Stĺpčeky

Smiech nám nikto nezakázal

Dnešné ráno bolo ako každé iné (touto vetou sa začínali všetky moje detské príbehy).

Šla som na balkón vyvešať bielizeň a okolie ma oslnilo. Videla som to, čo som už dávno nevidela. Videla som krásu, pokoj.

Krásu v každom lístku na strome, v každom jednom štebote vtáčika na streche, lásku, mier a pokoj. To bolo to, čo som videla.


Aké krásne je spomaliť. Aj keď sa nám to momentálne spája s neodškriepiteľným strachom.

Spravila som si kávu a sadla na balkón. Uvedomila som si, že nie je správne sústrediť sa na to všetko, čo pre momentálnu epidémiu nemôžeme. Práve naopak.

Ako malé dieťa, ktoré sa práve učí chodiť, tak aj my sa učíme znovu a znovu milovať. V prvom rade seba samých. Milovať a vidieť krásy v maličkostiach.

Stále si môžeme dať ráno kávu a prečítať si napríklad tento stĺpček alebo obľúbenú knihu. Stále sa môžeme spoločne spoznávať a smiať sa s rodinou na starých fotografiách, zavolať priateľom, rodine, rozprávať si príbehy. Smiech nám nikto nezakázal.

Ako dlho ste už nehrali s deťmi pexeso? Stále si môžete pustiť dobrú hudbu a šantiť ako malé dieťa. To vám nikto nezakáže.

Obyčajný pohľad z mestského balkóna ma však prebral z letargie. Koronavírus mení naše životy. A možno práve preto ho tu máme.


Aby sme znova videli srdcom. Aby sme sa vrátili k prapodstate, ktorá drieme v každom z nás. Aby sme prestali ničiť, plieniť, rabovať, znečisťovať pôdu, vodu, ovzdušie. Aby sme prestali klamať, podvádzať, dehonestovať, zosmiešňovať seba aj ostatných.

Prestali sa hnať za uznaním v domnienke, že je výsledkom. Prestali tvrdošijne odmietať, kým sme. Lebo ako povedal Exupéry to, čo je podstatné je očiam neviditeľné.

Základom je spraviť si to pekné.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *