Rastislav Pavlikovský: „Nikto na svete nevymyslel hokejový projekt ako ja.“

Prechod od aktívneho športu do bežného života nie každý vrcholový športovec zvládne bez problémov. Mnohí začnú podnikať, úspešne, či aj neúspešne, iní sa angažovať v danom športovom hnutí. Sú bohužiaľ aj takí, ktorí neľahký prechod do bežného života nezvládnu a dokonca si siahnu aj na život. Bývalý hokejový reprezentant Rastislav Pavlikovský patrí do skupiny, ktorá svoju budúcnosť ešte počas aktívneho športovania videla  v súkromnom sektore, a tak sa aj on nepridal k skupine „zlatých chlapcov“, ktorí sa snažia úspešne či neúspešne snažia vzkriesiť slovenský hokej z popola. Rasťo, ak však vie svojou osobnosťou podporiť charitatívne projekty bývalých spoluhráčov, neodmietne. A tak aj v jeho prípade sme sa stretli na charitatívnom golfovom turnaji Petra Bondru. V štruktúrach SZĽH ho nenájdete ani ako poradcu. “Zlatý chlapec”  vykročil vlastnou cestou a horúci svet piesku mu leží pri nohách. Aj s ľadom.

Kedy si reálne začal riešiť svoju budúcnosť? Až po skončení hokejovej kariéry alebo ešte počas nej?

Snažil som sa na to pripraviť postupne už počas kariéry. Vedel som, že nebudem hrať hokej večne.  Hlavne, keď som deväť rokov hrával vo Švédsku, z toho 8 rokov som bol na takzvanom umeleckom kontrakte, to znamená, že som šesť mesiacov hral a šesť mesiacov som mal vlastne voľno. A práve tieto voľné mesiace som využíval na to, aby som si pripravil nejaké veci na budúcnosť. Takže pre mňa to nebol až taký veľký skok, že by som skončil zo dňa na deň a musel by som riešiť čo ďalej. Mal som to vlastne všetko predpripravené.

Zdeno Chára mi hovoril, že si radšej na Harvard University kúpil kurz, lebo by sa možno chcel v budúcnosti venovať developingu. Aj ty si sa začal pripravovať tak, že si si niekde na škole zvyšoval svoju kvalifikáciu v úplne inej oblasti?

U mňa to bolo trochu inak. Ešte ako mladík som zmaturoval na obchodnej akadémii. Tam som sa naučil strojopis, čo sa teraz ukázalo, že je to pre mňa veľmi potrebné, vzácne a cenné. Dokážem na počítači veľmi rýchlo riešiť veci, takže základ som dostal na tejto škole bez toho, že by som si to vtedy nejakým spôsobom uvedomoval. Mal som tam aj výbornú učiteľku angličtiny, takže presne na tejto škole som získal dve veľmi dôležité zručnosti do ďalšieho života aj po hokeji. Celkom som sa snažil správne hospodáriť aj s peniazmi, ktoré som počas mojej hokejovej kariéry zarobil. Nerozhadzoval som ich, lebo som si uvedomoval, že raz hokej prestanem hrať a budem musieť práve tieto peniaze využiť, aby som vedel zabezpečiť svoj ďalší život, vrátane mojej rodiny. Takže som si dával  veľký pozor na financie.

Na  začiatku si plánoval reálne v čom podnikať?

Zo začiatku ma to tiež ťahalo smerom k nehnuteľnostiam a realitám. V Chicagu som si urobil licenciu na nákup a predaj nehnuteľností v štáte Illinois. Žili sme tam chvíľu aj s rodinou . Mám tam veľmi dobrého kamaráta, ktorý má úspešný business s autami. V centre mesta predáva veľmi drahé autá. Od neho som sa veľmi veľa naučil. On ma vlastne učil ako komunikovať s klientami. Vždy, keď niečo riešil obchodne ma zavolal, aby som to počul na vlastné uši. Nech vidím reálny obchod. Vlastne to bola akási stáž. Bola to pre mňa obrovská škola, pretože mal mimoriadne úspešný biznis, veď za mesiac v Chicagu predal aj sto najluxusnujších áut a na to už  človek musí naozaj niečo vedieť. Osloviť najmä zákazníkov. Pre mňa to bol veľmi dobrý základ, ako to tam funguje, reálne vyzerá v biznise ako takom. To mi veľmi pomohlo rozkukať sa ďalej. V Chicagu máme už reálne biznis s realitami, ale peniaze som investoval do viacerých projektov.

Posledným je projekt hokejovej školy v krajinách slnka a piesku?

Áno, posledné tri roky. Za ten čas sa z toho už stal celosvetový projekt. Najprv sme začali v  Dubaji a dnes sme už aj v Abú Dabí,  vo Francúzsku a máme dokonca aj požiadavky z Austrálie, Číny, Japonska, z Poľska. Teraz sme napríklad absolvovali päť vianočných kempov za sebou v Abú Dabí, Dubaji, Švédsku, Dánska a vo Francúzsku. Takže začína to byť trošku veľmi náročné, ale samozrejme to je dobre. Len ma mrzí, že čas s rodinou je už veľmi vzácny. Veľmi sa teším, že sa mi biznis rozbehol, ale zasa mám menej času na deti. Takže sa to teraz učím nejako všetko vhodne vybalancovať.

Prednedávnom som bola v Dubaji a v najväčšom nákupnom centre Dubai Mall som tam videla ľadovú plochu aj s hľadiskom. Priamo s tým ľadom máš reálne niečo spoločné?

Presne áno. (smiech) Presne tam trénujeme cez víkendy. V Dubaji sú vlastne dve ľadové plochy. Jedna je presne v nákupnom centre, o ktorej hovoríš a druhá asi desať minút odtiaľ. Je tam športový komplex, ktorý má aj starší zimný štadión. Na tom staršom som cez týždeň, cez pracovné dni, na tom novom vždy ráno cez víkendy.

Aká je zásadný rozdiel tam a v podnikaní  na Slovensku?

Každá krajina má svoje špecifiká. Keď niečo vybavujem v arabských krajinách, tak sa to nedá vybavovať cez mail či telefón. Keď niečo naozaj potrebujem dosiahnuť a nechcem čakať na odpoveď tri či štyri mesiace, tak tam musím vycestovať. Všetko musím dohodnúť osobne. To som sa tam za tie roky naučil. Už tam mám aj svoje kontakty, takže presne viem, kde musím ísť a za kým, kedy oni robia a kedy nerobia, lebo tam je to naozaj iné. Celá krajina je veľmi špecifická. Teraz budeme cestovať do Ománu a Qataru. Tam to bude zasa o niečom inom, sám som zvedavý, čo nás tam čaká. Na každé to miesto si musíte zvyknúť a adaptovať sa. Musíte zistiť, ako budú miestni reagovať, ako riešia biznis oni  a všetky veci okolo toho. A musíte sa tomu všetkému prispôsobiť.

Predsa len je to exotika, v čom sú iní?

V prvom rade sú pohodlní. Niekedy až moc. Takže na Arabov musíte ísť jedine osobným prístupom. Tam keď človek niečo vybavuje cez maily, tak v lepšom prípade dostanem odpoveď  za tri týždne, niekedy to možno trvá aj mesiac či dva. Už viem, že dostať sa k nim bližšie vôbec nie je ľahké, ale keď sa vám to už podarí, už si nájdete svoje cestičky ako ďalej.

V Európe je to ľahšie?

Boli sme aj vo Francúzsku, robili sme tam kemp. A aj to bolo špecifické. Veľmi ma prekvapilo, akú zlú úroveň majú angličtiny. Mali sme tam obrovský problém sa s nimi dorozumieť. Už len v potravinách pokladníčka nevedela ani slovo po anglicky. Musela sa pýtať zákazníkov v rade, kto z nich vie anglicky. Pre mňa  bolo oveľa ľahšie  komunikovať v Novosibirsku ako vo Francúzsku. To ma tam naozaj prekvapilo, lebo Francúzsko je vyspelá krajina a vôbec som nečakal, že tam budú takéto jazykové problémy. Vysvetľovali mi, že oni sú takí hrdí, že keď niekto príde do ich krajiny, má hovoriť po francúzsky. Rešpektujem to, ale tá angličtina je svetový jazyk, takže ten kto sa chce naozaj niekde dostať a chce byť naozaj úspešný aj na medzinárodnej scéne, tak by sa mal predsa len vedieť aspoň dorozumieť.

Nielen Peter Bondra mi povedal, že v zámorí platí dohoda a chlapská ruka. Platí to aj v arabských krajinách?

Je to možné, ale v arabských krajinách treba mať na všetko zmluvu. Hlavne, keď sa bavíte s niekým novým, tak musíte mať dohodu podpísanú zmluvou, lebo kedykoľvek si to zmenia. Niečo povedia a potom za dva týždne to zasa povedia inak. Bez zmluvy by som to tam neriskoval. Samozrejme, že keď už tam teraz dopredu objednávame ľady na naše kempy, tak už nepotrebujeme na to zmluvu a nepýtajú od nás na to ani zábezpeku ako na začiatku chceli dopredu všetko zaplatiť. Neskôr už iba polovicu a teraz už je to tak , už vedia, že tam chodíme, tak  im stačí aj potom. Už je to benevolentnejšie, ale určite novým biznis partnerom by som odporúčal mať na všetko zmluvy. Zmluva je nevyhnutná a v arabských krajinách to platí dvojnásobne.

Neviem si predstaviť v arabskej krajine detskú hokejovú akadémiu.

No v Dubaji máme už dvesto detí a v Abú Dabí asi 140. Sú to miestni, ktorí sa tam vo väčšine prisťahovali za prácou. Ich rodičia. Máme tam deti až z 34 krajín. Takže je to naozaj celý svet, od Brazílie až po Indiu.

Hovoríš o národnostiach, ktoré mi prídu ako kokosy na snehu… Neviem si to predstaviť.

No áno ?

Je to s nimi ťažšie? Možno tie deti veľmi chcú, ale genetika jednoducho nepustí.

Nie je to o genetike. Arabské deti sú veľmi pohodlné po rodičoch. Jednoducho sú tak vychovávané, takže potom sa neradi nejako extra namáhajú. Ale takých tam máme málo. Z 200 detí v Dubaji máme rodených Dubajčanov asi iba desať. Trénujeme deti od päť do sedemnásť rokov, ale už sa pridali aj nejakí amatéri, ktorí chcú, aby sme ich trénovali. Takže vždy keď tam už ideme, máme tréningy aj s nimi, aj brankári.

Máte tam aj dievčatá?

Samozrejme. U nás, aj v dubajskej organizácii dokonca trénujeme dubajské Gazelles. Majú vlastne ženské družstvo a trénujeme dvakrát do týždňa. Každý rok na prelome októbra a novembra s nimi cestujeme do Thajska na turnaj. Pripravujeme sa na vrchol sezóny v Bangkoku. Samozrejme a v Abú Dabí je národné ženské mužstvo , takže trénujem aj tam, veď tam je Fatima Al Ali.

Na jednom kempe v Abú Dabí bol s nami aj Peter Bondra, tam sa s ňou spoznal a  urobil z nej svetovú hokejovú celebritu. Dnes už lieta do Washingtonu hore dole bežne. Už tam bolo aj celé jej národné mužstvo, veď ich už pozvala aj NHL do Washingtonu. Trénovali tam s Capitals v tréningovej hale, potom boli na zápase , išli do Chicaga, tam boli zasa hostia Black Hawks a potom išli zasa do Ottawy, kde boli hostia Ottawa Senators. Fatima urobila taký obrovský kus práce za tri roky, čo spolupracujeme spolu, čo sa spoznala s Petrom, že dnes je už z nej naozaj svetová celebrita a stala sa poslom hokeja vo svete. Ona vlastne dokázala, že všetko je možné a že hokej je naozaj možné hrať vo všetkých krajinách. Keď sa hrá už aj v Abú Dabí…

Ako ti po odchode z ľadu pomohlo tvoje meno v podnikaní? Otváralo ti dvere?

Projekt, ktorý som vymyslel, je unikátny. Nikde na svete ho nenájdete. Všetci naši tréneri sú bývalí hráči NHL, olympionici a majstri sveta. Nikto na svete nevymyslel hokejový projekt ako ja. Pomohlo mi to, že som poznal chalanov, že som sa medzi nimi pohyboval, že sme čo to prežili. To mi naozaj veľmi pomohlo, lebo to je tá záruka. Pre deti aj ich rodičov, ale aj hokejistov , aj ženy aj amatérov dospelých, oni  vedia, že nejde len o nejakého trénera, ktorý sa tam postaví a bude s píšťalkou pískať, ale my im naozaj všetko ukazujeme osobne.  Do šatní ideme spotení viac ako hokejisti z ľadu, ktorých trénujeme. Je to postavené na úplne iných princípoch, ako je zaužívané, takže chlapci mi veľmi pomohli. Že keď im zavolám, chalani ideme do Dubaji či Abú Dabí, poďte, poď sa s nami trochu zohriať na dovolenku, popritom potrénujeme deti, tak idú.

Stojí to teda aj na ochote bývalých spoluhráčov…

Základ máme daný, máme tam troch až štyroch trénerov, ktorí tvoria jadro a každý vie čo máme robiť. Vždy zoberieme jedného alebo dvoch ďalších, ani nie asistentov, ale takých gestorov-hostí, ktorí majú za sebou veľké kariéry a prídu tam s nami. To je pre deti tá pravá veľká pridaná hodnota , že vždy príde niekto iný, kto im povie svoje zážitky, pofotia sa a samozrejme ich trénujú na ľade. Pre tie deti je to naozaj super.

Ako si vlastne prišiel na nápad, priniesť do krajín piesku ľad?

Po majstrovstvách sveta vo Švédsku, ktoré sme vyhrali, som podpísal zmluvu s Minnesota Wild. Bohužiaľ po operácii ramena som musel šesť mesiacov maródovať. Po uzdravení sa ma v decembri Minnesota  poslala do záložného tímu v Houstone . Práve tam sa to celé začalo. Houston je v Texase, kde je stále teplo a na tréningy sme chodili v plavkách a šľapkách. Bola tam obrovská hokejová pohoda. Pre mňa osobne to bolo o tom spojení tepla s ľadom a hokejom. Bol to pre mňa obrovský zážitok. Nakoniec sme celú ligu vyhrali naozaj aj preto, že sme sa všetci cítili vo veľkej pohode. Mali sme výborného trénera Todda Andrewa McLellana, ktorý sa nakoniec stal aj najlepším trénerom roka v NHL. Všetko to tam do seba tak zapadlo, že som z toho všetkého mal vynikajúci pocit.  Z celej tej sezóny a ten dobrý pocit mi už ostal v hlave.  A keď som s manželkou v roku 2011 išiel do Dubaja  na svadobnú cestu, tak sa mi to celé pripomenulo. Práve tam som videl to klzisko v Dubai Mall čo si spomínala a vtedy mi to tak napadlo, že by bolo dobré niečo také vymyslieť, že veď  Dubaj nie je až tak ďaleko.

To bola aj prvotná myšlienka?

Prvotnú myšlienku som postavil inak, že my tam urobíme kemp pre deti a donesiem tam rodiny z celej Európy. Plán bol, že tam jednoducho rodiny prídu na dovolenky, my im ráno zoberieme deti na tréningy a vrátime sa poobede okolo štvrtej, nech si užijú ešte aj pláž. To bola pôvodná myšlienka, aby sme spojili dovolenku s tréningami, ale nakoniec sa to obrátilo úplne iným smerom , čo je dobré. Je to takto pre nás ľahšie, že tam máme miestne deti. Je to praktickejšie a teším sa z toho. Je to ako v živote, ako to už býva, niečo plánujete, ale ono si to nakoniec aj tak nájde svoju vlastnú cestu.

Môže vás zaujať:

EXKLUZÍVNE: Marko Daňo: „Závisť ma iba motivovala splniť si sen o NHL.“