Názory a Komentáre

Senior alebo malé decko

senior v pohybe

Nedá mi si nepovšimnúť, že na starších ľudí často na Slovensku pozeráme ako keby boli malé, nesvojprávne deti. Treba im hovoriť čo majú a nemajú robiť, kam môžu a kam nemôžu ísť. Zakazujeme im veci, karháme ich ako keby nemali väčšinu svojho života a životných skúseností za sebou, ale ako keby mali všetko ešte len pred sebou a museli sa začať znova učiť, písať a čítať.

Oslovujeme ich ako batoľatá.  Príklad: Narodí sa Peter, keď je dospelý volajú ho Peťo, po päťdesiatke je z neho Peťko a keď ma osemdesiat je z neho nedajbože Peťulko alebo Peťulík.  Možno som jediná, ktorá to takto vníma, ale keď ja budem seniorkou nechcem, aby so mnou takto komunikovali. Z môjho pohľadu je to znak nedostatku rešpektu. Dá sa to pochopiť ak človek trpí formou demencie, keď nevie čo hovorí a kde je, ale väčšina starších ľudí vie veľmi dobre čo chce a čo nechce. Majú prežitú životnú múdrosť, tak prečo sa k nim správame ako k malým usopleným deťom, ktorým treba všetko vysvetľovať?

Je to nedôstojné

Je to absolútne nedôstojné. Sú to dospelí ľudia, od ktorých sa máme ešte čo to naučiť. Napriek tomu ich spoločnosť infantiluje. Mám pocit, že je zakorenené v slovenskej kultúre a veľa seniorov to chápe ako dôkaz nezištnej opatery a záujmu o ich osobu. Neuvedomujú si dôsledky takéhoto prístupu. Ich názory sú do vysokej miery všeobecne ignorované a keď sa k infantilnému prístupu postavia na odpor, dostane sa im len nepochopenia. Potom sa na nich pozerá ako na nevďačných starých ufrflaných ľudí.


Neuvedomujeme si, že aj my raz budeme starí. Som presvedčená, že väčšina z nás chce aj vo vysokom veku používať vlastný mozog a slobodu rozhodovania. Nechceme stále počúvať: to nesmieš, to už ty nemôžeš, to je na teba priveľa, ty si už musíš dávať pozor…

Na rovinu

Povedzme si to na rovinu, chceme byť naozaj závislí na iných, bez vlastnej mienky, bez vlastného rozhodovania kam ísť či neisť, čo jesť a čo nejesť? Chceme, aby nám niekto hovoril čo je pre nás nebezpečné a čo nie?

Áno, život je nebezpečný a smrteľný, ale aj v starobe by sme sa sami mali rozhodovať ako chceme žiť a aké riziko je pre naplnenie nášho životného šťastia pre nás prijateľné. Život máme len jeden, tak sa ani v seniorskom veku nenechajme obmedzovať, aj keď to s nami mladšia generácia myslí dobre.


Autorka: Janette Havelská, pedagogička a Slovenka žijúca v Holandsku

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *