Šatan: „Nepozerám sa do manažérskych kníh, ako a čo mám robiť.“

Dalito.sk/Prezident SR Andrej Kiska s Miroslavom Šatanom, manažérom hokejovej reprezentácie SR na ZOH v Pjongčangu 2018/foto: KP SR
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Miroslav Šatan, rodák z Topoľčian, je bývalý  slovenský hokejový útočník a  najlepší strelec v histórii slovenskej reprezentácie. Je aj  držiteľom jej všetkých štyroch medailí z majstrovstiev sveta. Tiež víťazom pohára NHL Stanley Cupu s Pittsburghom Penguins  a to v roku 2009. Dnes je manažérom slovenskej hokejovej reprezentácie. Patrí medzi tých, ktorí svoje mimoriadne slávne meno využívajú na pomoc druhým. Založil Nadáciu Miroslava Šatana, ktorá podporuje deti a mládež do 18 rokov.

Každoročne sa pripojí aj k svojmu priateľovi, Petrovi Bondrovi, ktorý už 11 rokov vo Veľkej Lomnici,organizuje Charity Golf Cup, kde spoločne zbierajú peniaze pre znevýhodnené deti. Posilniť chcú ich sociálnu a životnú úroveň. S Mirom sme sa rozprávali na 10. ročníku Charity Golf Cup, kde spolu s Petrom vyzbierali doteraz najväčšiu sumu peňazí. O tom, aký Miro je, keď na neho nesvietia kamery, prezradili aj jeho rodičia, ktorí mu s nadáciou pomáhajú.

Miroslav Šatan na Charity golf cup 2017/foto: Ivan Malárik

Miro, nie každý využíva svoje meno, ktoré otvára dvere, tak ako otvárajú dvere charite vaše mená s Petrom. Čo by si možno odkázal ľuďom, ktorí zatiaľ nad tým neuvažovali, alebo ešte váhajú? 

Je naozaj škoda, že ešte váhajú, lebo naše mená naozaj pomáhajú tým, ktorí to potrebujú. Tento turnaj je už desiaty ročník a to je dôkazom toho, že sa to  dá. Samozrejme, keď je chuť, keď sú ľudia. Nerobíme to my dvaja sami. Okolo nás je veľa ľudí, nielen v tomto golfovom klube v Lomnici, organizátori, sponzori, ktorí sú už dlhé roky s nami. Aj môj otec, ktorý vedie nadáciu dlhé roky. Dá sa jednoducho nejako spojiť úsilie a nájsť spoločný deň , kedy sa zídu v príjemnom prostredí a ešte aj pomôžu vyzbierať prostriedky pre žiadateľov o pomoc, ktorých je naozaj veľa. Veľa detí potrebuje napríklad rôzne zdravotné pomôcky.

Tvoj otec mi povedal, že je za tým aj obrovský kus práce, a že už je starý, že od tohto roku si to budeš musieť už robiť sám. ?  Zvládneš to? Veď šéfuješ aj  hokejovej reprezentácii…

On to hovorí každý rok, takže ja verím, že ma odľahčí aj tohto roku a ešte to chvíľu potiahne. (smiech)

Tak ako pán Šatan? Vlastne vy, otec Mira, ste oficiálnym šéfom jeho nadácie a vaša manželka, mama, je vaša revízorka. Ako sa vám spravuje nadácia syna, ktorý sa na vás spolieha? Vraj najväčšie starosti vám robí práve overovanie pravdivosti žiadostí o pomoc.

Je to pravda. Nadácia funguje od roku 2005, to je 12 rokov, no a za ten čas sme sa stretli aj s tým, že sú ľudia, ktorí chcú naozaj podviesť, oklamať a čo ja viem čo. Ja už si teraz, keď im nedôverujem,  volám rovno na miestny úrad, či to je v meste alebo v obci, a preverím si toho žiadateľa. Lebo stalo sa aj také, že ľudia si vypýtali peniažky a použili ich na dovolenku…

Miro sa na vás spolieha, že mu ešte s manželkou pomôžete …

No však starneme, my už chceme, aby si to prebrali mladší. (smiech) Nehovorím, že je s tým až tak veľa starostí, ale ide tu o veľkú zodpovednosť. Niežeby na to nebolo dosť času, času je dosť, lebo sme dôchodcovia, no keď to robia mladí, je to iné. Je to viac elánu, viac života, my to už robíme viac z povinnosti.

Za tie roky ste iba v Lomnici, s Mirom a Petrom Bondrom, vyzbierali cez 160 tisíc eur. Musíte mať dobrý pocit.

(Manželka, pani Šatanová) Je to naozaj dobrý pocit, keď človek môže pomôcť tým, ktorí to naozaj potrebujú. Viete, keď čítam tie listy, tak tých príbehov je naozaj veľa. Ono je naozaj ťažké vybrať, lebo sa to z roka na rok mení. Teraz sme napríklad objavili jednu novú chorobu, čo sme ešte neliečili. Dve deti teraz budeme posielať do Krakova na liečenie. Ani si nedokážem spomenúť ako sa volá, taký má zložitý názov, ale kosti rastú rýchlejšie ako šľachy, čiže každé dva-tri roky treba tie šľachy predlžovať. Toto na Slovensku nerobíme, iba v Krakove v Poľsku, čiže teraz tam posielame dve detičky. Dúfame, že im to pomôže.

Miroslav Šatan pri odovzdávaní šeku na Charity golf cup 2017/foto: Ivan Malárik

Miro, okrem nadácie  si na Slovensku,kde je každý hokejovým trénerom, prijal aj nevďačnú funkciu manažéra hokejovej reprezentácie.  Si na to pripravený hlavne psychicky?

Áno, to poznáme už dlhé roky a, samozrejme, pri každej príležitosti „odborníci“ sedia za klávesnicami a pritom nikdy nemali obuté korčule, ale to je úplne normálne. Myslím si, že v každej krajine sú takýto “odborníci“. No je naozaj veľmi málo ľudí, ktorí sa môžu k takýmto odborným témam vyjadrovať.  A naozaj som sa aj snažil, aby praví odborníci na Slovensko prišli.

Peter Bondra mi hovoril, že kedysi ho slovenský reprezentant Marko Daňo volal ujo Bondra… Ako to funguje u teba v komunikácii s chalanmi v hokeji? Všetci si tam bez ohľadu na generáciu tykáte alebo ti mladá generácia hokejistov hovorí ujo Šatan?

No tak, také nepísané pravidlo dá sa povedať v hokeji je, že ak sme s hráčom hrali v jednom mužstve, tak si tykáme a, samozrejme, tí mladší chlapci, ktorí ešte nemali šancu hrať, mi samozrejme vykajú a myslím si, že tak to fungovalo v minulosti a tak to bude aj v budúcnosti a aj funguje.

Takže ťa oslovujú pán riaditeľ alebo ujo Šatan?

(smiech) Neviem, nejako ma neoslovujú vlastne nijako. (smiech)

Ako sa manažuje tím 15-ročných? 

Čo sa týka 15-ročných, zatiaľ nebola príležitosť na nejaký hlbší kontakt. Zatiaľ sme len pre nich navrhli celý realizačný tím. Samozrejme, čo sa týka tejto kategórie, tak je tam široká skupina hráčov, možno 60, možno viac, ktorých by sme chceli prvýkrát zavolať na nejaké väčšie sústredenie. Pozrieť sa na nich a  preveriť, ako vlastne táto naša nová generácia vyzerá, fyzicky, hrou…

Predsa len je to iná generácia ako ty…

Máme tam skupinu trénerov, ktorí pracujú s mládežou. Majú skúsenosti. Myslím si, že od nich získam informácie a ak bude treba prísť medzi nich, niečo povedať, poradiť, tak rád to urobím.

Čo podľa teba v hokeji nerobíme tak, akoby sme mali? 

Nepozerám sa do nejakých manažérskych poučiek alebo kníh, ako mám čo robiť. Myslím si, že mám vlastnú predstavu, štýl a skúsenosti z minulosti. Ľuďom treba hovoriť pravdu a keď sa im povie pravda, vždy sa dá nájsť nejaká spoločná cesta. Obrúsiť nejaké hrany a spoločným úsilím niečo vytvoriť. Určite to potrebuje čas.

Miro, pán Šatan, dokázal veľa aj vďaka vám, rodičom. Napriek obrovskej sláve,  vyrástol z neho človek s nohami na zemi.  Aký je to pocit, keď tak bilancujete dozadu, keď už nie je aktívny hráč?

Viete, ja mu, ako otec,  koľko razy dohováram, lebo ľudia pozerajú už len na tie úspechy… No, ale si koľko razy  vyčítam, že však som ho okradol o detstvo, pre tie tréningy, pre tie povinnosti. Miro sa nikdy nemal kedy hrať ako ostatné deti, bicyklovať, ja neviem čo ešte, proste on mal hokej a to bolo všetko. No, ale on si tak na to zvykol nejako. Dnes mi dokonca hovorí, že mi za to všetko ďakuje. (úsmev)

Ešte často spomínate na tú historku, keď mal ísť po prvý raz reprezentovať Slovensko?

No tak táto story, to je story z olympiády. Do Lillehammeru 1994 išiel ako 18- ročný, a doslova Šupler vtedy povedal, že mám 22 hráčov, vybral by som ešte jedného. No a bol zápas v Bratislave, hrali sme s Francúzskom, a v tom zápase sa mu až príliš darilo. Nejaký gól tam dal, prihrávku a tak. No a nakoniec mi novinári hovoria: „Je vybratý, ide do Lillehammeru.“ Tak sme boli natešení, pochopiteľne, a on príde domov a hovorí: „Mama, kúp deku, idem do toho Lillehammeru, budem tam sedieť dva týždne na lavičke, aby som tam neprechladol.“ Poriadne som ho za to vyhrešil. Hovorím mu: „Buď rád, keby si tam celé dva týždne aj odsedel, ale účasť na olympiáde je účasť na olympiáde! Nevieš, či sa ti to ešte niekedy podarí!“ No a podarilo sa. (úsmev)

A vy ste mu, ako mama, čo na skeptickú náladu povedali?

No, tak ako muž hovorí, že nech sa teší, že môže vôbec ísť na tú olympiádu, lebo to už viac razy sa nemusí ani podariť. No bol vtedy ešte primladý. (smiech)

Takže toto je ten hokejový príbeh, ku ktorému sa spoločne najčastejšie doma vrátite?

(Otec) Áno, áno, však už sa dnes na tom len bavíme, ale bolo to tak, lebo on si vážne myslel, že tam ide ako náhradník, ako najmladší. Viete, to  je možno aj jeho kumšt a šťastie alebo čo mal v živote, že dostal sa na ten ľad a skutočne, hneď v tom prvom striedaní, sa mu podarilo dať gól Švédom. Ešte dnes ten gól vidím. Nakoniec  sa stal najlepším strelcom olympiády v Lillehammeri. (úsmev)

Miro Šatan sa už len úprimne, na odpovediach rodičov, zasmial.