Stĺpčeky

Sloboda a zodpovednosť

Cez víkend sme mali sviatok. Či sa to niekomu páči, alebo nie, je to veľký SVIATOK. Sloboda sa totiž nerodí na stromoch. Slobodu si treba vybojovať a aj zaslúžiť. Žiť slobodný život je obrovská vymoženosť. A my ju máme.

Presne si pamätám, ako som sa zobudila 16.novembra pred 29 rokmi. Bola som druháčkou, vysokoškoláčkou. Určite som bola po žúre, veď po žúre sme boli každé ráno. Ani neviem, kto zo starších spolužiakov ma nahovoril, aby som prišla v Bratislave k fontáne pred Grasalkovičov palác. K tej fontáne, kde končila nejedna nočná zábava pánov vysokoškolákov…

Mali sme sa stretnúť, zaspievať si študentskú hymnu, veď sme mali sviatok. Prišla som, tíško sme postáli a nesmelo začali spievať Gaudeamus. A už sme sa reťazili smerom k Námestiu SNP, odtiaľ cez Šafko k vtedajšiemu Ministerstvu školstva. Mali sme šťastie, z budovy vychádzal Gejza Šlapka, tak sme sa s ním porozprávali….


Viete, každému človeku v živote doprajem dostať sa do tranzu. Taký bol 16. november 1989 v Bratislave. Z nevinného stretnutia študentov sme zrazu kráčali večernými bratislavskými ulicami, pochytaní za ruky a miestami tíško a miestami zreteľne, žiadali sme slobodu a školskú reformu.

Zrazu sme nemali strach, vôbec sme nemysleli na to, ako ťažko sme sa niektorí dostali na vysoké školy, zrazu sme tak veľmi chceli dokončiť to, čo nemohli naši rodičia v 68. …

O niekoľko hodín sme sa s ešte tuhšou eufóriou pustili do boja za slobodu. Toľko vytúženú slobodu a pád totality… Na ten česko-slovenský štrngot kľúčov nezabudnem. Nikdy. Áno, sloboda nám priniesla aj zodpovednosť. A tá nás troška zaskočila. S tou, ako keby sme ani nerátali.

Sloboda dala niektorým ľuďom krídla a pocit, že môžu všetko. Ale tento pocit majú len NIEKTORÍ a my ostatní by sme im mali jasne dať najavo, čo si o ich hazarde s NAŠOU slobodou myslíme.

Sloboda sa nerodí ľahko. A ešte ťažšie je si ju udržať. Slobodní sú tí, čo poznajú svoje práva, vedia, aké sú ich povinnosti, vedia si zobrať zodpovednosť za svoj život a nemýlia si ju s  anarchiou.

Je pravdou, že pred 29 rokmi som mala obrovské očakávania. A že realita má trpkejšiu príchuť, ale aj tak by som nemenila za nič na svete.


Neviem, či to boli naozaj len hry vtedajšej Štátnej bezpečnosti, ani neviem, či sa Havel spaktoval s komunistami, ja som mala 19 a veľmi som túžila písať ako budúca novinárka to, čo skutočne zistím a veľmi som túžila cestovať.

November 89 ma odklonil od sna stať sa športovou novinárkou, ale dal mi nádej, že môžem niesť SAMA zodpovednosť za SVOJ život. Že si vo voľbách môžem vybrať smerovanie našej krajiny, že sa môžem slobodne zhromaždiť a povedať, že vedenie tohto štátu nie je korektné voči  nám občanom, že dnes po 29 rokoch môžem trvať na tom, že môj syn bude študovať ďaleko od krajiny, ktorá sa spreneverila všetkému, čo sme od nej ako občania očakávali.

Na to, aby som bola športová novinárka je už naozaj neskoro. Ale ako slobodný občan mám právo žiadať našich politikov, aby sa zmobilizovali a začali fungovať pre nás, pre túto krajinu. Na to by nemalo v slobodnom svete byť neskoro nikdy.

P.S. Svadba Martina Jakubca a Božanky Anineviemakej sa napokon nestala „udalosťou roka“. Máme nádej, že nie sme stratení. Teším sa, že nám zostal zdravý úsudok a vkus a nebyť médií prahnúcich po senzácii, neštekol by po nich ani pes.

P.S.2: Snívam o tom, že raz sa ukáže aj to, že programy typu Farma nám boli len umelo podsúvané a ich čísla sledovanosti falšovali dramaturgovia, aby neprišli o svoju prácu. To by som celkom chápala, veď živiť sa musíme každý ako najlepšie vieme…

P.S.3: Sloboda nám prináša rôzne nástrahy, ale my sa ich postupom času naučíme ignorovať. Lebo slobodu si naozaj treba zaslúžiť.

Môže vás zaujať:


Priemernosť sme dotiahli do dokonalosti



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *