Stáž v americkom Capitole – Snemovňa reprezentantov a „Slováčisko“ (3. časť)

Píše sa jún a júl 1995 Washington D.C. . Tri týždne doslova prefrčali  a moja stáž v Senáte sa skončila. Niekoľko dní pred jej ukončením mi zavolala moja supervízorka z nadácie, Paula, aby sme sa stretli. Dohodli sme si stretnutie v maličkej kaviarni, neďaleko Capitol Hill. Pijúc relatívne dobrú kávu, a maškrtiac neuveriteľnú jogurtovú zmrzlinu mi Paula oznámila , že moja druhá stáž bude stále v Capitole, ale tentokrát na opačnej strane. Vraj majú pre mňa naozaj bombové prekvapenie.

Budem stážovať u člena snemovne reprezentantov – Johna Micu.  „No, fajn a to je to super extra prekvapenie?“, opýtala som sa.  Paula sa uškrnula a odpovedala: „John Mica‘s roots are from Slovakia“ – preložené do slovenčiny – John Mica má predkov zo Slovenska.

Pondelok ráno, približne 9.00 hod. Tento raz čakám na pravej strane , kedy po mňa príde niekto, s kým strávim nasledujúce tri týždne. Netrvalo dlho a objavila sa vysoká štíhla blondínka so žiarivým úsmevom. Predstavila sa ako Nicole, tlačová tajomníčka kongresmana Johna Micu. Spolu sme vyšliapali na tretie poschodie, kde boli  kancelárie môjho nového šéfa.

John Mica  – Američan so slovenskými koreňmi

John Mica , celým menom John Luigi Mica sa narodil  27. januára 1943 v meste Binghamton, v štáte New York. Jeho prastarí rodičia pochádzajú zo Záhoria, zo Slovenska. John Mica tento fakt nikdy nezabudol opomenúť a bol na svojich predkov hrdý. Predtým, než sa vrhol na politickú dráhu, bol  americkým podnikateľom. Aj on zastupoval v Snemovni reprezentantov Republikánsku stranu, konkrétne 7. okrsok v štáte Florida. Členom snemovne bol od roku 1976 až do roku 2017.

V čase mojej stáže bol John Mica členom Komisie pre dopravu a infraštruktúru. Neskôr sa stal jej predsedom. Jeho agenda bola zameraná najmä na dopravu, priemyselnú infraštruktúru a privatizáciu jednej z najväčších železničných spoločností v USA.

Extra agenda, extra stážista pre Slovensko

Po obvyklých zoznamovaniach sa s osadenstvom kancelárie Johna Micu, predstavili mi ešte jedného milého usmiateho mladého muža. Volal sa Josh. Josh pracoval ako stážista a na starosti mal agendu strednej Európy, Slovensko nevynímajúc.

Už som spomínala, že John Mica mal slovenské korene a hrdo sa k nim hlásil. Po slovensky nevedel ani zaťať, ale stále sa živo zaujímal o Slovensko ako také. Pri našom prvom stretnutí na mňa zapôsobil nielen impozantnou vysokou postavou, ale aj slušnými znalosťami o našej krajine. Ako mi sám povedal, Slovensko navštívil niekoľkokrát, nielen ako politik, ale aj ako súkromná osoba. Rok po mojej stáži navštívil Slovensko opäť a stretol sa aj s vtedajším prezidentom Michalom Kováčom.

Život vo washingtonskej kancelárii

Práca u Johna Micu bola rovnako zaujímavá ako u senátora Ricka Santoruma. Pracovné  tempo bolo vlažnejšie. A nebolo to iba počasím. V kancelárii využili to, že som zo Slovenska. Nechali ma pripraviť a prekladať  do angličtiny články o Slovensku, rešerše o tom, čo písali médiá o slovensko-amerických vzťahoch. Rovnako som pripravovala materiály o priemyselných parkoch vo východnej Európe.

Zaujímavým momentom bola pre mňa účasť na zasadnutí výboru pre dopravu a infraštruktúru. Nazýva sa to „hearing“ niečo ako vypočutie. Predkladatelia návrhu zákona boli grilovaní prítomnými členmi komisie a odpovedali na otázky týkajúce sa navrhovaného zákona. Takto postupne prechádzajú jednotlivými komisiami, aby získali pre svoj zákon potrebné hlasy.

Deň nezávislosti USA

Pre Američanov je dátum 4. júl veľmi dôležitý. Oslavujú Deň nezávislosti  – (angl. Independence Day) výročie prijatia Deklarácie nezávislosti USA. Deklaráciu prijali presne 4. júla 1776 na druhom kontinentálnom kongrese vo Philadelphii. Proklamovala nezávislosť trinástich amerických kolónií od Veľkej Británie, právo ľudí na život, slobodu a rovnosť.

Deň nezávislosti sa každoročne veľkolepo oslavuje. Vo všetkých väčších mestách sa predpoludním začal veľkolepý sprievod. Vo Washingtone kráčali po Pennsylvania Avenue vojaci, kadeti, veteráni, kapely, mažoretky, akrobati. Za nimi sa lenivo vliekli alegorické vozy vyzdobené od výmyslu sveta. Celý sprievod trval niekoľko hodín.

Po jeho skončení sa všetci presunuli na Capitol Hill. Na veľkej zelenej ploche si rodiny a známi zorganizovali pikniky. Ľudia jedli, popíjali, debatovali. Deti šantili, hrali sa. Ak sa unavili, ľahli si a pospali si.

Všetci sme čakali na západ slnka. Hneď ako zapadlo, začal sa koncert na počesť sviatku. Ten rok ho moderoval známy americký herec Stacey Keach. Celé oslavy nakoniec vyvrcholili pompéznym ohňostrojom.

Pracovití a verejná doprava

Toto je a asi aj ostane pre mňa tajomstvom. Najfrekventovanejším dopravným prostriedkom je metro. Tu, vo Washingtone metro volajú „Metro“. Stačí si kúpiť niečo ako električenku a môžete sa voziť. Cena  10-dňového lístka ma vtedy stála niečo viac ako 20 dolárov.

Domáci nám tvrdili, že verejná doprava je tu vo všeobecnosti pomerne drahá, taxíky nevynímajúc.  Vraj asi preto, že väčšina obyvateľov v hlavnom meste buduje svoju kariéru, usilovne pracuje , a teda aj primerane tomu zarába.

Zaujímavosťou metra v hlavnom meste je, že nie každá jeho zastávka má rovnaké otváracie a zatváracie časy. Kým niektoré zástavky metra zatvárajú už okolo 23.00 hod, iné sú otvorené do skorých ranných hodín.

Napríklad zastávka na známom Dupont Circle zatvorí svoje brány už o 24:00 hod.  Takže ak sa chcete ísť večer a v noci zabaviť, treba si pozrieť zatváracie hodiny na tej-ktorej zastávky alebo si zavoláte  taxík.

Kým na metro sa môžete spoľahnúť, s autobusmi je to trochu zložitejšie. V celom hlavnom meste nájdete perfektne upravené autobusové zástavky, lavičky, všade viditeľné cestovné poriadky. Už sa v nich iba zorientovať a môžete cestovať.

Ja som sa nezorientovala a ani som nimi necestovala. Ani raz.

Nákupy v „The Mall“ – svetové značky za smiešne ceny

Jediný autobusový spoj, ktorý som zvládla a viezla som sa ním – a to niekoľkokrát – bol pravidelný spoj, ktorý ma zaviezol do jedného z vtedajších nákupných centier na východnom pobreží USA.  Som typická baba. A veru, tie nákupy v „The Mall“ stáli za to.

Každú sobotu, cca 150 m od nášho hotela bola zástavka tzv. „Shuttle busu“  – akejsi pravidelnej linky. Prišli ste, kúpili ste si spiatočný lístok za pár dolárov a okrem širokého úsmevu šoféra ste “vyfasovali obrovskú nákupnú tašku a v nej maličkú knižku plnú kupónov.  A veru nie hocijakých. Keď som v tej knižočke listovala, skoro som odpadla – objavila som svetové zľavové kupóny na svetové značky. Hurá, ide sa nakupovať!

„The Mall“ je nákupné centrum vzdialené asi hodinu cesty autobusom.. Na obrovskom parkovisku, plného podobných „shuttle busov“ nás šofér vysadil so slovami, že nás tu bude čakať o osem hodín neskôr. Osem hodín? Veď to je celý deň, čo tu budem robiť? Pýtala som sa samej seba vydesená.

Hej, vydesená som mala byť. Ale nie preto, že sa tam budem nudiť, ale či stihnem vôbec za tých osem hodín navštíviť obchody a kúpiť niečo pre seba aj pre mojich najbližších. Nestihla som síce všetko, ale moja veľká nákupná kabela praskala. Odnášala  som si  v nej skutočné skvosty  – Oscara De La Rentu, Gap, Guess, JOOP, Banana Republic, Disney, …

Kino a vlaková stanica

Určite si pamätáte na seriál J.A.G. s hlavným hrdinom Harmonom Rabbom a kráskou Mac? Pamätáte si aj na to, že býval v hlavnom meste, konkrétne v apartmáne na Union Station?

Union Station nielen apartmánová  štvrť vo Washingtone, ale je to názov vlakovej stanice. Nachádza sa neďaleko Capitolu, konkrétne bližšie k snemovni reprezentantov. The Union Station je  komplex, ktorý v sebe zahŕňa nielen samotnú vlakovú stanicu, ale aj nákupné centrum, spolu s kinosálami a veľkým priestorom určeným pre reštaurácie, bufety, cukrárne, kaviarne. Našla som tam kuchyne takmer z celého sveta a počas obedňajšej prestávky som mohla denne ochutnávať a skúšať kulinárske špeciality  z indickej, vietnamskej, mexickej, ruskej, nemeckej kuchyne.

Lístky do kina v tom čase neboli najlacnejšie – pohybovali sa od 7 dolárov. Ale dozvedela som sa, že každý pracovný deň, vždy od 13.00 hod, hrajú predstavenie za polovičné ceny. Raz sme to skúsili a ocitli sme sa v sále so samými vojakmi a kadetmi. Harmon Rabb v kine nebol. Hrali film Batman a Robin.

Baseballový zápas

Američania milujú baseball. Deň, kedy sa hrá zápas, je pre nich celodenným sviatkom. Keďže Washington v tom čase nemal vlastný baseballový tím v najvyššej súťaži MBL, „odušu“ fandili neďalekému tímu Baltimore Orioles.

S mojou spolubývajúcou, Poľkou Johannou (mimochodom robila poradkyňu bývalej poľskej premiérke Hanne Suchockej) sme dostali pozvánku na takýto zápas. Baseballový zápas je celodenná aktivita, ktorá sa začína nástupom do špeciálne vypravených vlakov. Tie plný fanúšikov, v klubových farbách odchádzajú keď sú plné, prídu do mesta, v ktorom hrá ten-ktorý klub, vysadia fanúšikov a potom na nich počkajú, aby ich odviezli späť domov.

V Baltimore nás privítal štadión Oriol Park Camden – obrovský kotol s kapacitou asi 45 000 miest. Pri vstupnej bráne a po dôkladnej kontrole sme dostali klubové tričká a čiapky.  Na zelenom trávniku niekoľko hodín pred samotným zápasom dostali šancu miestni umelci predviesť svoj talent  – športovci, speváci, kapely. Počasie nám prialo, ľudia sa bavili, jedli pukance, oriešky či hot-dogy, popíjali pivo či kolu, ktoré predávali všadeprítomní predavači.

Samotný zápas sa začal o pár hodín neskôr národnou  hymnou, ktorú zaspievali mníšky. Trval niekoľko hodín aj s prestávkami. Niektoré prestávky boli aj vynútené, nakoľko teplé počasie prerušili niekoľkokrát krátke intenzívne búrky. Pravidlá hry som pochopila až tesne pred koncom samotného zápasu.

Výsledok si už nepamätám, ale pamätám si perfektne zorganizovaný odchod fanúšikov zo štadióna, príchod na stanicu, nástupy do vlakov a odchod domov.

Kam na tretiu stáž?

Moja stáž u Johna Micu spela ku svojmu koncu. Už niekoľko dní dopredu som vedela, kam pocestujem na môj v poradí tretí a posledný assignment. Poletím tam, kde  rozpálený asfalt a horúce suché počasie zvlaží bríza od Atlantiku. Poletím na Floridu, do mesta Jacksonville.

Autorka Gabriela Nemkyová sa špecializuje na mediálne a komunikačné tréningy a na vzťah s verejnosťou viac ako 20 rokov. Po vyštudovaní Filozofickej fakulty UK, Odboru žurnalistika pracovala v médiách ako redaktorka. V roku 1992 sa stala redaktorkou Rádiožurnálu SRo, neskôr moderátorkou aj vedúcou vydania. V roku 1993, akceptovala ponuku Jána Budaja a Milana Kňažka a nastúpila na pozíciu tlačovej tajomníčky novovzniknutej strany Aliancia demokratov (neskôr Demokratická únia). V lete 1997 úplne zmenila oblasť pôsobenia, keď začala pracovať súkromnom IT sektore na pozícii marketingovej manažérky. V súčasnosti sa zameriava na komplexný marketing a PR.

Stáž v americkom Capitole – Senát, na zozname s Lewinskou (2. časť)