Spektrum

Slovák v Írsku: „Zatiaľ sa necítim ako v meste na pokraji apokalypsy.“

Marek má 32 rokov a pred niekoľkými rokmi zakotvil v írskom Corku. A zostal tam i teraz, počas pandémie koronavírusu napriek tomu, že jeho šanca na návrat do Bratislavy za rodinou sa veľmi rýchlo zužovala. Na Slovensku má manželku aj malého synčeka. Aj táto mladá rodina musí splácať šeky, hypotéky… Utešuje sa tým, že jeho manželka aj s malým synom sú v bezpečí na Slovensku a on ich vie i naďalej, aj keď na diaľku, zabezpečiť.

„V práci fungujeme na home office už asi 3 týždne. Náš zamestnávateľ bol jeden z prvých, ktorý sa tu k tomu začal stavať zodpovedne. Rozhodne nemôžem povedať, že by som sa tu nudil, lebo v práci je toho niekedy až priveľa, z domu sa pracuje paradoxne dlhšie a popritom sa ešte starám s dobrovoľníkmi o sociálny projekt HendiKup, ktorý som spoluzakladal.

Podporuje šikovných ľudí so zdravotným alebo iným znevýhodnením,  predáva ich kvalitné a jedinečné handmade výrobky a pomáha šíriť osvetu, že aj takíto jedinci vedia byť šikovní a prínosní pre spoločnosť.


Napriek neustálej činnosti však na mňa dolieha nedostatok sociálneho kontaktu. Ešteže si môžem večer otvoriť pivo a mám tu i kvetinu, ktorá dostala svoje meno. Situácia v Írsku je trochu podobná ako v Českej republike. Číslo nakazených sa blíži k 5000, počet obetí je však vyšší, čoskoro atakuje hranicu 200 (V ČR 80).

No na rozdiel od Česka a najmä iných západných krajín sa tu testuje veľmi málo, dlho sa čaká a s celkovým stavom zdravotníctva to tiež nie je žiadna výhra. Čo sa týka opatrení, tie poriadne začali len pred týždňom. Ľudia akoby sa ostýchali priznať si problém, nosiť rúška. Vláda a súkromníci zase len veľmi neochotne a pomaly zatvárali obchody, bary, podniky. Hoci máme oficiálne obmedzenia a platia aj karantény, nie je ničím nezvyčajným, ak z ulice začujem, ako si niekto robí párty. Mám pocit, že všetci majú väčší strach z paniky než z koronavírusu.

Nuž, dúfam, že časom aj tu situácia prinúti ľudí byť zodpovednými a nebrať veci na ľahkú váhu.

Verím, že to nepotrvá až tak dlho, ako ukazujú čierne scenáre, a ja sa čoskoro budem môcť vidieť so svojou rodinkou na Slovensku. Syn už pomaly začína rozprávať, čoskoro bude chodiť a tieto krásne momenty mi úplne uniknú. Vraj už začal hovoriť ‚kde‘ a teraz pred pár dňami vraj povedal ‚tato‘. Tak je to jasné – určite sa pýta ‚tato, kde-kde?‘

No zatiaľ je situácia taká, že sme radi, že sme radi. Mám prácu a z čoho platiť hypotéku. Som vďačný, že môžem zabezpečiť rodinu, oni sú v bezpečí a ja sa zatiaľ tiež necítim ako v meste na pokraji apokalypsy. Človek robí najlepšie, ako vie.“


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *