Slovenka v Číne: „Tým, že Čína je v určitých smeroch ešte stále rozvojová krajina, v určitých aspektoch mám dokonca viac slobody než u nás doma.”

Technologický pokrok Číny je jedným z najväčších rozdielov medzi touto ázijskou krajinou a Slovenskom. Myslí si to Slovenka Viktória Fričová, ktorá do Pekingu prišla koncom leta 2015 na magisterské štúdium ekonomickej žurnalistiky na jednej z najlepších čínskych univerzít, Univerzite Čching-chua (Tsinghua University).

Mrzí ju, že sa na Slovensku o pokroku málo hovorí.

“Telefón sa tu používa na všetko – aplikácia WeChat je doslova vaším životom: od bežného četovania so známymi až po hľadanie zamestnania či bytu. Môžete cez ňu platiť v obchode zoskenovaním QR kódu, kúpiť lístky do kina, objednať si letenku. Ak niekto náhodou platí v bare hotovosťou, je takmer isté, že je to turista. Cez telefón môžem učiť angličtinu a tiež dostávať výplatu. Určite, že takáto digitalizácia má svoje riziká, ale pre každodenný život je to veľmi pohodlné,” konštatovala Fričová.

Všetko cez telefón 

Ako ďalej uviedla, Číňania obľubujú nakupovanie v on-line obchode.

“Raz som si tam dokonca objednala naše Kávenky. Na druhej strane je pre Čínu typická nekonečná byrokracia – otváranie účtu, výmena peňazí v banke, vybavovanie víz: na všetko treba veľa papierov a trpezlivosti,” povedala. Veľmi ju však očarila tradičná čínska kultúra, tancovanie, trávenie času v parkoch a na ulici a tradičná čínska viera v to, že “jedlo a pohyb sú tou správnou medicínou”.

V Číne podľa nej v súčasnosti veľmi rastie konzumný spôsob života, ľudia začínajú mať veľa peňazí a radi ich míňajú.

“Čo mi prekáža asi najviac, je neskutočné množstvo odpadu, zbytočných obalov a v podstate neexistujúce separovanie a recyklácia odpadu. No a, samozrejme, je tu smog, ktorý sa však – musím povedať – za posledné tri roky zlepšil. Uvidíme, aká bude táto zima,” spresnila.

Na život v Číne si zvykla rýchlo. Napriek prvotným obavám sa v tejto krajine veľmi rýchlo začala cítiť ako doma. Do Číny odišla aj práve preto, že chcela zažiť úplne inú kultúru.

Bez ďakujem

“A tak to všetko, čo ma tu od začiatku prekvapovalo, bolo súčasťou mojich očakávaní. Číňania majú úplne iné sociálne návyky. Slová ako ‘ďakujem pekne’, ‘poprosím’, ‘na zdravie’ nie sú úplne bežnou súčasťou ich slovníka,” priznala Slovenka.

Napriek tomu, že Peking je už podľa nej pomerne multikultúrny, pri počte obyvateľov – vyše 23 miliónov – je stále raritou vidieť na ulici cudzinca.

“Osobne som nikdy nemala negatívnu skúsenosť, ľudia sú ku mne zväčša veľmi milí a nápomocní. Na druhej strane je celkom ťažké s miestnymi nadviazať skutočné priateľstvá. Počas troch rokov som si našla iba jednu ozajstnú čínsku kamarátku. Naše kultúrne prostredie, v ktorom sme vyrastali, je úplne odlišné; je dosť náročné začať konverzáciu na pre nás bežné témy ako film, hudba, politika,” povedala.

Aj viac slobody

Zároveň dodala, že v rámci politiky sa v každodennom živote necíti byť nijakým spôsobom obmedzovaná. “Tým, že Čína je v určitých smeroch ešte stále rozvojová krajina, v určitých aspektoch mám dokonca viac slobody než u nás doma,” priznala otvorene Fričová, ktorá študovala aj čínsky jazyk.

Práve znalosť jazyka je podľa nej najlepší spôsob, ako nadviazať komunikáciu a vzťahy s miestnymi. V apríli začala pracovať pre medzinárodný magazín Time Out Beijing na pozícií manažéra. Vďaka práci si zlepšila jazyk; okrem toho vyučuje angličtinu, o ktorú je v krajine veľký záujem.

“Momentálne zvažujem odchod z Pekingu. Naskytla sa mi príležitosť v Šanghaji pracovať na univerzite v medzinárodnom programe. Pekinské zimy by mi určite nechýbali,” dodala.

Usadiť však v Nemecku

V budúcnosti si vie predstaviť život okrem Šanghaja aj v iných ázijských krajinách, ako sú napríklad Filipíny, Srí Lanka či Indonézia. Vrátiť by sa chcela na pár rokov aj do Latinskej Ameriky. Usadiť by sa však chcela napríklad v Nemecku pre ich dobrý sociálny systém a priaznivé pracovné podmienky.

“Samozrejme, že mi veľmi chýba rodina, naše slovenské jedlá, slovenská mentalita a humor, to sú veci, bez ktorých si ťažko viem predstaviť život. Avšak za tie roky som si už priveľmi zvykla na multikultúrne prostredie s ľuďmi z celého sveta, ktorí nerobia medzi sebou rozdiely na základe iných názorov či farby pleti. Práve v takomto prostredí si predstavujem svoj život v budúcnosti,” uzavrela.

Dvadsať rokov žije v Japonsku. A stále sa cíti ako panda v ZOO