Slovensko hokej miluje. A potrebuje charakter á la Pospíšil a Fafrák
Pozerala som zápas môjho syna. Hral so svojím univerzitným tímom v Pensylvánii. Bolo asi 5 minút po polnoci a cinkol mi mobil. To mi kamarát novinár poslal upozornenie na facebookový status nášho mladučkého, 19 ročného reprezentanta Martina Pospíšila. Nech boli Martinove pohnútky akékoľvek, je to už jedno, Slovensko je zaplavené informáciami o tom, ako to funguje, teda pardon nefunguje, v realizačnom tíme našej juniorskej hokejovej reprezentácie a v našej kabíne.
Možno sa Vám budem zdať čudná, ale v tejto chvíli sú údajné úplatky, ktoré tréner Bokroš za nominácie vraj poberal, dosť nepodstatné. Nikto ich nepotvrdil a myslím si, že ani nepotvrdí. Vinný je totiž aj ten, kto úplatky dáva. A ktorý rodič verejne prizná, že svojmu dieťaťu takto polepšil? Takže téma údajných úplatkov je irelevantná.
Ak by sme nežili v skorumpovanej krajine, zrejme by to tréner skúsil raz, možno dva razy a narazil by. My ale žijeme na Slovensku a mnohým z nás sa zdá normálne, že si za rôzne služby priplácame. Skrátka, pofrfleme, ale zaplatíme. Trénera Bokroša neospravedlňujem a nemyslím si, že ak to tak bolo, bolo to normálne. Či sa niekedy dozvieme nejaké mená, neviem. Až kým sa nenájde niekto, od koho si tréner Bokroš peniaze pýtal, ale on nedal….
V slovách druhého hokejistu Miloša Fafráka ma ale zaujala aj pasáž, že v projekte Orange 20 „ dostal všetko z hokejovej výstroje, čo potreboval, ale to mu bolo následne odobrané a zatvorené niekde do skladu“. Potom už dostával len hokejky. Poviem Vám , že ten sklad musí byť za roky fungovania projektu pekne plný. Na prasknutie. Zaujímalo by ma: Kde je? Čo je v ňom a koľko to stálo?
K športu vedieme deti aj z dôvodu zvyšovania odolnosti voči svetu, chceme aby ich šport formoval, aby sa museli prekonávať, za niečo bojovať, pre niečo sa nadchnúť, niečo chceli dokázať. A tu sa dozvedáme, že chlapci sú ponižovaní, psychicky udupávaní, že sa s nimi niekto snaží manipulovať.
Poviem Vám, za toto by tréner Bokroš a jeho tím mali dostať zákaz priblížiť sa k akémukoľvek štadiónu. Na výstrahu. A ešte musím dodať, že viem o tom, aký tvrdý a nekompromisný je šport a hokej obzvlášť. Ak motivujete svojich zverencov, je dovolené všetko. Aj tvrdšie metódy. Ak športovec cíti, že je s trénerom na jednej lodi, tak mu prepáči mnohé. V tomto prípade to asi tak celkom nebolo. Prečo? Lebo to nebolo v záujme chlapcov. A športovec, aj keď má len 15 alebo 18 rokov cíti, kto ho ťahá hore a kto nie.
Kluboví tréneri sa často sťažujú, že keď sa vrátia chlapci z reprezentačných zrazov, majú čo robiť, aby ich dali dolaty. Že odtiaľ prichádzajú bez chuti na hokej, že si neveria a trvá to aj niekoľko týždňov, kým ich opäť naštartujú. Zdalo sa mi to pritiahnuté za vlasy, ale ak to naozaj funguje tak, že v príprave na zápas im tréner ukazuje štatistiky súperov, že im vlastne hovorí akí sú chudáci, aký výkon od nich čakáme?
Pracujem v slovenskom hokeji. Snažím sa robiť poctivú robotu. Okrem športovej stránky našich detí a mládeže sa snažím pracovať aj s rodičmi. Začíname a všetky začiatky sú ťažké, cestu k sebe si hľadáme pomaly. Učíme sa a hľadáme spôsob, ako prekonať slovenský športový marazmus. Nechcem sa zmieriť s tým, že na Slovensku je to zlé a nič pre to neurobiť. Pracujeme tak, aby sme z detí cez šport vychovali slušných ľudí.
Dnes je bežné, že zamestnávatelia si začínajú všímať aj také veci, ako je postoj zamestnanca v kritickej situácii, aké sú jeho reakcie, aké má návyky a pod. Šport má prinášať ľuďom radosť, pozitívne emócie, adrenalín. Šport nemá byť cieľ, ale prostriedok na kvalitnejší život… Po všetkých stránkach.
Šport a kultúra sú vraj zrkadlom spoločnosti. Naša spoločnosť na tom nie je najlepšie, ale to nie je ospravedlnenie, aby sme už konečne nezačali robiť poriadky. Vo všetkých sférach. A každý musí začať od seba. Tak, ako nám to v tomto prípade ukázali 19-roční hokejisti.
P.S. Nemám najmenšie pochybnosti o pravdivosti slov mladých športovcov, ktorí našli odvahu a prehovorili. Sú to dobre vychovaní chalani a rodičia môžu byť na nich pyšní. Nepoznám chlapcov osobne, ale ani to nie je podstatné. Morálka nie je výsada veku. Morálku v sebe človek má alebo nie.
P.S.2: Keď sa pred Vianocami spustila petícia za odvolanie trénera Bokroša, čo priznávam, že pred šampionátom nebolo celkom OK, synovia a manželka Bokrošoví dosť nevkusnými príspevkami naznačovali, že som za tým ja. Nebola som. Ja som totiž na svoje meno a postoje nesmierne pyšná. Ale chápem, že ľudia podľa seba posudzujú iných. Kosti mi na Vianoce nezabehli. Ani dve, ani tri, ale ak by som bola večerala rybu včera v noci, možno sa tak stane…
P.S.3: Necítim zadosťučinenie. V žiadnom prípade. Na odhalenie praktík trénera Bokroša a najmä na jeho neprofesionalitu som čakala roky. Jediné, čo ma trápi je otázka, koľko mladých chalanov skončilo kvôli nemu s hokejom. Viete, nie je každý naturelom a tvrdohlavosťou ako Chára, alebo Krištof.
P.S.4: Všetkým, čo si myslia, že 19-roční hokejisti nemôžu vyprodukovať výpoveď ako Martin Pospíšil chcem povedať, že ja som mala 19 rokov, keď som robila rozhovory s najvplyvnejšími mužmi tejto krajiny. Bolo to v novembri 89 a ako študentka žurnalistiky som bola pri tom, keď sa menili politicko-ekonomické parametre vtedajšieho Česko-Slovenska. Martin Pospíšil, napriek tomu, že bol draftovaný Calgary Flames do NHL v drafte 2018 má perspektívu na univerzitnú ligu NCAA. Ja by som si takéhoto 19-ročného človeka podceniť nedovolila. Viete, USA neponúkne štipendium len tak. Musí vidieť v tomto mladom človeku perspektívu. Prosím, nepochybujte o tom, že 19 ročný športovec s vyhliadkou na štipendium v USA za státisíce, môže dať dokopy svoje myšlienky a zmysluplne ich prezentovať. Najmä po tom, keď sa o sebe od trénera dozvie ako zlyhal a ako jeho výkonnosť nie je taká, akú sme v reprezentácii potrebovali. Stačí si pozrieť jeho štatistiky v najvyššej juniorskej americkej súťaži. Volá sa USHL. A na jeho hráčskej karte nájdete aj vyhliadku na ďalšiu sezónu. Tá súťaž sa volá NCAA a hokejisti z celého sveta by v nej chceli byť.
Autorka: Adriana Hosťovecká sa žurnalistike venovala od roku 1986 – 1996. Začínala ako novinárka – študentka a jej posledným redaktorským a moderátorským pôsobiskom bolo rádio Twist. Od roku 1995 pôsobí v marketingu a reklame a posledných 12 rokov sa pohybuje najmä v športovej oblasti. Je večným optimistom a stále rozbieha nové projekty. Momentálne pôsobí aj ako prezidentka HK Gladiators Trnava.
Môže vás zaujať:
Dospelí, vy to nepočujete? Martin Pospíšil kričí: „Cisár je nahý“!