Spektrum

Príbehy, ktoré píše koronavírus v Európe, aj zákaz rúšok (2. časť)

Už si pomaly zvykáme na to, že nikam nemôžeme. Obchody, podniky i hranice sú zavreté. Možnosti sú obmedzené. Zodpovedne sedíme doma a dúfame v lepšie časy. Spomíname sa na obdobie len spred dvoch týždňov a nechápeme, kam sa to všetko tak rýchlo podelo. Bolo nám tak dobre… A teraz? Toto sú ďalšie z vašich príbehov.

Koronavírus COVI- 19 decimuje svet. Zatiaľ čo v Číne sa už situácia ako tak aspoň dočasne upokojila, aj keď im nákazu zasa do krajiny nosia tí, ktorí sa vracajú za rodinami, v Európe sa to v mnohých štátoch len začína. Avšak, sú aj také krajiny, ktorým sa napriek správnym a najmä včasným opatreniam darí číslo držať ako tak pod kontrolou, najmä úmrtnosť.

Aj na Slovensku neustále zasada krízový štáb a rokuje o ďalších opatreniach, ktoré majú zabrániť ďalšiemu šíreniu. Dozvieme sa ich aj dnes. Mnohí si však kladú otázku, akých obmedzení sa ešte dočkáme a čoho všetkého sa budeme musieť vzdať? Ale aj to, ako nám štát pomôže? Prinášame vám reálne príbehy ľudí zo Slovenska, ale i zo susedných a neďalekých štátov Európy. Možno budú pre vás poučné, informatívne, alebo si poviete, že sa ešte stále nemáte tak zle.


Denis, 25 rokov, Obertraun, Rakúsko / Nové Mesto nad Váhom, Slovensko

Rakúsko/foto: Dalito.sk

Denis niekoľko mesiacov pracoval v susednom Rakúsku. Na horskej chate, zhruba hodinu cesty od Salzburgu, spolu so svojím kamarátom Pavlom. Vrátiť domov sa stihli len na poslednú chvíľu a teraz dodržiavajú povinnú karanténu. Okrem iného nám porozpráva aj o bezohľadnosti lyžiarskych stredísk. 

„Prvé informácie o koronavíruse sme zaregistrovali v januári. Naši šéfovia reagovali na väčšiu medializáciu počtov nakazených i obetí  v Číne zrušením všetkých bookingov práve z Číny. Neskôr, keď sa koronavírus rozšíril do Európy a najmä do Talianska, začalo sa o pandémii hovoriť viac. Dôvodom bola relatívna blízkosť nášho regiónu – Tirolska k postihnutej oblasti. Situácia vygradovala 12. marca, kedy nastali opatrenia v susedných štátoch. Vtedy prišli prvé rázne kroky. Hneď deň po tom, ako Slovensko začalo zatvárať školy a letiská, mali u nás meeting všetky okolité lyžiarske strediská a rokovali o ďalšom procese. Nakoniec sa predstavitelia vlekov šokujúco rozhodli nezatvoriť strediská! Naši šéfovia však trvali na opaku, keďže sa už v takejto situácii necítili komfortne. Niektorí ľudia začali rušiť bookingy, šéfovia takisto volali hosťom ohľadom nasledujúcich dní a poskytli nám informácie, že pravdepodobne v najbližších dňoch zatvoria podnik a sezóna sa skončí. V ďalšie ráno prišla za nami šéfka a podala nám info o situácii v Rakúsku. Začali sa zatvárať školy a niektoré fabriky. Rovnako sme registrovali i situáciu na Slovensku a spoločne sme dospeli k názoru, že sezónu ukončíme. Skôr než nastanú problémy s tým, aby sme sa vôbec dostali domov. 

Ešte v ten deň 13. marca sme si zohnali odvozy a spoločne odišli domov. Chatu pre hostí úplne uzavreli a nechali tam ubytovaných už len asi 5 ľudí, ktorým sa končil pobyt. Po ceste domov sme si všimli prísne kontroly na českej a slovenskej hranici. Neskoro v noci nám prezreli občianske, dali nám informácie, čo robiť v prípade ťažkostí, ako ďalej postupovať na Slovensku. 

Po príchode domov sme zostali automaticky v karanténe s celou rodinou a nestretávame sa s nikým podľa pokynov. Od našich šéfov sme neskôr dostali informácie, že prevádzka vlekov bola spustená a ľudia sa tam masovo zdržiavali až do 15. marca, kedy prišiel oficiálny zákaz prevádzkovania vlekov, barov a hotelov. Lyžiarske strediská nechceli zavrieť do poslednej chvíle, lebo sa jednoducho báli, že prídu o zisk. Na záver by som chcel oceniť postoj našich šéfov k situácii. Nič nechceli podceniť a uzatvorili prevádzku ešte skôr, ako to bolo oficiálne nariadené.

Rovnako rozumne by sa mali správať aj ľudia na Slovensku, dodržiavať karanténu, vyhýbať sa miestam, kde sa masovo stretávajú ľudia a v neposlednom rade používať ochranné pomôcky. Opatrenia by sa mali podľa mňa ešte rozšíriť. Napríklad do obchodných reťazcov by mali vkročiť len ľudia s rúškom a iba ochrannými rukavicami.”


Dominik, 22 rokov, Nové Mesto nad Váhom, Slovensko 

zdroj: Slovenský olympijský výbor/foto: Ján Súkup

Dominik je mladý športovec, ktorého najväčším snom bolo prebojovať sa tento rok na olympiádu. Koronavírus však narušil jeho športové plány i riešenie zdravotného problému. So športovým sviatkom v Tokiu sa však musel definitívne rozlúčiť. Olympiádu totiž definitívne preložili o rok. Dominik môže byť dovtedy zdravý a situácia bezpečná. 

„Som atlét vo VŠC Dukla Banská Bystrica a okrem toho študent KTVŠ FF UMB. Mojou disciplínou je chôdza na 20 a 50 km. Tento rok sa malo konať najvýznamnejšie športové podujatie posledných štyroch rokov – olympijské hry v japonskom Tokiu. Bola to pre mňa obrovská výzva a cieľ. Trápim sa však so zranením, takže musím ísť na operáciu kolena. Zákrok som mal podstúpiť 17. marca. Po operácii by som sa zrehabilitoval a bola by tu ešte šanca dostať sa na olympiádu. Artroskopia sa však kvôli koronavírusu odložila na dobu neurčitú. Aj kvalifikačné preteky na nasledujúce mesiace zrušili. Nevedel som si predstaviť, ako mnohí športovci budú plniť limity a či vlastne olympijské hry budú v riadnom termíne. Osud športovcov bol nejasný. Je to naša profesia, živobytie…    

Som veľmi zvedavý, ako sa to vyvinie. Zatiaľ som v rankingu stále na 56. mieste a kvalifikuje sa top 60. Pokiaľ sa zrušia všetky kvalifikačné podujatia, pravdepodobne ostanem na tejto priečke. Našťastie preložením hier sa vyriešila aj moja bizarná situácia, keď by som na olympiádu nemohol ísť pre zrušenie operácie kolena.“

Natália, 26 rokov, Budapešť, Maďarsko

Maďarsko, Budapešť/foto: pixabay.com – tpsdave

Natália sa nedávno presťahovala do hlavného mesta Maďarska za svojím priateľom. Našla si tu i prácu a pomaly si tu zvykala na pestrý život. Situácia sa však zvrtla a v súčasnosti to pre ňu nie je ľahké. Blízkych má totiž v Maďarsku i na Slovensku a rozhodovanie by nebolo ľahké…

„Keď sa začala celá táto situácia s koronou, bola som v Budapešti približne jeden mesiac. Spočiatku som si myslela, že ľudia preháňajú. Bola som trochu nahnevaná, keď za mnou rodičia odmietli prísť na víkend. Priznávam, že som sa smiala ľuďom, ktorí sa báli vyjsť na ulicu a nosili rúška. Myslela som si, že sú všetci paranoidní a trochu to s tou prevenciou preháňajú. Veď je to len trochu ťažšia forma chrípky, predsa sa nekončí celý svet a nepadá civilizácia. Nepreháňajme, nič nezatvoria a nezrušia, nič sa nestane… 


A potom sa situácia začala výrazne zhoršovať, až som si uvedomila, že ľudstvo má zrejme seriózny problém. Opatrenia v okolitych štátoch, vrátane môjho rodného Slovenska, sa sprísňovali. Ľuďom zakázali chodiť do práce, von, zatvorili reštaurácie, rušili podujatia, zaviedli povinné nosenie rúšok. Len v Budapešti to stále vyzeralo, že sme v paralelnom vesmíre. Všetci ľudia boli vonku, chodili do práce, do barov, metro bolo prepchaté ako vždy, všade plno turistov a s rúškom ste videli tak dvoch – troch ľudí. Jediné, čo sa na začiatku dialo bolo, že ľudia vykúpili všetok antibakteriálny gél, cestoviny, múku, mäso a toaletný papier. Zbesilo nakupovali, ale nikto sa nedržal doma. Práve naopak, hromadili sa v obchodoch v akejsi zúfalej predapokaliptickej panike. 

A čo ma vytáčalo najviac? Ranné cesty autobusom do práce vyzerali skôr ako návšteva geriatrického oddelenia alebo domova dôchodcov než jazda v mestskej hromadnej doprave. Najohrozenejšia skupina obyvateľstva si veselo jazdila ktovie kam, možno pokecať k lekárke alebo si kúpiť dalších desať roliek toaleťáku. Situácia sa začala meniť až začiatkom minulého týždňa. No skôr iniciatívou ľudí ako nariadeniami parlamentu. Minulý týždeň vo štvrtok ma presťahovali z práce na home office. Ľudí na ulici je o niečo menej a občanov s rúškami o niečo viac. Reštaurácie, obchody, banky a iné inštitúcie zatvárajú o 15:00. Až na lekárne, potraviny a drogérie. Stále to ale nie je ono. Aby takéto opatrenie malo zmysel, je potrebné izolovať ľudí hneď naraz, nie po kúskoch, ako to bolo napríklad v prípade nášho ofisu. Pracuje tam viac ako 200 ľudí a domov nás posielali postupne, počas dvoch týždňov. 

Podľa môjho názoru v Maďarsku čakajú pridlho, až to celé stráca zmysel. Tento štát má problém, že vláde je to úplne jedno, stará sa prioritne o vlastnú moc. Mali by rovnako, ako mnohé iné štáty zavrieť všetko v čo najkratšom čase a zaviesť povinné rúška. 

Skutočnosť, že mám stále prácu, beriem ako neuveriteľné šťastie. Ale obávam sa. Každý deň ma kontaktuje menej a menej zákazníkov. Mám strach, že raz príde moment, kedy bude moja pozícia zbytočná, pretože každý bude mať väčšie problémy, ako nastavenie tmavého režimu v telefóne. Takže celý deň sledujem monitor, čítam, cvičím, občas zbehnem do prírody, píšem si s kamošmi a každý druhý deň telefonujem s rodinou. Maďarsko uzavrelo hranicu zo Slovenskom a hoci by som sa cez ňu k rodičom dostala, späť už nie. Tu mám svoj zdroj príjmu a svoju lásku. Takže je jasné, že na výber príliš nemám. Je to pre mňa zvláštny pocit. Nikdy som nebola typ človeka, ktorý by bol extra viazaný na domov. No vždy som cítila, že čokoľvek zlé sa stane, čokoľvek nevyjde, môžem naskočiť do lietadla a prísť domov. Teraz už to nie je také jednoduché. Navyše, mám strach o rodičov, ktorí majú už vyše šesťdesiat rokov a sú teda v ohrozenej skupine. Mamina sa stará o starých ľudí a je s nimi v každodennom kontakte. Pretože nemá kto iný, ich deti to neurobia a mesto nevie zabezpečiť inú starostlivosť. Hlavne, že do domova dôchodcov je zákaz vstupu asi na dva mesiace, ale starých ľudí každý deň navštevovať doma, to nie je žiadne riziko. Nuž, každý systém má svoje diery a priznajme si, neprísť do kontaktu s vírusom nie je ľahké. Ale snáď to zvládneme a ja budem môcť čoskoro prejsť hranicou bez toho, aby som sa musela rozhodnúť, s ktorými z mojich milovaných sa pár mesiacov neuvidím.”

Miriam, 25 rokov, Zürich, Švajčiarsko 

Hlavné mesto Švajčiarska Bern/foto: pixabay.com – Felix_Broennimann

Miriam žije v tejto krajine spoločne so svojím priateľom už niekoľko rokov. Obaja si tam našli aj uplatnenie. Ak ste si však doteraz mysleli, že v tejto vyspelej krajine sú stále „za vodou“, Miriam vás v nasledujúcich riadkoch vyvedie z omylu. Počas dvoch dní, kedy som si s Miriam písala, stúpol počet nakazených približne o 1500. Z 9000 na 10 500! A to vraj testujú len seniorov a rizikových… 

„Pri pomyslení na Švajčiarsko mnohým automaticky nabehne obraz o dokonalom a bohatom štáte bez chýb. Áno, je tu krásne aj potraviny sú výborné, no čo sa týka systému, je to už o niečo horšie. A táto krajina je navyše nastavená tak, že takmer všetko, čo tu človek zarobí, tu aj nechá. Pracujem vo veľkom kongresovom hoteli s reštauráciami a ešte minulý týždeň som bola v plnom nasadení. Každý deň som mala strach ísť znovu do práce medzi toľkých ľudí. Tu je to naozaj tak, že koľko zákazníkov, toľko svetových končín. Rúška sme mali zakázané, čiže som bola odkázaná len na dezinfekciu rúk. 


Keďže Švajčiarsko susedí s Talianskom, kde je situácia momentálne najhoršia, práve susedný kantón nariadil ako prvý zatvorenie reštaurácii, kín, barov. Ani neviete, ako mi odľahlo, keď po pár dňoch aj dvere našej reštaurácie ostali zavreté. Najnovšie nám zmenili pracovnú zmluvu a ostávame zatiaľ do 19. apríla doma. Dostaneme 80 percent platu, pričom prídeme počas mesiaca len na týždeň do práce. Prežiť od 7 do 11 zopár dní. Inak sme doma. Takto som však prišla o svoje prázdniny, čiže šanca vycestovať za rodinou na Slovensko bude mizivá. Aj keď by otvorili hranice. Môj priateľ stále pracuje, pretože ide o výrobnú firmu a tam podľa štátu riziko nehrozí. Realita je však iná. Denné stretávanie sa päťdesiatich ľudí, ktorí dýchajú ten istý vzduch. 

A ako vyzerá nakupovanie u nás? Isto majú viacerí v týchto dňoch podobné zážitky. Začiatkom týždňa som musela ísť do obchodu po základné potraviny pre seba a kamarátku v karanténe. Začalo to tým, že asi zo sedemdesiatich parkovacích miest boli len tri voľné. Nasadila som si rúško, rukavice a už vtedy som videla ľudí ako cez sklo auta na mňa zvláštne zazerajú. Tu totiž rúško nie je povolené nosiť a vraj zaň hrozí aj pokuta za šírenie paniky. Zdvihla som sa z auta a snažila sa cez húfy ľudí nakúpiť všetko potrebné a rýchlo vypadnúť. Bolo to hrozné. Hlava na hlave a ja jediná s rúškom. Okrem mňa sa chránil už len jeden deduško, ktorý držal košík cez plastové vrecko. Bežne sa vám môže stať, že vám za rúško niekto na verejnosti vynadá. Kamarátke, ktorá pracuje vo veľkej fabrike so zeleninou, až v utorok konečne povolili nosenie rúška. 

Keďže nebol vydaný žiadny zákaz a väčšina ľudí zostala doma, niektorí to brali ako prázdniny. Húfy mladých pri Zurichskom jazere, či v parkoch na pikniku. Chvalabohu, v posledných dňoch vyšiel zákon (pri 7000 nakazených a 80 mŕtvych), že stretávať sa smú maximálne 5 ľudia v skupinách a treba od seba dodržiavať odstup. Avšak, zhromažďujú sa naďalej, len sa premiestnili do prírody, o čom som sa nedávno sama presvedčila pri pokuse o výlet mimo civilizácie.

Nájdu sa však aj dobré opatrenia. Len škoda, že neprišli skôr. Napríklad štát pripravil 8000 vojakov na pomoc v núdzovej situácii. Vyčlenil niekoľko miliárd pre podporu ľudí bez práce. Na verejných miestach má hliadky polícia a rozháňa ľudí, prípadne udeľuje pokuty za nedodržanie pokynov. Zaviedli sa dezinfekčné opatrenia pred a v obchodoch. Nariadilo sa dodržiavanie bezpečnej vzdialenosti v predajniach, čo znamená 1 človek na 10 m2. No a dezinfekcia a rúška sú stále dostupné. Len aby ich ľudia aj používali. A na záver milá zaujímavosť: V jednom kantóne majú v pálenici domácu čerešňu v množstve 2,5 tony. Rozhodli sa ju predať na výrobu dezinfekčných prostriedkov. Naozaj krásne gesto! 

Neviem, prečo švajčiarska vláda tak neskoro zareagovala a v podstate nechránila svoj ľud. Samozrejme, že krajinou sa už šíria konšpirácie prečo…“


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *