Stĺpčeky

Sloboda za coca-colu, že, pani prezidentka…

Nechcela som sa vrátiť, ale musela som. To, čo sme prežili ako štekajúci psy za hranicami ešte stále bolí natoľko, že sa mi späť do Bratislavy nechce. Necítim sa tam bezpečne. Ale musela som.

Pri poslednom zbesilom vysťahovaní z domu v Bratislave sme zabudli rodný list dcéry, ktorý budeme asi po vystúpení z lietadla potrebovať, aby sme ju konečne objali.

Nechcelo sa mi opäť vrátiť tam, kde ľudí zatvárajú do zberných, štátnych, karanténnych táborov a takmer nikomu to neprekáža. Kde premiér krajiny s celou pompéznosťou oznámi, že sloboda sa vrátila, otvára hranice a väčšina jej obyvateľov sa teší iba na nákupy za hranice. Veď aj tá coca-cola tam lepšie chutí. Pritom im dodnes nezaplo, že sú z krajiny, kde si slobodu nechali zakázať a ukradnúť bez zákonov len tak, lúsknutím prstu a kde dodnes, kým oni nakupujú, sú zatvorení ľudia v karanténnych táboroch a nemôžu domov. A nikomu z nich to neprekáža, však sa ich to netýka… Pritom raz môže, každého zo Slovenska, lebo ukázali, že to ide a veľmi jednoducho.


Sledujem protesty proti rasizmu naprieč celým svetom, ktoré vyvolala smrť černocha po brutálnom zásahu amerického policajta. Rozmýšľam, či niečo také vôbec na Slovensku niekoho bude niekedy trápiť, niečo, čo sa stalo za prahom jeho bytu…

Najprv sme si povedali, že v Bratislave prežijeme víkend. Čím sa však viac približoval, žalúdok sa viac sťahoval a z víkendu odstala len otočka v nedeľu ráno a v nedeľu večer späť do Prahy. Čím sme sa viac približovali k hranici, tým úzkosť z prežitého narastala, až sme sa rozhodli, že nie, žiaden jeden deň, prekročíme hranice, dáme si raňajky u priateľov, zbehneme domov pre papiere a radšej sa hneď vrátime do Prahy. Neostaneme tam ani o minútu dlhšie. A tak aj bolo.

Necítim sa v krajine, kde si ľudia nechajú zobrať slobodu najrýchlejšie z celej Európy bezpečne. Neostanem tam ani o minútu viac, kde si jednookí užívajú jednookú slobodu a vyrazia na nákupy za hranice, lebo tam majú lepšie potraviny a nikomu nevadí, že v zberných karanténnych táboroch sú stále ľudia, ktorí sa nevedia dostať domov k rodinám. Neostanem ani minútu v krajine, kde si nechali ukradnúť slobodu a je im to úplne jedno. Kde väčšina myslí len na seba.

Ide z toho strach, z toho, ako sme za iba tri mesiace celému svetu ukázali, ako nám stačí málo. Ako si vieme nechať rýchlo ukradnúť slobodu bez zákonov, bez dôveryhodných dát a je nám to úplne jedno. Žasnem. A žasnú aj mnohí nielen v Česku, ktorí tvrdia, že keby toto s občanmi počas pandémie urobila ich vláda, do dvoch týždňov by musela odstúpiť.

Som zhrozený a vystrašený štekajúci pes za hranicami, ktorý sa učí žiť naopak. Chodiť na služobné cesty do Bratislavy a domov sa vrátiť do Prahy. Bojím sa spoločnosti, ktorá si nechala ukradnúť slobodu a vôbec jej to neprekáža.

Môžete sa smiať, môžete vypisovať lacné populistické slová, veď ON zachránil milióny! Nie, nezachránil vlastne nikoho, len takí „DNU“ si to ešte stále neuvedomujú, že to, čo zažilo a ešte niekde ešte stále zažíva viac ako tristotisíc slovenských občanov (triesky) na tej nesprávnej strane hranice sa týka úplne každej slovenskej rodiny DNU. Každej, len si to ešte neuvedomujú. Raz sa to totiž môže stať komukoľvek z vás. Zoberú vám slobodu, lebo už videli, že to ide a na Slovensku extrémne rýchlo.


Neviem, kedy dokážem v Bratislave prespať,  neviem kedy opäť nebudem cítiť strach, neviem kedy sa tam opäť budem cítiť bezpečne. Neviem… Zatiaľ len viem, že je to krajina, kde sa necítim slobodne a tak bezpečne. Ide z nej strach, lebo tam na ukradnutie slobody ľuďom stačí: „elitný, špičkový, slovenský tím expertov.“

Krajina, kde len zopár slobodných mysľou a dušou vie nahlas povedať: „Prečo ste nás tam nechali a nič neurobili?!“ Prečo ste nás tam nechali a bolo vám to úplne jedno?!“ A im slobodu za kvalitnejšiu coca-colu nikdy nevymeníte.

Keď som videla nadšených Slovákov z nákupov v Rakúsku, občanov krajiny, kde sú ich spoluobčania stále zatvorení v štátnych karanténnych táboroch, nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať.

Nie, zatiaľ sa necítim na Slovensku bezpečne ako v inom demokratickom štáte. A už vôbec nie po až výsmešnom odkaze štátnej tajomníčky ministerstva zahraničných vecí SR Ingrid Brockovej, ktorá sa vlastne vysmiala do tváre všetkým slušným aj zahraničným Slovákom už 4. júna, kedy prijala predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimíra Skalského. Teda v čase a ešte aj dnes, kedy sú v zberných karanténnych táboroch stále proti ich vôli zadržiavaní občania Slovenskej republiky:

Uviedla: „Význam, ktorý pripisujeme Slovákom žijúcim v zahraničí a spolupráci so slovenskými komunitami a menšinami jasne potvrdzuje aj novoprijaté Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky. Naším zámerom je pokračovať v ich širokej podpore, a to vo všetkých oblastiach spoločenského života, kultúry, vzdelávania a mediálnej prezentácie tak, aby cítili našu prítomnosť“.

Naozaj z tohto vyjadrenia práve v tomto čase necítite výsmech a smrad? Nikto na Slovensku?

Asi je to vážne tak, na Slovensku nám stačí naozaj málo. Bez povšimnutia si nechať vymeniť pravú demokratickú slobodu za jednookú slobodu iba za kvalitnejšiu coca-colu. Vďaka bohu za tých, ktorým to nie je stále jedno, to čo urobili iným zo Slovenska, lebo presne chápu, že nabudúce sa to môže týkať kohokoľvek z nich. Každého jedného zo Slovenska. Že, pani prezidentka



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *