Priznala, čo systém nezvládol a ako počas pandémie ohrozoval pacientov aj bez COVID-19 a ešte aj bude
Sedem rokov stála na čele Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. S myšlienkou hromadných výpovedí sestier kedysi ako prezidentka komory koketovala. Potom si to rozmyslela. Funkciu zložila nástupom vlády Smeru-SD, keď ju vraj podrazili kolegovia, lebo uverili sľubom a ľahšej ceste. Dostala sa na čiernu listinu a údajne sa už nevedela zamestnať v žiadnej štátnej nemocnici. Prácu si našla až v súkromnom sociálnom zariadení a starala sa o dlhodobo chorých. Dnes je Mária Lévyová prezidentkou Asociácie na ochranu práv pacientov (AOPP) a počas koronakrízy sa nezastavila.
Nechýba vám práca v nemocnici? Pracovali ste ako sestra na onko-hematológii a viem, že ste túto prácu milovali.
Aj práca v neštátnom špecializovanom zariadení sociálnych služieb bola pre mňa dobrá škola života. Roky som totiž presadzovala prepojenie sociálno-zdravotnej starostlivosti. Nikto z nás nevie, či tam raz neskončí a či sa o nás bude mať kto postarať. Dlhodobá starostlivosť je mojou srdcovkou. Dva roky som sa venovala spolu s celým odborným tímom národnému projektu Stratégie dlhodobej starostlivosti. Predošlá vláda veľa sľubovala, ale až súčasná mnoho bodov zapracovala aj do Programového vyhlásenia vlády.
Asi ste sa vedeli vžiť do hláv klientov, ktorí ostali zatvorení v DSS bez príbuzných a pre neskorú reakciu vlády boli priamo konfrontovaní s nebezpečným vírusom…
Nikto z nás nevedel, čo nám pandémia prinesie. Strach z nákazy najzraniteľnejších skupín- dôchodcov, ŤZP, viedol k prijímaniu opatrení, ktoré mali zamedziť priamemu ohrozeniu zdravia a životov. Na danú situáciu neboli pripravené vyspelejšie zdravotné a sociálne systémy, takže nedá sa to zovšeobecňovať, že na Slovensku táto situácia nebola zvládnutá.
Premiér však občanov ZŤP z ohrozenej skupiny vyčlenil, nezaradil ich ani medzi dôchodcov v obchodoch. Upozornilo na to aj Dalito.sk.
Obdobné odporúčania boli dané aj rizikovým skupinám pacientov ( nie každý má preukaz ŤZP) , ktorí napr. žijú sami v domácnosti, žeby sa mali obrátiť so žiadosťou o pomoc na susedov. Preto sme sa obrátili na Úniu miest. Mnohé mestá vyšli rizikovým pacientom v ústrety a umožnili im nakupovať počas vyhradených hodín pre dôchodcov, zabezpečili aj dovoz liekov a stravy.
Vy naozaj tým štatistikám veríte, keďže sa do nich nedostali všetci pacienti, ktorí zomreli a mali koronavírus? Pre Dalito to priznal aj minister zdravotníctva.
Mnohí pacienti mali v rámci pokročilého veku aj život ohrozujúce diagnózy. Často príčinou úmrtia nemusel byť priamo koronavírus. Žiaľ, nesmrteľnosť sa nedá garantovať.
Dnes zastupujete práva pacientov, máte pocit, že boli počas mimoriadnej situácie dodržiavané?
Išlo o núdzový stav, takže bolo obmedzených viac, čo sme sa snažili akceptovať a riešiť aj v rámci bezplatného poradenstva tak, aby nedošlo k priamemu ohrozeniu života a zdravia. S Úniou miest sme sa snažili pomôcť ohrozeným aj onkologickým pacientom, aj dôchodcom aj ŤZP. Opakovane sme oslovovali kompetentných, žiaľ odpovedi sme sa nedočkali.
Čo to znamená snažili sme sa akceptovať?
V popredí bola ochrana tých najcennejších hodnôt života a zdravia. Problémom bolo to, aby sa nepodcenili príznaky iných a závažných, akútnych ochorení.
Podľa toho čo hovoríte to ale vyzerá tak, akoby zdravotná starostlivosť nefungovala…
Akútna zdravotná starostlivosť bola poskytovaná, aj operácie, onkológia fungovala v takmer nezmenenom režime. Len pacienti museli byť razantnejší a popísať symptómy telefonicky tak, aby im poskytli zdravotnú starostlivosť a tak nič nepodcenili.
Slovensko vraj čaká veľa súdnych procesov pre údajné porušovanie ústavných zákonov…
Osobne o nich neviem. Bolo to náročné obdobie pre všetkých, strach pacientov bol omnoho väčší ako u zdravej populácie. V apríli sme realizovali prieskum a na základe výsledkov sme v máji upozornili na to, že ak sa nezačnú uvoľňovať opatrenia a nezlepší sa dostupnosť zdravotnej starostlivosti, následky pre pacientov môžu byť oveľa horšie. Po zverejnení výsledkov MZ SR spolu s AOPP pripravilo sumár praktických rád, ako majú pacienti postupovať počas postupného uvoľňovania opatrení v zdravotníctve.
Ako ste vnímali informácie o tom, že slovenskí občania, ktorí si riadne platia aj zdravotné odvody sa nevedia cez hranice, napríklad Rajky, dostať na chemoterapiu?
Takéto prípady v rámci poradenstva sme nezaznamenali, pretože väčšina onkologických pacientov nevycestovala do zahraničia. Aj dodatočné štatistiky dokazujú, že onkologické pracoviská fungovali na 80%-90%, pretože išlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Ak by sa vyskytol prípad, ako uvádzate, bolo potrebné hľadať riešenia v spolupráci s krízovým štábom.
Onkologickí pacienti „nevycestovali“, za hranicami „len“ tam bývajú. Na Slovensku pracujú a platia dane aj odvody. Však sme súčasťou Schengenu aj EÚ...
V prvom rade je potrebné zistiť si pred vycestovaním vo svojej zdravotnej poisťovni za akých podmienok uhrádza akútnu a plánovanú cezhraničnú starostlivosť. Pri vycestovaní je potrebné brať do úvahy aj svoj zdravotný stav.
S čím najčastejšie sa na vás obracali pacienti počas pandémie?
Pretože nebolo možné sa spojiť s lekárom na ambulancii, prevažne išlo o špecialistov. Najčastejšie pre presúvanie plánovaných vyšetrení, nevykonávaniu prevencií, skriningov, plánovaných diagnostických výkonov. Nebolo možné doplnenie diagnostiky a liečby bez vyšetrenia viacerých špecialistov. Stupňovali sa obavy z prechodu stabilizovaných ochorení medzi akútne. Boli tu obavy aj zo strany lekárov, ktorí nemali dostatok ochranných pracovných prostriedkov a báli sa vyšetrovať dospelých, už iba deti s teplotami, napr. o angínu. Na niektorých ambulanciách boli zrušené aj očkovania. Ambulancie poskytovali viac telefonické konzultácie, čo nie vždy stačí. Boli obmedzené aj výjazdy RZP a problémy s dopravou pacientov do nemocníc. Často išlo o akútne a poúrazové stavy. Zrušená bola aj preprava ŤZP sociálnymi taxíkmi. V nemocniciach boli odkladané plánované operačné výkony. Platil zákaz návštev v nemocniciach, a to aj u umierajúcich pacientov( Charta práv pacientov bola platná a časť o právach umierajúcich nebola počas núdzového stavu zákonom upravená. Právo umierajúcich by malo byť nadradené tým našim pozemským). Nebola umožnená prítomnosť sprievodcu pacienta a sprievodcu hospitalizovaného dieťaťa v zdravotníckom zariadení( Charta práva dieťaťa bola rovnako platná aj legislatíva). Zaznamenali sme aj problémy s hospitalizáciami v prípade zhoršenia zdravotného stavu po návrate z cudziny. Vznikali aj nejasnosti v rámci predoperačných vyšetrení a potreby vyšetrenia na COVID -19 pred operáciami, niekde ich vyžadovali aj počas uvoľňovania opatrení.
Podľa toho, čo hovoríte, zdravotníctvo sotva fungovalo akoby len čakalo na pacientov s COVID-19. Je to v poriadku?
Ťažko niekto mohol predpokladať, v akom rozsahu zasiahne koronavírus Slovensko, aké počty hospitalizácii si vyžiada a zároveň obetí. Hoci sme mali voľné kapacity, vždy to bolo lepšie, akoby sme mali preplnené nemocnice, pacienti by nemali v prípade potreby zabezpečenú intenzívnu starostlivosť a medzi prvými nakazenými a obeťami by boli vyčerpaní lekári, sestry, záchranári a zdravotníci.
Ako reagovali na všetky podnety tí, ktorí za to boli zodpovední?
Snažili sme sa hľadať spoločne riešenia, ktoré by pomohli pacientom aj zdravotníkom a aj vrátiť zdravotníctvo do režimu pred koronakrízou. Nebude to jednoduché, pretože zariadenia majú obmedzené kapacity a trojmesačné sklzy nebude ľahké dobehnúť.
Ľudia zomierajú viac na iné ochorenia, ako je COVID-19, napriek tomu sa nektorí ošetrenia počas pandémie nedočkali, či doslova nedožili. Čo to o slovenských opatreniach proti COVID-19 vypovedá?
Táto otázka je veľmi častá, ale odpoveď na ňu dostaneme najskôr v závere roka, prípadne na budúci rok. Je veľmi ťažké vopred predikovať koľkým pacientom a s akými diagnózami sa zhoršil zdravotný stav tak, že sa stály akútnymi pacientmi. Ak by sme mali menej úmrtí ako 28 za štvrťrok, tak by sme patrili medzi svetový primát. Slovensko aj pred pandémiou patrilo medzi krajiny s najvyššou úmrtnosťou na rakovinu.
Často spolupracujete aj s expertmi na medicínske právo, predpokladám, že mnohí pripravujú žaloby pre nedostatočnú zdravotnú starostlivosť, či jej odmietnutie, viete o takých prípadoch?
Túto otázku som komunikovala aj s poskytovateľmi, či im nepribudlo viac podnetov pre obmedzeniam počas koronakrízy. Vraj nepribudlo, asi aj pacienti a aj príbuzní chápali výnimočnosť núdzového stavu. Aj to, že zdravotníci sú v prvej línii a musia zvládnuť aj prípadný nával infikovaných COVID 19. Ľudia skôr žiadali o radu a hľadali pomoc v prípade zhoršenia zdravotného stavu, nedostupnosti užívaného lieku a mnohí mali väčší strach o svojich príbuzných, ako o seba.
Nefungujúce zdravotníctvo je v štáte neakceptovateľný stav, snaha nestačí…
Je potrebné si uvedomiť, že stav do ktorého sa naše zdravotníctvo dostalo nevznikol počas koronakrízy, ale je to následok dlhoročnej politiky predošlých vlád. Kde je snaha, chuť a vôľa, tam by mali byť aj navrhnuté riešenia a postupné zlepšenia, ktoré si vyžadujú dlhšie časové obdobie.
Viedla sa u nás podľa vás racionálna odborná debata o tom, ako majú systémové opatrenia v zdravotníctve počas pandémie vyzerať? Vy osobne ste videli niekde zverejnené odborné epidemiologické expertízy, o ktoré sa tím epidemiológov premiéra mal opierať a na základe ktorých sa rozhodoval?
Osobne verím, že áno, že odborná diskusia na pôde krízového štábu bola vedená aj na základe celosvetového a celoeurópskeho vývoja pandemickej situácie a mapovania situácie na Slovensku. Následne kvôli upokojeniu situácie bolo možno vhodnejšie verejnosti zverejňovať konkrétne opatrenia ako čísla, ktoré by mohli nabudiť dojem nadmernej skepsy, prípadne optimizmu.
Asi viete aj o prípadoch, keď sa do štátnych karantén dostali dokonca onkologickí pacienti, ktorí nedostali od hygienikov výnimku. Je to podľa vás normálne a humánne?
Ak sa takéto prípady diali, tak vždy tu bola možnosť obrátiť na ministerstvo zdravotníctva, krízový štáb, úrad pred dohľad a poukázať na to, že môže dôjsť k ohrozeniu zdravia a života. Vzhľadom na počty žiadateľov písomná a mailová komunikácia bola sťažená, ale keď sme odporučili telefonické kontakty, tak riešenia prichádzali omnoho skôr.
Nie pre všetkých, aj polymorbídni pacienti nedostali výnimky…
Neboli sme kompetentní posudzovať opodstatnenosť výnimiek a rozhodovať o nich. V prípade pochybení boli možnosti aj odvolania, doplnenia žiadosti, dokumentov a oslovenia vyšších a kompetentnejších orgánov. Pár takýchto prípadov sa nám podarilo zvládnuť na základe odporučení v rámci poradenstva.
To znamená, že sa podľa premiéra špičkoví slovenskí hygienici správali nehumánne?
Nenazvala by som to nehumánnym správaním. Išlo o úplne novú situáciu, s ktorou sme nemali skúsenosti, nie len my, ale aj vyspelejšie systémy. Prišlo množstvo problémov, ktoré bolo potrebné riešiť pri sledovaní aktuálneho vývoja pandémie tak, aby nedošlo k ohrozeniu zdravia a životov. Z chýb, o ktorých vie aj krízový štáb, by bolo dobre poučiť sa do budúcnosti.
Žiadna vyspelejšia krajina EÚ však nezatvárala občanov a ešte aj pacientov s ťažkými diagnózami do štátnych zberných karantén, kde sa mohli dokonca aj nakaziť…
Každý členský štát si prijímal vlastné opatrenia a mnohé z nich neakceptovali negatívne vyšetrenia na COVID 19 v iných štátoch EÚ aj napriek tomu, že boli v anglickom jazyku a nie staršie ako 96 hodín. Tu by sme očakávali kooperáciu a jednotné postupy v rámci EÚ. Už som to uviedla aj v predošlej odpovedí- boli stanovené dg. a pacienti mali byť vyňatí zo štátnej karantény. Bolo potrebné sa odvolať. Aj po jej zrušení sa niektorí pri návrate zo zahraničia dožadovali štátnej karantény aj naďalej, pretože sa báli ohrozenia svojich príbuzných- detí a rodičov. Nájsť ideálny systém ochrany životou a zdravia obyvateľov nebolo v žiadnom štáte jednoduché. Ak by sa to nepodarilo, tak omnoho väčšia a oprávnená kritiky by bola zo strany tých, ktorí by utrpeli omnoho ťažšie ujmy a straty na zdraví.
Vláda takéto prípady označila za „lietajúce triesky“, keď sa rúbe les… Dovolili by ste si ich nazvať rovnako?
Išlo zrejme o použitie synonyma, ktoré malo ľuďom priblížiť množstvo práce, ktorý mal krízový štáb, že sa pri tom návale mohol dopustiť aj chýb. Nie som člen vlády, preto sa nemienim vyjadrovať k jej komunikačným stratégiám.
Chystáte sa z pozície prezidentky na ochranu pacientov niečo zmeniť, aby sa to pri prípadných ďalších epidémiách už nezopakovalo?
V novembri pripravujeme 4. Celoslovenskú pacientsku konferenciu, na ktorej sa chceme venovať téme bezpečnosti pacientov, diskusií s kľúčovými hráčmi v našom zdravotníctve. Chceli by sme získať viac pohľadov, návrhov na to, ako predísť pochybeniam, aké je potrebné zaviesť opatrenia do praxe, ktoré budú garantovať bezpečnosť pacientom v štandardnom a aj núdzovom režime.
Ako vnímate vyjadrenia ministra zdravotníctva, že tehotenstvo nie je akútny zdravotný problém?
Otázka bola otvorená aj na pôde Výboru NR SR pre zdravotníctvo. Tam k žiadnym obmedzeniam a zmenám nedošlo, uviedli to predstavitelia ministerstva.
A podľa vás? O prípadoch predsa viete, keďže sa rozoberali aj na výbore.
Na výbore sa neriešili konkrétne prípady, ani politické šumy, ani politické návrhy, ktoré zatiaľ neboli predložené v parlamente. Iba to, že počas koronakrízy nedošlo k obmedzeniu interupcií. Podľa môjho názoru je určite potrebné hľadať kroky, ktoré podporia materstvo a ponechať ženám slobodný výber pri rozhodovaní.
Čo bolo a nebolo „s kostolným poriadkom“ počas núdzového stavu?
To, čo je nepredvídané, nemôže byť kostolne usporiadané. Je potrebné sa poučiť aj z chýb, ktoré sa stali, ale posilniť by nás mali aj výsledky, ktoré sú možno aj napriek tvrdším opatreniam ako inde, omnoho lepšie. Na druhej strane je politikmi deklarované to, že zdravotníctvo je prioritou, ale nie, keď sa to dotýka financovania. Napríklad v porovnaní z ČR. Tam už došlo k dofinancovaniu zdravotníctva prostredníctvom poistencov štátu. Na Slovensku ešte stále politici prepočítavajú a zvažujú, či je to potrebné.
Čo podľa vás pandémia koronavírusu naučila slovenských pacientov?
Mnohí pacienti si začali viac uvedomovať cenu svojho zdravia, ale aj zodpovednosti za jeho stav. Keď sa rozhodnú navštíviť lekára v súčasnosti kvôli zhoršeniu zdravotného stavu, tak prichádza pokrízová realita dlhých čakacích dôb, preťaženia lekárov a nedostatok času na pacientov. Mnohí pacienti si svoje práva nevedeli uplatniť ani pred tým, pretože ich nepoznali a niektorí si ich zamieňali s tým, že je potrebné tvrdo udrieť na lekára a sestru. Je to mylná predstava. Kritika už roky mala smerovať niekde inde, vyššie a tým, ktorí majú rozhodovacie právomoci.
Naozaj ste stále presvedčená, že u nás zdravotníctvo počas prvej vlny fungovalo? Ostalo po nej nejaké memento?
Nie len slovenské zdravotníctvo, ale aj iné systémy sa počas pandémie zamerali na diagnostiku a liečbu pacientov s COVID-19, akútnych stavov. Už v súčasnosti by bolo vhodné začať pripravovať pandemický plán aj pre prípad iných epidémii tak, aby sme sa vyhli prvotným omylom. Aby bola jasná cesta pacienta s podozrením na pandemické ochorenie, ochrana zdravotníkov a ich miesto v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti, multidisciplinárna spolupráca a garancia starostlivosti o pacientov s inými akútnymi ochoreniami, aj chronickými ochoreniami.
Ak príde epidemiologické opatrenie, tak len príkazy, zákazy, zatváranie, dokonca do štátnych zariadení ako EÚ unikát, pokuty až policajná a vojenská sila. Naozaj sa Slovensko aj v zdravotníctve nedá riadiť inak? Nezodpovední predsa žijú všade, ale práve na takých sú zákony.
Je veľmi ťažké nájsť také formy opatrení na zastavenie pandémii, ktoré by vyhoveli všetkým. Mnohí by nesúhlasili s tým, aby sa dodržiavanie zákonov sledovalo policajtmi na každom kroku a pri ich nedodržiavaní, aby sa vyrubovali vysoké pokuty napr. pri nenosení rúšok, v rámci obmedzovania pohybu. Potom by sme hovorili, že žijeme v policajnom štáte, v ktorom dochádza k obmedzovaniu našich základných práv a slobôd, čo sa dá zneužiť aj po uplynutí nevyhnutných obmedzení.
Vrátili by ste sa ešte na pozíciu prezidentky Komory sestier a pôrodných asistentiek? Je o vás známe, že ste veľkou kritičkou vedenia komory dodnes. Dokonca ste sa aj vyjadrovali, že Iveta Lazorová, ktorá vás nahradila vo funkcii a stála za výpoveďami sestier, spolu s predáčkou Monikou Kavecká naleteli politikom.
Pred viac ako tromi rokmi som dostala dôveru pacientskych organizácií, čo si veľmi vážim, preto úvaha o tom, či by som sa vrátila do funkcie prezidentky komory sestier je bezpredmetná. Vždy som však zastávala názor, že komory, odbory, organizácie slúžiace istým záujmovým skupinám ľudí by mali byť apolitické. Prepolitizovanie môže viesť k osobným profitom lídrov, no k postupným pádom tej skupiny, ktorej záujmy by mali presadzovať. Dôkazom toho sú sestry, ktoré sa po siedmych rokoch od zrušenia zákona o mzdách posunuli o takmer tridsať rokov dozadu. V popredí je boj o zachovanie statusu sestry, o formy pregraduálného vzdelávania a pri nejasných kompetenciách, už pomaly nevedia kto je aká sestra, čo má robiť a na čo má nárok. Pričom sestier v systéme ubúda, povolanie na atraktivite nezískalo a trhové pravidlá nepustia.
Kedysi ste mi povedali, že pre sestry urobil najviac bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac. Ešte to platí?
Áno, za tou odpoveďou si stále stojím. Z pohľadu pacientov je to veľmi ťažké hodnotiť, pretože som zažila vo funkcii prezidentky, ani nie za tri roky, dvoch ministrov. Obaja sa snažili komunikovať s našou pacientskou platformou. Žiaľ neboli členmi vládnucej strany a politické rozhodnutia zvíťazili nad odbornými návrhmi. V súčasnosti máme ministra, ktorý možno ako jediný politik roky pred voľbami chodil medzi nás pacientov na konferencie, semináre, vedel čo nás trápi, čo chceme zmeniť v prospech pacientov.