Stĺpčeky

Proseccová púť a Noc kostolov

Bol to ešte horúci piatkový večer a tešili sme sa na párty, na ktorú nás pozval nórsky majiteľ pražskej reštaurácie, kde radi chodievame. Po korone otvoril svoj ďalší podnik a hostí si chcel uctiť v priateľskom štýle.

Veľmi sme sa s manželom tešili, lebo nie, normálne nie je doma sedieť za každú cenu. Strach a prehnané obavy ešte nikdy nikomu a ani žiadnej ekonomike nepomohli.

Konečne som si opäť obliekla letné šaty, ktoré mi vhodne zakrývali moje doráňané ruky z ruží na brigáde, namaľovala sa tak, že aj manžel sa ma pýtal, či pani Tomečková už išla a vyrazili sme. Po prvý raz sme prekonali aj strach z metra a vybavení aj aplikáciou eRouška sme začali nasávať atmosféru veľkomesta. Slobodu.  


Vystúpili sme skôr, aby sme si opäť užili tie nádherné uličky Malej Strany pri Vltave. Ruka v ruke, konečne bez rúšok, ale s aplikáciou v mobiloch, sme nasávali každý centimeter jedinečnej atmosféry metropoly, ktorá sa nechtiac stala našim novým domovom. Až, až sme narazili na náš obľúbený rybací obchodík.

Predavač nás objal širokým úsmevom, akoby sme boli rodina, že nás rád vidí. Tak ako kedysi, na stojáka na ulici sme do seba vysŕkali tri čerstvé ustrice a zaliali ich správne vychladeným proseccom. Alkohol som nemala v sebe vlastne od 1. marca, takže už po prvom hlte som mala chuť spievať všetko, čo som sa naučila v Lúčnici. Pohár som vyliala do seba. K proseccu totiž potrebujem atmosféru a tá teda počas karantény doma naozaj medzi tie práve orechové nepatrila. Manželovi som s úsmevom oznámila, že už je dobre, aj keď toto dnes nedopadne dobre!

Takéto zastávky sme po ceste na párty do našej obľúbenej reštaurácie mali tuším ešte tri.  Nevedela som sa totiž nabažiť tej vône a chute mora, ktorá sa mi vracala do môjho tela každým sŕknutím živého tvora. Nemala som žiadne výčitky, žiadne. Zapíjala som ho proseccom a presúvala sa v čase, kedy som sa naposledy cítila taká šťastná.

Meškali sme. Pri bare vítal majiteľ každého ako rodinu, ktorú dlho nevidel. Vlastne sme sa objímali všetci navzájom, aj hostia, akoby sme sa celé roky poznali. Terasa pri Vltave bola plná vysmiatych ľudí, ktorí sa sem prišli nadýchnuť slobody a normálneho života. Štrngal si každý s každým, až som v istom momente nevedela odhadnúť, či sa mi už zrak z práce za počítačom pokazil úplne, alebo je to tým proseccom.

Pozerala som na opäť plávajúce lode na Vltave, po ktorej hladine sa šírila hudba zo všetkých kútov mesta.

Výhľad z Hergetovej Cihelny v Prahe na Vltavu/foto: Dalito.sk

Mesto bolo síce prázdnejšie, aj na tom Karlovom moste by ste mlynské kolesa mohli robiť, ale zábavné, tak, ako si ho pamätám ešte z februára. Plné veselých ľudí, ktorí sa nikde neponáhľali.


Museli sme síce občas s manželom odpovedať na zvedavé otázky, prečo Slovensko zatváralo vlastných občanov do zberných štátnych karantén, ale čím som viac prosecca vypila, tým menej som sa za odpoveď hanbila. Vraj toto by v Česku ľudia nikdy nedovolili, jednoducho by to u ľudí neprešlo.

Nezdržali sme sa dlho. Reštaurácia bola plná a ja som sa v pokoji chcela najesť. Kapela hrala síce krásne, ale túžila som po tom, čo mi tak dlho chýbalo. Krásny stôl niekde tam vonku v noci na ulici, pokoj a pohoda, ktorú si vieme s manželom užívať plnými dúškami.

Bola nádherná piatková noc. V uličkách sme stretávali množstvo Slovákov, ktorí si evidentne prišli užiť pocit prekročenia hraníc do svetovej kozmopolitnej metropoly. Jednoducho, užiť si konečne pocit slobody aj za hranicami. Bola ich plná Praha. Grilovali všetci a všade, celé centrum mesta.

Piatkové grilovačky v Prahe sú všade/foto: Dalito.sk

Stôl v našej prvorepublikovej reštaurácii sme už mali pripravený. Na ulici, presne tak, ako sme poprosili. Opäť ako predjedlo ustrice, a konečne ten dokonalý tatarák. Nechýbalo nám už nič, už bolo opäť dobre…

Bola už takmer polnoc, keď sme sa spokojní vracali domov. Bola teplá júnová noc aj s Nocou kostolov. Všetky boli otvorené.

Noc kostolov v Prahe/foto: dalito.sk

Nezaváhala som ani sekundu a už som sedela v prvom, rovno v prvej lavici pred oltárom. Prosecco mi dodalo väčšiu odvahu, aby som od Boha (ak teda existuje) rázne žiadala vysvetlenie, prečo to všetko dopustil.

Pýtala som sa ho to v každom ďalšom kostole po ceste domov. Vždy v prvej línii v prvom rade lavíc, aby ma lepšie počul. Prečo to celé dopustil, prečo to ľuďom, deťom aj starým urobil. Prečo ma vyhnal z domova, ktorý som tak milovala a kde som sa dlhé roky vždy s láskou z kadiaľkoľvek vracala. Na to malé Slovensko, ktoré po korone ostalo ešte menšie a voči mne, štekajúcemu psovi za plotom, krutejšie. Neodpovedal mi v ani jednom kostole.


Asi je to tak, ako hovorieva naša pani Marienka, keď sa jej pýtam, prečo to ten jej spravodlivý Boh dopustí na nevinných ľuďoch: „Pani Lucka, lebo Boh dopustí, ale neopustí.“

Ráno ma ten jej kamarát opustil. Hlava ma bolela celý víkend a pravdepodobne z toho sedenia v studených kostoloch ma seklo tak, že už týždeň píšem len po ležiačky a bolesť nemá konca. No čo už, aspoň som sa to všetko snažila pochopiť a pýtala sa nahlas rovno uňho doma v prvej línii. Snáď ma teda aspoň neopustí, keď už dopustil. Vlastne mňa môže, len nech neopustí moju rodinu.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *