Stĺpčeky

Robíš to s láskou? Rob to zadarmo!

Vážne?! Aj vás vaši vychovávatelia – rodičia, starí rodičia, učitelia – vychovávali v tomto pomýlenom presvedčení?

V našej rodine prevládal názor dospelých, že živiť sa treba normálnou prácou. Popri tom som vyrastala v silne tvorivom prostredí, kde som denne mala veľa tvorivých podnetov. Veľmi sa mi to ako dieťaťu páčilo, pretože aj ja som sa mohla zapájať do procesu a získala som veľmi veľa zručností, ktoré v mojom živote aktívne používam. Som za to vďačná, lebo poznám svoje možnosti a viem posúvať svoje limity.

A kto určuje, čo (nie)je normálne?


Naši síce robili veci aj na objednávku, no až neskôr som si spätne uvedomila jednu veľmi zásadnú vec. A síce, naši si nevedeli za svoje služby vypýtať peniaze. Nie raz som počula, ako sa mimo nás detí rozprávajú, že už to viac robiť nebudú, lebo sa im ledva vrátili náklady.

O výnimočnej zručnosti a investovanom čase  ani nehovorili. Ako dieťa som to neriešila. Až keď som bola staršia a tvorenie už som mala prudko a neodvratne v krvi. Keď som si už na strednej škole zarobila svoje prvé vreckové vlastnými výrobkami. Keď sa ma spolužiačka z Očovej opýtala: „Ako si môžeš pýtať viac peňazí za prázdnu vaječnú škrupinu, keď plná stojí 10 násobne menej a z nej sa aspoň niekto naje?“

Tam mi bliklo, že si nejako intuitívne vážim vlastnú hodnotu, svoju energiu, čas, zručnosť, schopnosť robiť niečo s láskou, ako hobby, niekomu tým robiť radosť a sebe tým tiež pomôcť. Zároveň môžem investovať do svojho ďalšieho rozvoja, nového materiálu a ešte viac robiť to, čo ma vnútorne napĺňa, harmonizuje, rozvíja prirodzenú sebadisciplínu, učí narábať s financiami, niesť za seba zodpovednosť, vážiť si svojich klientov.

Niekto povie: „Buď skromný.“ A ten istý čaká, že od druhého dostane. Kde je potom cnosť, ktorej sa hovorí POKORA? Mám takých aj v rodine. Myslia si, že mne to padá z neba? A sami nie sú schopní pohnúť zadkom. Len čakajú, že tí druhí sú povinní im niečo dať.

Napíšem otvorene. Naivne som si ešte pár rokov dozadu myslela, že toto obmedzujúce presvedčenie už vymizlo alebo aspoň do veľkej miery zoslablo v živote človeka. A čuduj sa svete, ono je tu stále!

Ako veľký, ťažký mrak nad hlavami mnohých, naozaj veľmi šikovných a zručných ľudí. Ba čo viac, stretávam sa s tým aj u veľa mladých, ktorí práve skončili školy alebo sa vrátili po niekoľkých rokoch zo zahraničia s ohromnými skúsenosťami. A títo nielen, že nevedia, čo v živote chcú. Oni v mnohých prípadoch ani nevedia, čo by ich bavilo robiť aj zadarmo.


Niektorí, ktorí aj majú nejaké hobby, neveria, že sa tým aj vedia uživiť. Nikto to v nich nepodporuje? Také mám skúsenosti a som z toho smutná. Pretože veľa z nich žije v presvedčení, že peniaze z výhry alebo dedičstva sú lepšie, než peniaze poctivo zarobené.

Som lektorka z praxe a pre prax. Keď mi volajú zo vzdelávacej agentúry, rovno im poviem, že nie som žiadny teoretik a účastníci na mojich seminároch MUSIA rozmýšľať o SEBE.

Lektorovanie je moje hobby. Podobne, ako moje tvorenie. A tam je aj záruka, že moja odvedená práca je špičková, lebo ju nerobím z donútenia, aby mi raz za mesiac cinkla na účet výplata. Robím ju s láskou, nadšením a s ľahkosťou.

Účastníci mi napríklad hovoria: „To je skvelé, ako vieš hneď odporučiť do praxe to, o čom sme u seba pochybovali. Ako máš na veľa príkladov reálne príbehy. Čakali sme nudné prezentácie a ty ideš aj bez nich ako píla a všetko k veci.“ A pod … Z jednej agentúry ma prehovárali až tak, že kto ich to má naučiť lepšie, než ja. Hm …

Áno, hovorím len o tom, čo sama žijem a naopak. Je to silne o autenticite, ktorá niekomu nevyhovuje a iného silne inšpiruje.

Viete, moje presvedčenie je, že keď si každý človek začne uvedomovať svoju vlastnú hodnotu a tiež si uvedomí, že tu nie je pre všetkých, tak sa mu bude žiť oveľa jednoduchšie.

Sama a tiež mnohí ľudia v tejto krajine sú už dostatočne veľkým príkladom a inšpiráciou, že ani syr v pasci na myši nie je zadarmo. Naopak, robia s láskou to, čo ich baví, majú svojich spokojných klientov, zákazníkov, zamestnávateľov, ktorí si excelentne vážia ich energiu.


Sú MAJSTRI v tom, čo robia. A je úplne jedno, či sú upratovači, predavači, remeselníci, podnikatelia, … a vedia si za svoju prácu vypýtať protihodnotu. Práve títo sú tí, ktorí tiež v mnohých prípadoch pomáhajú druhým, lebo na to majú. Robia to tiež z presvedčenia, že si to môžu dovoliť a nie pre obdiv alebo akési vykúpenie sa z niečoho. Títo ľudia nemajú výčitky. Oni majú naopak veľmi silnú sebadôveru a zodpovednosť a pokoru.

Na záver si dovolím odporučiť jednu príjemnú knihu, ktorú prečítate za hodinu a nájdete v nej aj seba. Na akej pozícii, to zistíte sami a je už na vás, čo s tým urobíte.  Lebo, kto sa spolieha na istoty, tomu vraj rastie na chrbte terč.

Spencer Johnson, M.D. „Kam sa podel môj syr?“

Môže vás zaujať:

O tejto diskriminácii nehovorí nikto



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *