Stĺpčeky

Sloboda nad Maruškinu soľ

November je v mojom životnom kalendári TOP mesiacom. O niekoľko dní si pripomenieme výročie začiatku cesty za slobodou. Sloboda je u mňa niečo ako Maruškina soľ.  Potrebujem slobodu vo vyjadrovaní, vo vzťahu, v práci, v chápaní… No aj tak je niečo, čo mi sloboda vzala. Vzala mi pocit, že som ŽENA.

Vyrastala som v tradičnej slovenskej (teda vtedy ešte česko-slovenskej rodine). Môj ocino bol živiteľ a skutočná hlava rodiny. Mala som pred sebou vzor CHLAP so všetkým, čo k nemu patrí. Ja som toto môjmu synovi, bohužiaľ, dopriať nedokázala. Vždy som bola tá, čo v práci vedela všetko zariadiť, zorganizovať, odrobiť, zmanažovať…  Ale v súkromí jedna katastrofa. Pritom som vždy popri robote stihla príkladne viesť domácnosť, čo sa týka upratovania, som až patologicky čistotná a v našom byte, dome či záhrade bolo vždy všetko tip-top.

Ako je to teda možné? Neviem. Nuda so mnou rozhodne nie je. Riešim všetko okamžite, nenávidím tichú domácnosť, také vlastne ani nepoznám, zaujímam sa o prácu a problémy môjho partnera, doprajem mu koníčky, kamarátov…  Jednoducho, po čase sa vždy ukáže, že muž neznesie moje pracovné a životné tempo. V prvej chvíli si poviem: Tak mu treba! A potom prídu na rad moje úvahy a obviňovanie samej seba.


A najlepšie je, že ja vôbec nie som feministka, nechcem emancipáciu a chcem byť skutočná žena. Lenže nebaví ma čakať, prosiť  a opakovať svoje túžby. Skrátka, ak to nejde z chlapa samo, že sa chytí a zapojí, tak mu neprikazujem, nenariaďujem a urobím všetko, čo treba. Pokosím, upracem, vymením žiarovky, navŕtam luster, pribijem obraz, nabijem si baterku na aute, vyfinancujem sama svojho syna, aj bez ockovho výživného, keď to jemu nedochádza…  A ak niečo nedokážem urobiť, objednám a zaplatím si servis.

Vraj sa to takto robiť nemá. Vraj nenechám priestor mužom. Keby som však čakala na výživné, asi by môj syn musel chodiť bosý a hladný. Keby som čakala, kým spolubývajúci vymení žiarovku, asi by bola doma tma. Keby som čakala na opravu všetkého, čo nám nefunguje, tak by sme mali čochvíľa rozpadnutú domácnosť.  Tak zabíjam v sebe ženu a stáva sa zo mňa chlap. A potom chodím a kupujem si sviečku Myrhu, aby som si privolala späť svoju ženskosť. Vypálila som ich niekoľko, no ženskosť zatiaľ neprichádza. Keď dopíšem, musím vymeniť kľučku a naštartovať auto, lebo sa mi zdá, že sa už zasa kazí batéria…

Rozmýšľam, dámy, že by sme mali zaklipkať očami a nechať všetko na pánov. Slobodne sa rozhodnime a vráťme chlapom ich mužnosť, zapáľme myrhu. Dozrel čas.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *