Som Mgr. a upratujem náš dom, no a čo

Zúfalá situácia si vyžaduje aj zúfalé riešenia. Na prvý pohľad sa tie riešenia zdajú byť zúfalé, na druhý…

Na jar pred šiestimi rokmi nám „vybuchol“ jeden projekt a s ním aj istý prísun peňazí. Skrátka, ocitli sme sa v situácii, kedy sme museli akútne riešiť výpadok financií. Okrem toho sme mali naplánovanú pomerne veľkú rekonštrukciu bytu. Veci boli objednané, zálohové platby uhradené, majstri dohodnutí, peniaze „alokované“. Skrátka už len počkať na deň „D“ a mohli sme začať. Za daných okolností vylúčené.  

Pár dní po tejto zlej správe mi zavolala mamina, že náš dom hľadá upratovačku. A „reku“, či by som to neskúsila: „No, veď aj tak si celé dni vozíš svoj zadok v aute, potom si ho presunieš na stoličku, alebo pohovku. Trochu pohybu ti neuškodí. Ani do fitka nemusíš chodiť, peniaze míňať. Takto si ich popri pohybe a fyzickej námahe aj zarobíš.“ 

Moja reakcia bola typicky snobská. Ja? S vysokou školou? A v duchu som si ťukala na čelo. Mama to akosi vycítila: „Koruna z hlavy ti nespadne. Porozmýšľaj!“

Zavolala som predsedovi nášho spoločenstva a dohodli sme sa. Nastúpila som už o pár dní a začalo sa moje dobrodružstvo. No aj boj s ľudskou hlúposťou, snobizmom a nedisciplinovanosťou na jednej strane a so špinou na druhej strane.

Spočiatku, keď ma vonku pri zametaní vchodov a chodníkov videli niektorí susedia, najskôr sa tvárili, že ma nevidia, nepoznajú. Z ich tvárí som čítala prekvapenie, potom otáznik, a potom … nič. Akoby sa sami seba pýtali: „Táto až tak hlboko klesla, že musí upratovať?“ Našli sa aj takí, ktorí sa pristavili, opýtali sa, prehodili sme zopár slov. Normálna susedská konverzácia.

Aj ma to mrzelo, ale potom som si spomenula na slová môjho ocka. Ten vždy hovoril, že ctiť si treba každú  prácu, ktorú robíme poctivo a s láskou.

Čo som za tie roky pri upratovaní zažila? Aj by to dalo na taký malý seriál s krátkymi epizódami zo života našich susedov. Nebudem sa bližšie rozpisovať o tom, ako som po týždni mojej misie bojovala s ľudskými výkalmi v našej pivnici a večer plakala do vankúša.

Nebudem sa viac rozpisovať o tom, ako som „bojovala“ so susedou, ktorá  sa skamarátila s Alzheimerovou chorobou a potrápila mňa aj celý vchod s tým, že rozhadzovala smeti po všetkých poschodiach. Bože, ako smrdeli…

A nebudem sa rozpisovať ani o druhej susede, tiež s Alzheimerom, ktorá sa pre zmenu rozhodla zbierať drevené debničky z celého okolia a nosiť ich domov. Tejto susede sme ako spoločenstvo veľmi pomohli a spoločnými silami sa nám ju podarilo s pomocou Miestneho úradu  v Ružinove umiestniť do zariadenia. Dnes si v ústave žije  spokojne, vo svojom svete. Keď sťahovali jej byt, debničky a ostatné nazbierané „relikvie“ odvážali tri plné kontajnery.

Nebudem sa rozpisovať o tom, ako jednoducho rozoznám majiteľa bytu od nájomníka. Nájomník je anonymný a snaží sa byť za každú cenu neviditeľný – nepozdraví, nechce sa deliť o výťah. Nechce mať s vami nič spoločné, pravidelne žúruje a vie o tom celý dom a niekedy aj policajti. Jeho auto parkuje na tom istom mieste aj niekoľko dní bez pohnutia.

Pred šiestimi rokmi sme v dome nemali nové brány, mali sme staré výťahy, na medziposchodiach 50-ročné okná. Dom potreboval vymeniť elektrické rozvody, vydláždiť chodby aj suterén a vymaľovať spoločné priestory. No, čo vám poviem, roboty viac ako dosť. Všetko sme to zvládli.

Teraz, v čase, keď sedíme doma, nosíme rúška a pozorne sledujeme, ako sa celý svet  borí s koronavírusom, pravidelne každý týždeň „vyrážam“ na upratovaciu misiu. Dezinfikujem, čistím, zametám, umývam… Aby sme sa aj takto cítili o niečo bezpečnejšie. A robím to rada, pre mojich susedov, pre moju rodinu.

V júni to bude šesť rokov, čo upratujem náš dom. Nadrela som sa, kým som ho dala do poriadku. Viete, čo je pre mňa tou najväčšou odmenou? Okrem tej finančnej odmeny je aj to, keď sa susedia pristavia, pozdravia a medzi rečou poďakujú a pochvália moju robotu. Že sú so mnou spokojní, fakt, s magistrou.

Autorka Gabriela Nemkyová sa špecializuje na mediálne a komunikačné tréningy a na vzťah s verejnosťou viac ako 20 rokov. Po vyštudovaní Filozofickej fakulty UK, Odboru žurnalistika pracovala v médiách ako redaktorka. V roku 1992 sa stala redaktorkou Rádiožurnálu SRo, neskôr moderátorkou aj vedúcou vydania. V roku 1993, akceptovala ponuku Jána Budaja a Milana Kňažka a nastúpila na pozíciu tlačovej tajomníčky novovzniknutej strany Aliancia demokratov (neskôr Demokratická únia). V lete 1997 úplne zmenila oblasť pôsobenia, keď začala pracovať súkromnom IT sektore na pozícii marketingovej manažérky.