Kultúra

Prvá dáma, ktorá zmenila Biely dom

Michelle Obama prvá dáma kniha

„Odkedy som neisto vstúpila do verejného života, zažila som, že ma postavili na piedestál najvplyvnejšej ženy sveta, no aj to, že ma posmešne titulovali „rozhnevanou čiernou ženou“. Zaujímalo by ma, ktorá časť tohto slovného spojenia irituje mojich oponentov najviac – „rozhnevaná“, „čierna“, alebo „žena“? Usmievala som sa pri fotení s ľuďmi, ktorí v televízii označujú môjho manžela otrasnými výrazmi, no napriek tomu chcú mať zvečnenú spomienku s ním na kozubovej rímse…“

Môj príbeh Michelle ObamaV slovenčine vychádza novinka Môj príbeh o Michelle Obamovej, jednej z najikonickejších a najvplyvnejších žien súčasnosti.
Ako prvá Afroameričanka na poste prvej dámy významne prispela k tomu, aby sa z elitárskeho Bieleho domu stalo otvorené a pohostinné miesto. Stala sa energickou zástankyňou práv žien na celom svete, na širokej platforme propagovala cestu k zdravšiemu a aktívnejšiemu životnému štýlu a neochvejne stála po boku svojho manžela, keď viedol krajinu cez niektoré zo strastiplných období jej histórie.
A napokon, čo je tiež veľmi dôležité, uprostred nemilosrdných bleskov fotografov a neutíchajúcej pozornosti médií a verejnosti vychovala dve vzdelané na svet súce dcéry.

Michelle Obamová vlastným neopakovateľným štýlom uvádza do svojho sveta a spomína skúsenosti a zážitky, ktoré z nej urobili silnú ženu, akou je dnes. Úprimne, múdro a bez pretvárky rozpráva o svojom detstve v okrajovej štvrti Chicaga, o náročných rokoch, keď naplno pracovala ako právnička a matka dvoch dcér, a o živote po boku Baracka Obamu v Bielom dome.

Otvorene a duchaplne opisuje drobné zábavné historky, napr. ako s Barackom ušli z predstavenia slávneho muzikálu Bedári, lebo uťahaní po dlhom pracovnom dni nevydržali počúvať dlhé pasáže o francúzskej biede a chudobe, alebo ako si Michelle s anglickou kráľovnou vzájomne ťažkali na problém s tlačiacimi topánkami.


Michelle Obamová nezabúda ani na veľké úspechy a trpké sklamania vo verejnom i súkromnom živote svojej rodiny. Spomienky tejto mimoriadnej ženy s veľkým srdcom a charizmou nám ukazujú, aké dôležité je nasledovať svoj vnútorný hlas a neprestajne rásť.

Autobiografia Michelle Obamovej Môj príbeh vyšla v počiatočnom trojmiliónovom náklade, dlho sa držala na prvých priečkach rebríčka najpredávanejších kníh a bola preložená do 31 jazykov.

Prečítajte si prvé strany z knihy Môj príbeh:

Marec 2017

Ako dieťa som nemala veľké nároky. Chcela som psa. Chcela som mať dom so schodiskom – celé dve poschodia pre jednu rodinu. Z nejakého dôvodu som túžila po štvordverovom kombi namiesto dvojdverového kupé značky Buick, ktoré bolo pýchou môjho otca. Zvykla som hovoriť ľuďom, že až vyrastiem, budem detskou lekárkou. Prečo? Pretože som sa dobre cítila medzi malými deťmi. A tiež som rýchlo pochopila, že je to odpoveď, akú dospelí radi počujú. Fíha, lekárka! Dobrá voľba! V tom čase som nosila vrkoče, komandovala svojho staršieho brata a za každých okolností som v škole musela mať najlepšie známky. Bola som cieľavedomá, hoci som ani presne nevedela, čo chcem dosiahnuť. Dnes si myslím, že jedna  z najnezmyselnejších otázok, aké dospelí môžu položiť dieťaťu, je: Čím chceš byť, keď budeš veľký? Akoby dospievanie malo nejaký koniec. Človek sa jedného dňa niečím stane a hotovo.

V doterajšom živote som bola právničkou. Bola som aj námestníčkou v nemocnici a riadi-teľkou neziskovej organizácie, ktorá podporuje mladých ľudí v ich profesijnom raste. Bola som černošskou študentkou z robotníckej triedy na prestížnej univerzite, ktorú navštevovali prevažne belosi. Neraz som bola jedinou ženou, jedinou Afroameričankou v miestnosti. Bola som nevestou, vystresovanou mladou matkou, žiaľom rozorvanou dcérou. A ešte donedávna som bola prvou dámou Spojených štátov amerických – v pozícii, ktorá oficiálne nie je pracovnou pozíciou, no predsa mi poskytla možnosti, aké som si ani nedokázala predstaviť. Bola pre mňa výzvou i pokorením, cítila som sa v nej dôležitá i menejcenná, a nezriedka všetko naraz. Len teraz si začínam uvedomovať, čo všetko sa udialo počas posledných rokov – od chvíle, keď môj manžel v roku 2006 začal zvažovať kandidatúru na prezidentský úrad, až po chladné zimné ráno, keď som s Melaniou Trumpovou nastupovala do limuzíny a sprevá-dzala ju na inauguráciu jej manžela. Bola to jedinečná cesta.

Ako prvá dáma spoznávate Ameriku v jej extrémoch. Zúčastnila som sa fundraisingových akcií v luxusných vilách, ktoré vyzerali skôr ako galérie a ktorých majitelia si potrpia na vane vyrobené z drahých kameňov. Navštívila som rodiny, ktoré počas hurikánu Katrina prišli o všetko a boli šťastné, že majú funkčnú chladničku a sporák. Stretávala som ľudí, ktorí sa mi zdali povrchní a pokryteckí, no stretla som aj takých – učiteľov, manželky vojakov a mnoho ďalších –, ktorí ma udivovali svojou vnútornou hĺbkou a silou. A po celom svete som stretávala deti, ktoré ma rozosmievali a napĺňali nádejou a ktoré obdivuhodne rýchlo dokázali zabudnúť na moje postavenie vo chvíli, keď sme sa spolu začali hrať v hline kdesi v záhrade.

Odkedy som neisto vstúpila do verejného života, zažila som, že ma postavili na piedestál najvplyvnejšej ženy sveta, no aj to, že ma posmešne titulovali „rozhnevanou čiernou ženou“. Zaujímalo by ma, ktorá časť tohto slovného spojenia irituje mojich oponentov najviac – „rozhnevaná“, „čierna“, alebo „žena“? Usmievala som sa pri fotení s ľuďmi, ktorí v televízii označujú môjho manžela otrasnými výrazmi, no napriek tomu chcú mať zvečnenú spomienku s ním na kozubovej rímse. Dozvedala som sa o osočovaní, ktoré sa šíri po internete, kde sa o mne spochybňuje úplne všetko, dokonca ešte aj to, či som žena alebo muž. Jeden úradujúci senátor si robil žarty z môjho zadku.


Dotklo sa ma to. Zúrila som. No väčšinou som sa snažila takéto veci odbiť s úsmevom.

Ešte stále toho veľa neviem o Amerike, o živote, o tom, čo môže priniesť budúcnosť. No poznám samu seba. Môj otec Fraser ma učil tvrdo pracovať, veľa sa smiať a držať slovo. Moja mama Marian ma naučila samostatne premýšľať a vyjadriť svoj názor. V našom malom byte v chicagskej južnej časti South Side ma obaja naučili uvedomovať si hodnotu ľudského príbehu, môjho vlastného príbehu, ako aj širšieho príbehu našej krajiny. Aj keby nebol pekný ani dokonalý. Aj keby bol pravdivejší, než je nám milé. Máme a vždy budeme mať svoj vlastný príbeh. Toho sa môžeme chopiť.

Osem rokov som žila v Bielom dome, v budove, kde je viac schodov, než dokážem spočítať – a k tomu ešte výťahy, bowlingová dráha a vlastné kvetinárstvo. Spávala som v posteli s talianskymi prikrývkami.

O jedlo sa staral tím prvotriednych šéfkuchárov a servírovali ho profesionáli, akých nenájdete v žiadnej päťhviezdičkovej reštaurácii alebo hoteli. Pred dverami postávali agenti tajnej služby so slúchadlami, zbraňami a nehybným výrazom tváre, ktorí sa snažili nezasahovať do súkromia našej rodiny. Svojím spôsobom sme si na to zvykli – na svojráznu vznešenosť nášho nového domova, ako aj na neustálu tichú prítomnosť cudzích ľudí.

Biely dom je miesto, kde sa naše dve dcéry hrávali s loptou na chodbách, alebo šplhali po stromoch na priľahlom trávniku South Lawn.

Je to miesto, kde Barack sedával v pracovni Treaty Room neskoro do noci a podrobne študoval dokumenty a návrhy prejavov a kde sa naša fenka Sunny občas vyšpinila na koberec. Často som stála na Trumanovom balkóne a sledovala turistov, ako si robia selfie a nakúkajú cez železný plot, snažiac sa uhádnuť, čo sa deje vo vnútri. Boli dni, keď som mala pocit, že sa zadusím, keďže naše okná museli byť z bezpečnostných dôvodov zavreté a ja som sa nemohla nadýchať čerstvého vzduchu bez toho, aby som nespôsobila zmätok. Boli tiež dni, keď som

s úžasom sledovala kvitnúce biele magnólie, každodenný zhon spojený s výkonom vládnych záležitostí, okázalosť vojenských ceremónií. Boli dni, týždne i mesiace, keď som nenávidela politiku. A boli chvíle, keď ma krása tejto krajiny a jej ľudí tak ohromili, že som sa nezmohla na slovo.


A odrazu bol koniec. Hoci bolo jasné, že to príde, hoci posledné týž­dne boli plné rozlúčok a emócií, ten deň sám osebe je len matnou spomienkou. Už len položiť ruku na Bibliu

a zopakovať prísahu. Zatiaľ čo sa nábytok jedného prezidenta vynáša von, nové zariadenie sa už sťahuje dnu. Stačí niekoľko hodín a šatníky sa vyprázdnia a opäť zaplnia novými vecami. Ani sa nenazdáte a na nových vankúšoch už ležia iné hlavy – nové osobnosti, nové sny. A keď sa to skončí, keď naposledy vykročíte cez prah dverí na najznámejšej adrese sveta, v mnohých ohľadoch vám nezostáva nič iné, než opäť hľadať samých seba.

Porozprávam vám príhodu, ktorá sa stala nedávno. Bola som doma, v dome z červených tehál, do ktorého sme sa len nedávno nasťahovali. Náš nový dom sa nachádza v pokojnej štvrti, asi tri kilometre od náš­ho starého domova. Ešte sme sa ani poriadne nezabývali.

V obývačke máme nábytok rozložený rovnako, ako sme mali v Bielom dome. Tu i tam sú porozkladané spomienkové predmety, ktoré nám pripomínajú, že to všetko bola skutočnosť – fotografie z dní strávených s rodinou v rekreačnom zariadení Camp David, ručne robené nádoby, ktoré som dostala od domorodých amerických študentov, knihu s podpisom Nelsona Mandelu. Neobvyklé v ten večer bolo, že nikto nebol doma. Barack odcestoval. Sasha si vyšla s priateľmi. Malia, ktorá sa rozhodla nastúpiť na vysokú školu o rok neskôr, v tom čase žila a pracovala v New Yorku. Bola som sama, len s našimi dvoma psami, v tichom a prázdnom dome, aký som nepoznala za posledných osem rokov.

Bola som hladná. Vyšla som zo spálne a so psami v pätách som zišla dolu schodiskom.
V kuchyni som otvorila chladničku. Vytiahla som toastový chlieb a dva krajce som vložila do toastovača. Zo skrinky som vybrala tanier. Bude to znieť čudne, no skutočnosť, že si môžem vziať tanier z poličky bez toho, aby niekto iný nástojil, že to urobí za mňa, a len tak sama stáť a sledovať chlieb v toastovači, mi silne pripomenulo môj starý život. Alebo to bola iba predzvesť môjho nového života?

Nakoniec som si urobila syrový toast. Plátky chleba som preložila do mikrovlnky a zapiekla ich s hrubým plátkom lepkavého čedaru. Potom som vyšla s tanierom do záhrady za domom. Nikomu som nemusela oznamovať, kam idem. Jednoducho som šla. Bola som naboso, v krátkych nohaviciach. Zima sa konečne skončila. Na záhonoch pozdĺž záhradného múru práve začínali klíčiť krókusy. Vo vzduchu bolo cítiť jar. Sedela som na schodoch verandy a vychutnávala si teplo, ktoré sálalo z bridlicovej dlažby pod mojimi nohami. Kdesi v diaľke začal brechať pes a moje psy, na okamih zneistené, zbystrili pozornosť. Mala som dojem, že to vnímajú ako rušivý zvuk, keďže v Bielom dome sme nemali susedov, a už vôbec nie psy v susedstve. Toto všetko bolo pre ne neobvyklé. Keď psy odbehli preskúmať opačný koniec záhrady, vo večernom šere som si dojedla toast a vychutnávala si svoju samotu. Nemyslela som na skupinu ozbrojených strážcov, ktorí aj teraz sedeli asi o sto krokov ďalej v našej garáži, kde mali na mieru postavené veliteľ­ské stanovište, ani na skutočnosť, že si stále nemôžem len tak vyjsť na ulicu bez sprievodu členov bezpečnostnej služby. Nemyslela som na nového prezidenta, a vlastne ani na starého.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *