Blogy

ZŤP sa boja o prácu. Všimol si to vôbec niekto?

Dnes sa na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny končí pripomienkové konanie k zákonu, ktorý rozhodne o budúcnosti ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktorí ale chcú pracovať. Asi nikto nepochybuje o význame práce, osobitne platenej práce, pre život človeka. Medzi pracovnou silou každej krajiny sa nachádzajú skupiny, ktoré čelia výraznejším problémom nájsť si zamestnanie, zotrvať v ňom alebo dosiahnuť vyšší zárobok, a zároveň sú nadpriemerne ohrozené nezamestnanosťou. Napriek ratifikácií viacerých nadnárodných dohovoroch, zamestnanosť ľudí so zdravotným postihnutím zostáva na Slovensku stále okrajovou témou. A pritom, mať prácu – zamestnanie, je najlepší spôsob integrácie do spoločnosti. Dáva človeku status, dôstojnosť, zamestnancovi so zdravotným znevýhodnením umožňuje žiť naplno a nezávisle s primeraným príjmom.

Skúsenosť nám neraz ukazuje, že ľudia so zdravotným postihnutím sú v SR vo všeobecnosti považovaní za nezamestnateľných, často sú označovaní a chápaní len ako pasívni poberatelia kompenzačných sociálnych dávok. A to paradoxne napriek tomu, že samotní hendikepovaní pracovať chcú.

Aj keď voľné pracovné miesta často nevyžadujú špecifické vzdelanie, pre ľudí s postihnutím sú neprístupné aj z dôvodu fyzických bariér (napríklad schody), neraz sú im neprístupné miestnosti a zariadenia, ktoré by počas práce museli používať a nie sú prispôsobené ich hendikepu (napríklad WC, jedáleň a podobne), alebo nemajú k dispozícií špeciálne pomôcky (napr. počítač s hlasovým výstupom pre ľudí so zrakovým postihnutím a pod.). V takýchto prípadoch veľká väčšina zamestnávateľov nemá trpezlivosť sprístupňovať pracovné miesto osobám so zdravotným znevýhodnením, nehovoriac o byrokracií pri jeho sprístupňovaní, zriaďovaní, a tak radšej ho obsadí „zdravým“ zamestnancom, v lepšom prípade zamestnancom s ľahším zdravotným postihnutím.


Okrem toho, že daný stav neraz prináša nedobrovoľné, až fatálne následky pre ľudí so zdravotným znevýhodnením (napríklad život v sociálnej izolácií, vysokú mieru chudoby medzi ľuďmi s postihnutím a podobne), absencia ľudí s hendikepom v každodennom živote má negatívne dopady aj na ľudí bez evidentného postihnutia, najmä vo forme všade prítomnej intolerancie voči akýmkoľvek odlišnostiam v spoločnosti.

Je to do veľkej miery výsledkom tradičných postojov k ľuďom so zdravotným postihnutím, najmä ťažšieho stupňa, v zmysle ktorých nebolo a prakticky dodnes nie je úplne bežné očakávať, že budú pracovať, že budú mať vyššie ambície v oblasti vzdelanosti, osobného rozvoja, povolania či pracovnej kariéry.

Pred rokom 1989

foto: Patrícia Malecová Šepitková

Zamestnanosť občanov so zdravotným postihnutím pred rokom 1989 bola v porovnaní s terajšou situáciou radikálne lepšia, pretože na zamestnanosť sa kládol väčší dôraz a štát väčšou mierou prispieval na podporu zamestnanosti. Existoval kvótový systém umiestňovania zdravotne postihnutých priamo do firiem prostredníctvom odborov sociálnych vecí. Predovšetkým v tzv. „družstvách invalidov“ mohli občania so zdravotným postihnutím nájsť uplatnenie v obmedzenom počte profesií, ktoré mali prevažne charakter manuálnej práce.

Treba si pripomenúť, že pojem „nezamestnanosť“ sa v tých časoch nepoužíval v takej miere ako dnes, lebo oficiálne existovala 100 % zamestnanosť všetkých občanov. Zmenou zriadenia na demokratické a prechodom hospodárstva na trhové sa úplne zmenili podmienky, dôsledkom čoho prišlo veľa občanov so zdravotným postihnutím o zamestnanie. Veľa družstiev invalidov zaniklo, pretože nedokázali konkurovať vznikajúcim firmám ani výrobným programom, ani produktivitou práce.

V minulosti dôležitým faktorom ovplyvňujúcim vývoj zamestnanosti zdravotne postihnutých občanov bol aj v tom, že poberatelia invalidných dôchodkov boli v ťažkej situácii, pretože pri prekročení určitej hranice príjmu sa im invalidný dôchodok prestal vyplácať. Tento systém bol veľmi komplikovaný, poberatelia invalidných dôchodkov boli tak v neustálom „strese“ a obavách, či z dôvodu prekročenia zárobku nestratia nárok na vyplácanie dôchodkovej dávky. Mnohých to viedlo k rozhodnutiu odísť zo zamestnania. V tejto oblasti sa situácia od 1. januára 2004 zmenila, keď vstúpil do platnosti zákon č. 461/2003 o sociálnom poistení, ktorý umožňuje všetkým poberateľom invalidných dôchodkov súbežne pracovať a naďalej poberať invalidný dôchodok.


Podpora zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím

Spolu 12 166 zdravotne postihnutých Slovákov (stav k 30.6.2017) si našlo svoje pracovné uplatnenie v tzv. chránených dielňach a pracoviskách, ktoré sú definované v Zákone o službách zamestnanosti č. 5/2004 ako pracovisko, na ktorom právnická alebo fyzická osoba zriadi viac ako jedno pracovné miesto pre občana so zdravotným postihnutím a na ktorom pracuje najmenej 50 % občanov so zdravotným postihnutím, alebo za pracovisko, na ktorom občan so zdravotným postihnutím prevádzkuje samostatnú zárobkovú činnosť. Podľa údajov úradov práce sa títo ľudia ako zamestnanci či živnostníci v 6 191 pracoviskách venujú napríklad administratívnym činnostiam, masérskym službám, obchodu, pohostinskej činnosti či architektúre.

Práve chránené dielne či pracoviská sú totiž predovšetkým určené na podporu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím, ktorí sami nie sú schopní nájsť si zamestnanie na otvorenom trhu práce. Ide však aj o miesta, kde sa takýto ľudia ešte len zaškoľujú, alebo sa pripravujú na prácu. Chránené dielne a pracoviská sú tak jedným z nástrojov aktívnej politiky trhu práce (APTP), keďže ich vznik a prevádzku podporuje štát cez viacero rôznych príspevkov (ide napríklad o príspevok na zriadenie pracoviska, udržanie občana so zdravotným postihnutím v zamestnaní, podporu podnikania, obnovu majetku v chránenej dielni alebo pracovisku) a prostredníctvom ktorých sa štát snaží týchto ľudí zamestnať ako aj motivovať samotných zdravotne postihnutých k podnikaniu.

Napriek tomu, že zákon o službách zamestnanosti v SR ustanovuje povinnosť zamestnávateľa zamestnať 3,2 % osôb so zdravotným postihnutím, v dnešnej dobe majú zamestnávatelia nízku motiváciu zamestnávať týchto ľudí. A ak túto povinnosť majú (táto platí pre zamestnávateľov s počtom 20+ zamestnancov), v mnohých prípadoch ju riešia takzvaným náhradným plnením, teda nákupom tovaru alebo služieb od chránených dielní, alebo zaplatením zákonom stanoveného odvodu.

Podľa údajov Eurostatu, verejné výdaje na opatrenia súvisiace so zamestnávaním ľudí s postihnutím napríklad v roku 2010 dosiahli sumu 22,7 mil. eur (v porovnaní napríklad s Českou republikou, kde výdaje dosiahli sumu 119,7 mil. eur) a využilo ich 32 500 účastníkov (v ČR to bolo 119 700 účastníkov).

foto: Lucia Tomečková

Následne, s účinnosťou od 1. 5. 2013 sa zmenili niektoré skutočnosti súvisiace s postavením, vymedzením a schvaľovaním chránených dielní a chránených pracovísk, čo malo za následok dramatické zmeny. Ich rušenie, zatváranie.

Novelou daného zákona sa zmenili viaceré obligatórne príspevky (záväzné/povinné, pozn. redakcie) na fakultatívne (možné/nepovinné, pozn. redakcie), znížila sa maximálna výška príspevku na zriadenie CHD aj na prevádzku CHD o približne 50 % a zmenil sa aj účel jednotlivých príspevkov (napríklad v § 56a – príspevok na udržanie občana so zdravotným postihnutím v zamestnaní – účel sa výrazne zúžil a dnes je o tento príspevok zo strany zamestnávateľov minimálny záujem). Ako uvádza Monika Zatkalíková, riaditeľka neziskovej organizácie, ktorá pracuje v oblasti legislatívy vzťahujúcej sa k zamestnávaniu ľudí so zdravotným postihnutím (zúčastnila sa aj viacerých pripomienkových konaní k novelám zákonov), najväčším problémom posledných legislatívnych zmien sú „nesystémové riešenia, chýbajúci vykonávací predpis, ktorým by sa nahradili interné usmernenia, nakoľko tieto nie sú verejne dostupné, právna neistota a najmä zúžený pohľad na viaceré znenia zákona. “


 „pes“ zakopaný

V Európe existujú dva základné typy chránených dielní – tradičná chránená dielňa – zamestnáva ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí nemajú šancu sa zamestnať na otvorenom trhu práce. Druhý typ – prechodná chránená dielňa, ktorej cieľom je presun ľudí so zdravotným postihnutím na otvorený trh práce. Tento typ chránených dielní sa čoraz viac zameriava na odborné vzdelávanie a prípravu na otvorený trh práce.

Chránené zamestnávanie je rozšírené najmä v Poľsku a Holandsku, ako aj v Spojenom Kráľovstve a vo Švajčiarsku. Niektoré krajiny, vrátane Holandska, Spojeného Kráľovstva, Španielska a Nórska sa snažia podporovať prechod od chráneného zamestnávania k zamestnávaniu na otvorenom trhu práce najmä preto, aby sa chránená dielňa nestala konečnou stanicou pre tých zamestnancov, ktorí majú potenciál pracovať ďalej na otvorenom trhu práce. Zdá sa, že čoskoro to čaká aj Slovensko. „Najbližšia novelizácia zákona o službách zamestnanosti bude zrejme riešiť zníženie počtu chránených dielní a presun zdravotne postihnutých zamestnancov na otvorený trh práce, čo bude znamenať zníženie verejných výdavkov na podporu zamestnávania ľudí so zdravotným postihnutím,“ konštatuje ďalej Zatkalíková.

Čísla potvrdzujú, že v období posledných rokov rástol počet pracujúcich ľudí so zdravotným postihnutím, čo preukazujú údaje zo Sociálnej poisťovne, ako aj z podnikového výkazníctva Štatistického úradu SR. Podľa týchto údajov pracovalo v roku 2016 takmer 80 tisíc ľudí so zdravotným postihnutím (poberateľov invalidného dôchodku), čo je takmer o 4 tisíc viac ako v roku 2014. Stále však ide len o necelú jednu tretinu z celkového počtu poberateľov invalidného dôchodku.

Výhoda, nevýhoda?

Chránené dielne majú pri uplatnení v práci zdravotne postihnutých občanov podstatnú úlohu a sú prechodným riešením ich pracovnej situácie. Ak sa však zamestnanec chránenej dielne nevie uplatniť na pracovnom trhu, môže sa mu stať práca v chránenej dielni trvalým zamestnaním. Toto môže spôsobiť vylúčenie z otvoreného trhu práce a stratu sociálnych sietí, nakoľko sa tu stretáva viac so zdravotne postihnutými. S určitým časovým odstupom môžu stratiť motiváciu dostať sa na otvorený trh práce a prestanú sa zdokonaľovať. Na druhej strane, práca v chránenej dielni a na chránenom pracovisku – pre ľudí so zdravotným postihnutím je bezpečnejšia alternatíva v porovnaní s prácou na otvorenom trhu, je menej náročná a prihliada na individuálne zručnosti ľudí so zdravotným postihnutím.

Viesť chránenú dielňu je skôr poslaním, ktorého sa ujmú väčšinou iba ľudia s naozajstným presvedčením a nadšením. Povedala mi šéfka dielne, ktorá chce ostať v anonymite. Tvrdí, že chránené dielne nie vždy bývajú prosperujúce a vzhľadom na nižší výkon zamestnancov, ich udržanie sa na trhu mnohokrát závisí na podpore štátu a sponzorských daroch. Na nízku prosperitu majú vplyv vysoké náklady spojené so zriadením pracovného miesta, znížená výkonnosť zamestnancov, nedostatočná podpora zo strany štátu. Na druhej strane, výhody tejto práce sú najmä sociálneho a personálneho charakteru. Zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím zvyšuje prestíž firmy v očiach verejnosti, vytvára pozitívnu reklamu a svedčí o vysokom morálnom statuse firmy a jej zamestnancov.


„Naozaj netreba, aby vznikali obrovské počty nových chránených dielní. Medzi zdravotne postihnutými je vysoké percento ľudí, najmä mladých a s odborným vzdelaním, ktorý by dokázali pracovať na otvorenom trhu práce, ak by mali vhodne upravené pracovné podmienky. Avšak, stojme nohami na zemi, bez finančnej podpory štátu ich mnohí zamestnávatelia nezamestnajú. V našej spoločnosti vo vzťahu k zdravotne postihnutým stále pretrvávajú predsudky, strach z nepoznaného. Preto je dôležité, aby finančná podpora ostala,“ objasňuje Zatkalíková. Na druhej strane, mnohí ľudia so zdravotným postihnutím sa na otvorenom trhu práce takmer určite nezamestnajú, postihnutie im výrazne znižuje pracovný výkon, majú vysokú chorobnosť, často vzdelanie, ktoré absolvovali nie je na trhu práce žiadané a zamestnávateľ by ich do bežnej prevádzky zaradiť nemohol. Takéto chránené zamestnanie, ktoré je prispôsobené nárokom na pracovný výkon je potom namieste. „Tu by som uvítala, aby sa navýšila podpora pre chránené dielne, ktoré zamestnávajú ľudí so zdravotným postihnutím vo výraznom počte k celkovému počtu zamestnancov v podniku oproti chráneným dielňam, kde je tento pomer nízky. Taktiež by som veľký význam videla, keby sa sfunkčnili Agentúry podporovaného zamestnávania (legislatívne vymedzenie už v zákone máme, ale  chýba financovanie), ktoré by mohli pomáhať ľuďom so zdravotným postihnutím orientovať sa, začleniť sa a rásť na trhu práce. Prínosom by mohol byť aj nový zákon o sociálnej ekonomike a sociálnom podnikaní,“ uzatvára rozprávanie ohľadom pripravovaných legislatívnych zmien Zatkalíková.

Je zrejmé, že integrácia osôb so zdravotným postihnutím nie je úloha len pre štát, ale pre spoločnosť ako celok a pre všetkých jej členov, inštitúcie. Otázky zdravotného postihnutia nemôžu byť iba zodpovednosťou rodiny a priateľov, ale všetkých členov spoločnosti, ktorí by si mali uvedomovať všetky typy intolerancie a mali by mať povinnosť podporovať osoby so zdravotným postihnutím v ich úsilí participovať v živote tak „normálne, ako je to len možné“.

V medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktoré sa končí 11. októbra je v súčasnosti návrh zákona o sociálnej ekonomike a sociálnom podnikaní, ktorý by mal novelizovať zákon o službách zamestnanosti. V oblasti financovania by mohol pomôcť veľkým a poctivým chráneným dielňam. Po vyhodnotení pripomienok  bude predložený na schválenie parlamentom. Konečné znenie zákona nie je teda v tomto období ešte známe, navrhovaná účinnosť zákona o sociálnej ekonomike a sociálnom podnikaní, ako aj novely zákona o službách zamestnanosti bude od 1. apríla 2018.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *