Sára. Jediná žena, ktorá kritizovala celý obsah zmluvy s „dočasnými“ okupantami
Keď ku nám v 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, nebola som na svete. Narodila som sa o štyri roky neskôr do krajiny, v ktorej nebola sloboda. Uvedomovala som si to veľakrát, najmä keď môj otec, špičkový chemický inžinier, nemohol publikovať.
Keď nesmel hovoriť ani písať o cielenej a násilnej chemizácii pôdy alebo spodnej vody. Keď som si uvedomila, že o niektorých veciach sa skrátka nerozpráva a o niektorých sa zaryto mlčí. So zvesenou hlavou, s očami bez štipky života.
Ale predsa len boli v týchto pohnutých časoch ľudia, ktorí sa nebáli. Ktorí išli do týchto neistých čias s veľkou nádejou, veľkým odhodlaním a veľkou odvahou. Gertrúda Sekaninová – Čakrtová bola výnimočná žena.
Skrátka nemohla
Vlastným osudom, postojom a neoblomnou spravodlivosťou. Odvahou. Áno, tou odvahou, ktorá nám dnes mnohým tak veľmi chýba. Odvahou, ktorá láme predsudky, zjemňuje zaryté presvedčenia, a ktorá je schopná meniť veci. Chod dejín. Koľko takých žien bývalé Československo malo? Ona bola tou, ktorá ako jediná hlasovala proti zmluve o dočasnom pobyte vojsk Varšavskej zmluvy.
“Akceptovať a súhlasiť s touto zmluvou som skrátka nemohla”, hovorila neskôr svojim priateľom. Bolo to porušenie základnej slobody, ľudských práv a suverenity krajiny. Pred päťdesiatimi rokmi sa mnohí obyvatelia Slovenska prebudili uprostred noci na hluk, ktorý robili tanky a lietadlá členských krajín Varšavskej zmluvy na čele s Rusmi.
750 tisíc vojakov ukončilo v auguste ’68 sen o ľudskejšej podobe komunistického Československa. O pár mesiacov neskôr bola podpísaná “poistka” proti zopakovaniu Pražskej jari – zmluva o dočasnom pobyte vojsk Varšavskej zmluvy.
Po podpise ju ešte schvaľovalo Národné zhromaždenie, v ktorom sedelo vyše dvesto poslancov. Dvesto poslancov, prevažne mužov. Odvahu hlasovať proti zmluve našli len štyria poslanci (Kriegler, Vodsloň, Fuková, Sekaninová-Čakrtová).
A práve Čakrtová mala tú odvahu, aby kritizovala celý obsah tejto zmluvy. Prekážala jej veľmi neurčitá formulácia “dočasný pobyt” a odmietla tiež tvrdenie, že prítomnosť vojsk Československo potrebuje pre revanšizmus západného Nemecka.
G. Sekaninová-Čakrtová navrhla uznesenie, ktoré malo vládu zaviazať rokovať o odchode vojsk. Dve stovky komunistických poslancov, z ktorých veľká časť ešte pred pár mesiacmi podporovala Dubčekove reformné snaženie, jej návrh odmietli. A zmluvu o “dočasnom” pobyte sovietskeho vojska, z ktorého sa stal pobyt trvalý, poslušne schválili.
Mala víza, neutiekla
Dokonca vedenie KSČ všetkých poslancov pred touto schôdzou zaviazalo, aby svojimi hlasmi podporili prijatie tejto zmluvy, ona neposlúchla.
Keď v roku 1980 robila rozhovor so spisovateľkou Evou Kantorkovou, povedala: „Zažila som pocit úžasnej vnútornej slobody. Bol to skutočne vzácny pocit voľnosti a vedomia, že hlasujem inak, ako si to všetci ostatní prajú“.
Okupácia Československa zastihla Gertrúdu v Dánsku, kde bola na medzinárodnom zasadaní ženských organizácií. Vrátila sa do vlasti s odhodlaním bojovať. Pritom to mala také jednoduché. Mala vydané víza do USA, kde mohla kedykoľvek vycestovať, ale ona si nevedela predstaviť, že by trvalo, bez donútenia žila mimo Československa.
Gertrúda Sekaninová-Čakrtová sa narodila v židovskej rodine, počas II. svetovej vojny bola deportovaná do koncentračného tábora, väčšina jej rodiny holokaust žiaľ neprežila.
V čase normalizácie podpísala Chartu 77 a angažovala sa aj vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných. Rovnako neunikla ani pozornosti ŠTB. Od mája 1971 bola evidovaná ako nepriateľská osoba s krycím menom „SÁRA“. Zomrela tri roky pred Nežnou revolúciou.
Autorka blogu: Natália Šultysová
Môže vás zaujať: