Slovensko sa za očkovanie musí hanbiť. Ale nehanbí sa

Politici aj médiá už rok pri každej príležitosti vykrikujú: Sme prví! Ak niekto v tejto Covid olympiáde naozaj vyhral, tak sú to jedine vedci. A politici sa len na nich priživovali. Dokonca, jeden z nich ich stihol aj pourážať. Vírus sa zatiaľ presúva z jednej strany planéty na druhú a opačne ako vietor. Jedna pachuť však vo mne ostane už navždy.

Solidárnosť, slovo, ktoré som počúvala rok. S pokorou prijímala slová o ochrane najzraniteľnejších, pre ktorých sme to údajne všetci robili. Vraj, aby prežili. Pri prvom uplakanom expremiérovi, po prvej obeti Covid-19, mi však niečo hovorilo, že to nemyslí úprimne. A očkovanie proti Covid to len potvrdilo.  Inak, kto si dnes už spomenie na to, ako expremiér na začiatku pandémie odkázal ZŤP, že si majú pomôcť sami?

Neviem, či ste si všimli, ale o úmrtiach už vláda nehovorí takmer dva mesiace. V prezentáciách ich preskočí tak rýchlo, až z toho mrazí. Rovnako, ako ma paralyzovalo pri prvom vyhlásení, že prednostne zaočkujú všetkých zamestnancov rezortu školstva bez ohľadu na vek, zdravie a pozíciu, potom taxikárov a revízorov, potom vodičov, potom úradníkov, potom… V nemom úžase som sledovala skupiny prednostne očkovaných a počty nezaočkovaných najrizikovejších skupín. Potom úmyselné skresľovanie dát zaočkovaných v DSS, potom vekové kategórie, ktoré opäť preskočili najzraniteľnejších, potom upozornenie expremiéra, že medzi takými, ktorí sa chcú dať prednostne zaočkovať sú aj niektoré redakcie médií, potom, že chronicky chorí pacienti majú jazdiť po krajine a naháňať si „prednostné“ vakcíny, potom…

Potom som sa do tohto slovenského očkovacieho nehumánneho bordelu prihlásila aj ja. Len tak zo zvedavosti. Na vlastnej koži som chcela zistiť, ako takzvaná solidarita po slovensky vyzerá v praxi. Som totiž ZŤP s veľmi rizikovou diagnózou pre Covid. Vek 50+. Prihlásila som sa už dávno. Na termín stále čakám, medzitým ďalší minister zdravotníctva Lengvarský oznámil, že oddnes sa môžu prihlásiť už aj deti nad 16 rokov.

No a medzitým ma už zaočkovali v Českej republike ako rizikovú skupinu, kde dodnes za veľmi prísnych pravidiel očkujú ľudí nad 60+. Termín som dostala ani nie po týždni. Keď ma pred troma týždňami očkovali, v nemocnici som bola ďaleko najmladšia až som mala zlý pocit a sestrička ma upokojila, že nemám mať prečo, že na to mám nárok. Ako rizikového v nedeľu zaočkovali aj o rok staršieho manžela. Stále bol v plnom očkovacom centre najmladší. Takto solidárne sa ku mne zachovala Česká republika. A moja vlastná krajina, ktorej som občiankou, kde platím dane, odvody a šeky všetkého druhu? Dodnes na termín očkovania čakám. Najnovšie aj medzi deťmi.

Ani to ma však tak nemrzí, ako fakt, že drvivej väčšine obyvateľov Slovenska je to úplne jedno. Čo bude s najzraniteľnejšími, pre ktorých sme to údajne všetko robili. Jedno je to dokonca aj väčšine novinárov. (Vďakabohu za zopár príčetných novinárov) Miesto toho, aby na nehumánne počínanie vlády upozorňovali, denne sa pozerám na fotografie oveľa mladších zdravých kolegov, ako ich očkujú.

Pojem solidarita sa samozrejme vždy dá ohýbať nielen podľa pudu sebazáchovy, ale aj pravých úmyslov, ktoré ukáže až budúcnosť. Po roku pandémie mi je už dnes úplne jasné, čo reálne „solidarita“ na Slovensku znamená. Ako na začiatku pandémie povedal Pelle: „Zachráň sa kto môžeš!“

Po roku by som slovo solidarita vymazala zo slovenského slovníka. Je tam zbytočné. Jednoducho je to fakt, ktorému epidémia vyrazila dekel. Naučím sa s tým žiť. Hlavne, že sme zdraví a zaočkovaní. No nie? Tak to dnes fičí na Slovensku??

Nie, nie u každého. Je mi nesmierne ľúto všetkých najzraniteľnejších, ktorí sa k vakcíne nevedia dostať dodnes. Zamyslel sa niekto nad tým, koľko z tých zraniteľných ľudí, ktorí od decembra zomreli na Covid-19, sa nevedelo dostať k vakcíne, kým očkovali mladých a zdravých?

Pre to, aby sa to na Slovensku nedialo som urobila maximum. Upozorňovala a písala o slovenskej nesolidarite maximum, viac už urobiť neviem. Ale zasa, môžem ďalej žiť s pocitom, že som opäť urobila maximu, aby si ľudia spomenuli na solidaritu. Nevydalo… ale môžem sa pozrieť do zrkadla.

Slovensko sa za očkovanie musí hanbiť. Ale nehanbí sa. Ja sa hanbím, lebo mi to nie je jedno, ako sa krajina a jej spoločnosť vykašľala na najzraniteľnejších v 21. storočí. Pre zmenu som urobila maximum, ale ak spoločnosť nechápe pravý význam slova solidarita a podľa toho ani nekoná, dospelí by nemali zabudnúť, že v takej spoločnosti vyrastú aj ich deti. A že raz aj „dnes dospelí a ekonomicky činní a zaočkovaní“, budú najzraniteľnejší. To je kolobeh nielen života, ale aj spoločnosti a ten sa vždy vráti. Každej spoločnosti. Ľahostajnosť stonásobne!

P.S.: V Nórsku, ktorého solidaritu si väčšina na Slovensku mýli so “socializmom”, zaočkovali v decembri ako prvého ťažko polymorbídneho 65 ročného pacienta na vozíku. Tento týždeň sa ospravedlňovala nórska premiérka, že ju museli zaočkovať skôr, lebo už nemôže na vakcínu čakať, v júni cestuje na summit NATO, kde bez vakcín nemôže. Nespadá totiž pod žiadne výnimky ani pri návrate do Nórska. Premiérka Erna Solbergová mala vo februári 60 rokov.

P.S.1: Ani vyhostenie troch ruských diplomatov nevnímam zo strany Slovenska ako akt solidarity k Českej republike, ako to najprv tvrdila vláda. Neskôr sama priznala, že pravým dôvodom bolo to, že si aj na Slovensku robia ruskí agenti čo chcú.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)