Stĺpčeky

Sme namosúrení, zamračení, všetko riešime, a tak „v dobrom závidíme“

Odlet z Miami som preslzila. Tak žensky, clivo. Hovoria o mne, že som silná žena, ale pri pohľade z okna na slnkom zaliate a usmievavé mesto som sa cítila ako udupaná snežienka. Došlo mi, že sa vraciam domov. Tam, kde väčšina ľudí stále niečo a niekoho rieši, stále nadáva a veľmi málo sa usmieva.

Cestujeme veľa. Do krajín bohatých aj preveľmi chudobných. Všade sa však domáci prevažne usmievajú a nič neriešia. Sú šťastní, aj keď to v živote možno majú ďaleko ťažšie ako my na Slovensku. Robia aj od skorého rána do noci, len aby  uživili rodiny. Napriek tomu sú šťastní a usmievajú sa. A neriešia. Hlavne neriešia.

Na Slovensku sa často tak „socialisticky“ ešte stále smejeme na tom, ako sa  Američan po pozdrave pýta How are you? Teda ako sa máš a pritom ho to vôbec nezaujíma. Ha, ha, ha… Viete, ono je to ale ako pozdrav.


Ale my Slováci to už mnohí riešime. Ako to myslí? Skutočne ho to zaujíma? Pýtam sa teraz ja. A prečo by ho to malo? Prečo u nás zaujíma každého všetko a hlavne to, čo nás nemusí ? Všetko len riešime, rozoberáme, až v istom momente ohovárame až závidíme.

Šírime skôr smutné udalosti, ale článok s tým, že niekto niečo dokázal, niečo naozaj vie sotva otvoríme. Maximálne len tak lacno lajkneme. Všimli ste si niekedy na dovolenke, keď sa na svet pozerá tak trochu inak, aké negatívne emócie šírime internetom? Koľko zla a negatívnych emócií? Koľkým negatívnym emóciám dokážeme bezducho venovať more času?

V Miami sme sa stretli s priateľmi, ktorí tam dlho žijú a podnikajú. Spomenula som im historku, ktorá prekvapila aj mňa. Kúpila som si tam šaty.  Za dva dni mi ich so širokým úsmevom pochválili na ulici tri Američanky. Aké sú krásne a ako mi pristanú. Automaticky, tak slovensky, som sa začala ospravedlňovať, veď neboli až také drahé a že som si ich kúpila za rohom v potravinách za 20 dolárov.  Všetky sa na mňa začudovane pozreli, čo riešim, že ma chceli len pochváliť, ako mi pristanú.

Keď som to povedala priateľke Slovenke, ktorá tam dlho žije, aj ona sa usmiala s tým, že to je pre Američanov typické. Nemajú problém pochváliť aj cudzieho za čokoľvek. Vyslať pozitívny signál a povzbudiť. Len tak a so širokým úsmevom.  Že ich vôbec nezaujíma to, čo okamžite riešime my. Prípadne sa rovno pritom ospravedlňujeme. Veď pozor! Len nevytŕčať z davu!

Akoby sme sa hneď dopredu vykupovali či sa ospravedlňovali za to, za čo sa vôbec nemusíme. A riešime a riešime a vysvetľujeme. Veď tie šaty mám odtiaľ a odtiaľ …  Marcela ma upozornila, aby som si všimla, kde sa na letisku v Miami končia úsmevy. A s touto hádankou ma poslala na letisko.

Dlhé vybavovania nikto nič neriešil a usmieval sa. Až  zrazu! Rada cestujúcich, ktorí čakali v rade priamo do lietadla. Presne ste videli, ktoré lietadlo kam letí. Toto je medzištátny let, toto letí do Európy. Všetky medzikontinentálne lety boli akési bez úsmevu a nebolo to tým, že ich čakala dlhá cesta.  V jednom z tých radov zaznel veľmi nepríjemný nervózny hlas otca, ktorý hneď pri príchode cestujúcich upozornil, že oni v rade do lietadla čakať nebudú, veď majú malé dieťa a s kočíkom takmer pozrážal ďalších cestujúcich s deťmi, len aby boli prví pri letuške. Akoby to lietadlo malo odletieť bez ostatných.


Hanbila som sa.  Priateľke som rýchlo napísala sms-ku. „Už viem, kde sa končia úsmevy na letisku v krajine, kde nikto nič nerieši, nezávidí a usmieva sa. Presne pri lietadle do Viedne.“

Ešte v rade mi z clivosti vypadla prvá slza. Celé mi to došlo. Idem domov, do krajiny zachmúrených. Tam, kde žije také množstvo ľudí, ktorí stále niečo a niekoho riešia, závidia a hlavne sa strááášne mračia…

Bola som doma dva dni. V obchode som sa predavačky s úsmevom spýtala ako sa má. Pozerala na mňa prekvapene s výrazom, ako moja? O čo ti ide? Si kontrola? Na druhý deň som sa predavačky opäť spýtala ako sa má? Pokladníčka v potravinách mi ešte aj 10 minút po záverečnej v obchode s úsmevom odpovedala, že ďakuje, že veľmi dobre. Toto sa ale stalo už v Rakúsku…

A inak, usmieval sa aj ten veľmi chudobný predavač, na tom veľmi chudobnom ostrove zasa na úplne opačnom konci zemegule. Viete tam, kde nemajú ani domy, len také prístrešky zo slamy….

Zajtra letím domov opäť. Po mesiaci v krajine, kde žijú druhí najšťastnejší obyvatelia planéty. A viete čo? Vôbec sa neteším, lebo viem, že po pár dňoch sa prestanem usmievať aj ja, lebo vás to jednoducho zomelie, tá zloba, nevrlosť, zachmúrenosť, malosť zo xenofóbie, frustrovanosť. …dopredu ďakujem za každú usmiatu tvár doma, na ulici. Zopár sa ich tam ešte nájde, ale je ich ďaleká menšina.

Ozaj, a už sa „teším“ ako mi zasa a opäť po návrate niekto tak milo slovensky povie: Ja ti tak v dobrom závidím!

Nebolo by milí mnohí Slováci krajšie a svetovejšie radšej? „Jej, ja ti tak prajem!“


Svet Slovákov miluje, primitívny „Slováčisko“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *