré sú súčasťou totalitného režimu.

Vzťah gréckokatolíckej cirkvi so štátom bol ďaleko od ideálu, ale cirkev na rozdiel od rokov 50. a 60. bola aspoň povolená. Snažila sa dobudovať si organizačný aparát a začiatkom roka 1969 sa po dlhých rokovaniach medzi zástupcami československej vlády a Vatikánu stal J. Hirka „zatiaľ“ dočasným ordinárom (tento stav trval do pádu komunistického režimu) a V. Hopko svätiacim biskupom.

Článok v dobovej tlači/zdroj: SMENA, 1968

Boj o majetok

Napätá cirkevno-politická situácia na východnom Slovensku, spojená s obnovovaním činnosti gréckokatolíckej cirkvi, sa prezentovala v dvoch rovinách. Ako na spoločných zasadnutiach čelných predstaviteľov gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi, ktorých garantom bol hlavný vinník celkového stavu – predstavitelia komunistickej vlády, tak v samotných dedinách medzi veriacimi oboch cirkví.

Najväčšie problémy vyvstávali v majetkovo-právnej otázke, v otázke prinavrátenia cirkevného majetku a spoluužívania kostolov. Medzi veriacimi oboch cirkví sa za roky vypestovala nevraživosť, ktorá pri riešení tohto problému vyústila na mnohých miestach do nepokojov a zneuctení chrámov.

Napriek tomu, že vláda ponechávala konsolidáciu narušených vzťahov (teda to, čo mala na svedomí), plne v réžii samotných cirkví, dohodnúť sa bolo takmer nemožné a celý problém sa aspoň na oko vyriešil až po roku 1989.

Obe cirkvi, ako gréckokatolícka tak pravoslávna, mali zároveň aj svoje vnútorné problémy. Kým v pravoslávnej to bol do značnej miery generačný rozchod v názoroch, v gréckokatolíckej cirkvi zohrávala významnú úlohu pri riešení sporov otázka národnostná a otázka obsadenia novotvorených pozícií.

Interiér gréckokatolíckej cirkvi/foto: Richard Lipták

Gréckokatolícka cirkev síce po povolení činnosti v roku 1968 nedosiahla stav spred roka 1950, keďže mnoho jej veriacich ostalo pri rímskokatolíckej či pravoslávnej cirkvi, dostala však počas „cirkevnej jari“ príležitosť nadýchnuť sa a pozberať sily do ďalšieho boja s komunizmom, čo jej v čase normalizácie prišlo vhod. Štátna moc mala za úlohu nechať cirkev „vykrvácať“ tým, že starší kňazi poumierajú a noví priestor na štúdium nedostanú. Štátna bezpečnosť neustále dohliadala a hodnotila situáciu v cirkvi, avšak nedokázala zabrániť mnohým oficiálnym či „katakombálnym“ aktivitám gréckokatolíckych veriacich.

Môže vás zaujať:

Pred piatimi rokmi zvolili prvého mimoeurópskeho pápeža po vyše tisícročí



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *