Blogy

Príbehy, ktoré píše koronavírus v Európe (1. časť)

Vedeli ste si doteraz predstaviť, že by ste mali zakázané vyjsť z domu niekoľko dní, týždňov a možno aj mesiacov? Večerné posedenia s blízkymi a priateľmi boli pre vás samozrejmosť? Na historkách o tom, ako za čias socializmu  v mnohých domácnostiach chýbal toaletný papier, sa mnohí akosi automaticky zabávali. V posledných dňoch nám úsmev na tvári zamrzol a realita nám utŕžila silnú facku. Zabolela ľudí, štát i našu ekonomiku. 

Ešte pred týždňom sme si na Slovensku žili celkom normálny život. Bez obmedzení a tak, nejako nelogicky sme si mysleli, že nás koronavírus obíde. Potom sa to zrazu zmenilo. Uzavretie hraníc, obchodov, podnikov, karantény…

Deti nemôžu chodiť do školy, dospelí na OČR, PN, mnohí čerpajú dovolenky, ktoré si odkladali na letný oddych. Univerzity prerušili výučbu, veľké firmy výrobu, spoločnosti, firmy i živnostníci sa dostali do obrovských problémov. Určite aspoň 90% z nich.


A prípadov chorých stále pribúda a aj pribúdať bude. 

Koronavírus, ktorý zmenil naše životy sa pomaličky stáva ich súčasťou. Postupne nás učí to, na čo sme už roky zabudli. Zisťujeme, že nič nie je také samozrejmé, za aké sme to považovali doteraz.

Nikdy nekončiaca sloboda? Neobmedzené možnosti cestovať? Obrovský výber tovaru v nekonečnom množstve obchodov? Čo nie je zakázané je dovolené?

Zabudnime na istú prácu, zárobok, koníčky, zábavu… Mnohí v Európe sa dnes tešia už iba z toho, že stále majú ešte čo jesť a budeme radi, keď to tak aj ostane. Mnohým ľuďom sa za posledný týždeň ich život zosypal  ako domček z kariet. Toto sú reálne príbehy niektorých z nich:

Zuzana, 26 rokov, Stará Turá, Slovenská republika 

Zuzka má mamu, ktorá občas chodieva pracovať do Rakúska. Lepšie si tam zarobí za pomerne krátky čas a potom sa spokojne môže vrátiť domov k rodine. Teda až doteraz…


„Mamina si išla na dva týždne privyrobiť do Viedne. Zrovna tie dva týždne, keď sa to všetko začínalo. Keďže tam po celý čas bola takmer bez internetu, veľa informácií nemala. Až tesne pred návratom sa vďaka sms správam, ktoré posielali ministerstvo zdravotníctva a ministerstvo vnútra, dozvedela, čo sa vlastne deje. Vraj sa možno ani nedostane cez hranice… Odišla v posledný deň, keď boli ešte otvorené hranice, a spoliehala sa na normálnu vlakovú dopravu. Ale večer pred odchodom sme zistili, že všetky medzinárodné spoje sú už zrušené. Nastala stresová situácia a hľadanie riešenia, ako sa dostane domov. Nakoniec sa odviezla vlakom do poslednej stanice, kam išiel – Kittsee. Tam je našťastie vlaková stanica rovno na hranici so Slovenskom. Ďalej to bolo zaujímavé. Musela sa zviezť taxíkom, ktorý ale tiež šiel iba po hranice. Takže pekne cez ne prejsť pešo. Z opačného smeru – zo Slovenska do Rakúska stretla viac ľudí. Trepali sa tam s kuframi ako nejakí utečenci… Medzitým zistila, že bude musieť byť po návrate v dvojtýždňovej karanténe. Takže po dvoch týždňoch, čo nevidela svoje dcéry a už sa na ne tešila, ich nakoniec musela vopred poslať preč, aby ich náhodou nenakazila. Čiže svoje deti ďalšie dva týždne neuvidí.“

Adam, 23 rokov, Nové Mesto nad Váhom, Slovenská republika 

Adam má pre koronavírus pozastavené štúdium a všetok voľný čas trávi s rodinou, o ktorú sa pochopiteľne obáva. Navyše, jeho mama je lekárka. 

„Včera to na mňa tak doľahlo. Uvedomil som si, že mama ako lekárka je najviac ohrozená a môžu ju aj povolať. Bol som naštvaný aj na to, čo sa u nich v ambulancii deje. Sestrička napriek príkazom brala ľudí bez rúška – všelijakých známych a ona sama tiež nijaké nemala. A pacienti akí bezohľadní chodia! S banalitami a doslova až blbosťami zaťažujú lekárov a riskujú zdravie. Svoje i iných. Až sa mi rozum nad nimi zastavuje! Napríklad, príde slečna, že chce vypísať na PN, lebo ju štípe oko. Alebo, či by pána mohli v rámci kontroly vyšetriť. No a na to, že niektorí ľudia prišli s okuliarmi vyjednávať, či by nejaké inakšie nemohli byť, už ozaj nieto slov. Highlightom v mojom okolí je situácia, keď žena, ktorá sa vrátila z Rakúska, išla, akoby sa nič nestalo, k obvodnej lekárke s dieťaťom a neskôr pokračovala do krajského mesta na detské oddelenie…“

Eliška, 23 rokov, Reading, Veľká Británia 

Eliška žije v mestečku Reading, neďaleko Londýna, kde nedávno doštudovala a zostala tu pracovať. V deň, keď som ju prvý raz kontaktovala, mala táto krajina takmer 2000 prípadov a 1 obeť, pričom 407 pribudlo len za jediný deň! O deň neskôr už k číslu obete pribudli dve nuly a celkový počet nakazených sa vyšplhal na 2626.

„Britská vláda sa do pondelka (16. 3.) tvárila, že sa nič nedeje. Prvé opatrenia tipu vyhýbajte sa davom, necestujte, pracujte z domu, prišli až teraz. Mňa osobne prekvapuje to, že ľudia tu panikária, lebo nekúpia špagety alebo špecifický druh cereálií. Nezoženú jalapeňos. Napriek tomu však majú plné chladničky i mrazničky jedla. No ľudia prichádzajú o svoje peniaze. Aj tí, čo už nepracujú. Napríklad seniori, ktorí majú dôchodok v investičných fondoch. Niektorí stratili 20 až 25 percent! No čo je horšie, máme už aj straty na životoch… Čo sa týka osobného života, je to biedne. Všetci slovenskí a českí kamaráti mi zdrhli domov do karantény. Keď Pellegrini oznámil uzatváranie hraníc, kúpili letenky a o niekoľko hodín už boli na letisku. A ja zvažujem, či som vo väčšom riziku na Slovensku alebo v Anglicku. Čo keď príde k najhoršiemu? Veď rodinu mám na Slovensku, život a priateľa v Anglicku. Takmer všetky sociálne kontakty som prerušila, pracujem z domu. Sme teraz všetci pokope doma s priateľom a jeho rodičmi, no a vyzerá to na dosť náročnú ponorku.“


Silvia, 26 rokov, Londýn, Veľká Británia 

Silvia momentálne žije v Londýne, kde pracuje v obrovskej reštaurácii. Odišla sem za lepším životom, ale zrazu je v situácii, keď nevie, či bude mať na základné potreby a nájom. A navyše, opatrenia v Anglicku sú v porovnaní so Slovenskom naozaj zlé, respektíve takmer žiadne a odporúčania veľmi zvláštne. V deň, keď som si so Silviou písala, pribudlo neuveriteľných 676 prípadov!

„Samozrejme, všetky obchody sú vybrakované, nezohnala som napríklad bežný druh čaju a ani šošovicu. Zo supermarketov chodili emaily od šéfov, že nemáme  robiť paniku a zaťažovať supporty. Zásob je vraj dosť. Pevne verím, že žijem v civilizovanej krajine, a tak nás tu nenechajú umrieť od hladu. Absolútne však nechápem, prečo ľudia vykupujú toaletný papier, ktorý ich nezachráni, neochráni, ani im nijako nepomôže… Pred pandémiou boli ulice také plné, že sa ledva dalo prechádzať pomedzi ľudí. No množstvo turistov sa časom začalo znižovať. Hoci veľa podujatí zrušili, zatiaľ je tu všetko otvorené. Aj keď už vydali odporúčanie sa nesocializovať, nie zákaz. V reštauráciách nie sú ľudia, a tým pádom chýbajú peniaze. Veľa menších preto už zatvorili. V tej našej v posledný týždeň končíme o hodinu a pol skôr, pretože Londýn sa po večeroch stal mestom duchov… Nikto nevie, čo s nami bude, no vyzerá to tak, že budeme minimálne dva mesiace takmer bez práce. Čiže chodíme do zamestnania a nudíme sa tam. Samozrejme, nájomné a energie musíme platiť v plnej sume, bez ohľadu na situáciu. Ibaže by sme požiadali o zníženie alebo odklad. Tak sme vďační za každý príjem. A dúfame, že našu reštauráciu nezavrú tiež. A ak, tak nech to urobí radšej štát ako majiteľ, pretože v tom prípade dostaneme nejaké peniaze. Prácu stratilo už aj veľa učiteľov. Nedávno prepchaté metrá sú poloprázdne… Ľudia vonku však príliš nepanikária, nik nechodí s rúškom, len si možno trochu viac umývajú ruky. Situácia je skôr opačná. Nepochopiteľne ju zľahčujú aj na miestach, kde je to naozaj na zamyslenie. Kamarátka, ktorá pracuje ako farmaceutka, mala v práci kašeľ, neskôr astmatický záchvat. Volala preto šéfovi, či nemá zostať radšej doma. Na čo jej on povedal, aby zbytočne nepanikárila. V lekárňach to pritom ide dolu vodou. Začínajú chýbať lieky a nikto, ale že vôbec nikto, nerieši ochranu zamestnanca. Ale karanténa celého Londýna, tá bude podľa chýrov nariadená už čoskoro. A ak to bude veľmi zlé, potrvá niekoľko týždňov! Len neviem, koľko zdravých ľudí dovtedy zostane.”

Matej, 27 rokov, Praha, Česká republika

Matej sa šťastne dostal cez hranice len deň predtým, ako ich uzavreli. Keďže pracuje v Prahe, potreboval sa dopraviť naspäť do Čiech. Vtedy to bola ešte „rýchlovka“. Merali im teplotu laserom a dostali letáčiky. A aká je situácia teraz, po týždni? 

„No, mám home office, nemôžem behať po vonku, prišiel som o posilku, takže musím cvičiť len doma a modlím sa, aby som sa nebláznil z toho, že som tu stále zavretý. Predsa len je pracovné prostredie motivujúcejšie, tak neostáva nič iné iba sa snažiť, aby sa moja produktivita neznížila. Ale som rád, že som vtedy poslúchol svoju intuíciu a šiel do Prahy už vo štvrtok ráno autom a nie vlakom vo štvrtok večer alebo až v piatok. Čo sa mi teraz na opatreniach v Česku páči, je nové nariadenie, podľa ktorého medzi desiatou a dvanástou hodinou nemôže ísť do obchodov nik okrem dôchodcov. Je super, že štát takto chráni najrizikovejšiu skupinu. No je mi ľúto všetkých podnikateľov s reštauráciami a barmi. Tým sa asi teraz pomôcť nedá… „

Soňa, 26 rokov, Brno, Česká republika 


So Soňou sme si ešte necelý mesiac dozadu veselo cestovali, behali a užívali život plný dobrodružstiev. No tomu teraz na čas odzvonilo. Sloboda dostala riadne na frak“. Sonin príbeh je podľa nej smutno – vtipný.

„Koronavírus mi ruinuje život. Najprv mi pre vírus zrušili stáž v Číne, potom ma táto nákaza takmer zastihla v Taliansku a teraz ma dobieha tu. Čistý nezvratný osud. O dva mesiace som mala končiť školu, teraz neviem, či ju vôbec niekedy v živote dokončím. Zrušili mi brigádu a čo je pre mňa najhoršie, že som viac-menej stále zavretá v byte v Brne. Ale aspoň nie v dvojtýždňovej karanténe, ako by som bola doma na Slovensku, keby som sa vrátila. Môj príbeh je skôr vtipný a nech bude akokoľvek, dostanem sa z toho a prispôsobím sa. Skôr mi je ľúto ľudí, ktorí zostali trčať v zahraničí.“


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *