Rozhovory

„Štefánik mal vždy hlboko do vrecka, no úspech u mužov i žien“

Milan Rastislav Štefánik bol v mnohých oblastiach výnimočným Slovákom. Bol letcom, astronómom, fotografom, špecialistom na bezdrôtovú telegrafiu, jedným zo zakladateľov vojenskej meteorológie, písal knihy i básne. Hoci mal vždy hlboko do vrecka, mal úspechu u mnohých mužov a žien. Svojím nasadením významne naplnil svoj cieľ, ktorým bol vznik samostatného Československa. V rozhovore to povedal Michal Kšiňan z Historického ústavu SAV.

Čo vás ako mladého historika priviedlo k tomu, že skúmate osobnosť M. R. Štefánika?

Bola to skôr náhoda. Študoval som kombináciu francúzština a história na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, keď prišla ponuka ísť do Francúzska skúmať pôsobenie M. R. Štefánika. Vedúci katedry profesor Letz ma oslovil, či by som nemal záujem. Vzal som to, lebo som chcel využiť svoje znalosti francúzštiny, a preto sa Štefánikovi venujem dodnes.


Našli ste vo Francúzsku dosť prameňov o Štefánikovi?

Áno, majú ich tam dosť, najmä v archíve Ministerstva zahraničných vecí, vo vojenskom archíve či v Národnom archíve. Množstvo dokumentov o Štefánikovi je aj v malých archívoch. Vo všeobecnosti môžem povedať, že vo Francúzsku sa o ňom nachádza mnoho informácií a pre skúmanie jeho života je to jedna z kľúčových krajín.

Štefánik pochádza z myjavských kopaníc. Jeho rodina bola príbuzensky spriaznená so štúrovcami. Je to náhoda, že sa aj z neho stala osobnosť, ktorá, podobne ako oni, ovplyvnila dejiny Slovenska?

Určite to nie je náhoda. V Štefánikovej rodine sa tradovala významná pamiatka na obdobie rokov meruôsmych, na jednotky dobrovoľníkov či osobnosť Jozefa Miloslava Hurbana. Aj preto bol Štefánik uvedomelý a vážil si tieto historické tradície.

Viacerí štúrovci boli cirkevní predstavitelia. Štefánik pochádzal z rodiny evanjelického farára. Ako ho ovplyvnila táto výchova?

Štefánik vyrastal vo veľmi konzervatívnom evanjelickom prostredí. Bol silno veriaci až do svojho pobytu v Prahe, kde študoval v rokoch 1898 až 1904. Vtedy sa zoznámil s liberálnymi myšlienkami, ktoré ho privádzali k pochybnostiam o svojej viere. To ho neskôr dostalo do sporu s otcom Pavlom Štefánikom. Spor vyvrcholil v roku 1900, keď ho otec doslova vyhodil z domu. Tento stav netrval dlho, no poukazuje na to, že Štefánik sa už začal filozoficky orientovať iným smerom.


Rodičia chceli, aby čo najskôr doštudoval, našiel si prácu a finančne podporoval svojich súrodencov. Hoci študoval technický smer, napokon sa dal na astronómiu. Ako došlo k tomuto prerodu?

Pôvodne študoval za stavebného inžiniera. Štefánik bol romantik a skúmanie hviezd bolo omnoho bližšie k jeho prirodzenému naturelu. Stavebníctvo považoval za prízemnú záležitosť, chcel sa venovať niečomu väčšiemu. Astronómia mohla vyznieť ako protest proti konzervatívnym evanjelickým hodnotám, ktoré vyznávali jeho rodičia. Štefánik sa chcel na svet pozerať vedeckým pohľadom, lebo veda mala dať odpovede na všetky otázky. Neskôr prehodnotil svoje mladícke názory a považoval ich za trochu naivné.

Štefánik rozvíjal svoju vedeckú kariéru najmä v Paríži, kde sa spočiatku neúspešne pokúšal získať miesto vo hvezdárni v Meudone. Bolo Francúzsko pre mladého vedca zemou zasľúbenou?

Štefánika priťahovalo, že vo Francúzsku nebola striktne oddelená veda a umenie. Veľmi ho inšpiroval významný francúzsky astronóm Camille Flammarion, ktorý bol zároveň autorom románov. To sa Štefánikovi páčilo. Paríž bol v tom období kultúrnou metropolou sveta, čo bolo pre mladého Slováka tiež lákadlom. Pôvodne tam chcel ísť len pre vedu a na dva roky, no napokon sa jeho plány zmenili.

Štefánik mal vždy hlboko do vrecka. Paríž nebolo lacné miesto na bývanie. Ako získaval financie a vďaka čomu dokázal presvedčiť mecenášov, aby do neho investovali?

Štefánik bol majster v presviedčaní ľudí, aby mu poskytli peniaze a pomohli. Veľmi očaril francúzskeho astronóma profesora Julesa Janssena. V roku 1905 začal pôsobiť v observatóriu v Meudone a Janssenovi imponovalo, že bol veľmi ambiciózny a snaživý. Štefánik mal veľmi dobré presvedčovacie schopnosti. Vedel ľudí nadchnúť a získať si ich na svoju stranu.

Bol úspešným astronómom?


Byť úspešným vedcom si vyžaduje čas. Štefánik sa mohol vede naplno venovať iba dva roky a to je málo času na významný vedecký objav. Jeho kariéra bola sľubne rozbehnutá, no v tej dobe nebol špičkovým astronómom.

Čo sa mu v rámci astronómie najviac podarilo?

Zaoberal sa výskumom Slnka. Vždy, keď bolo niekde na svete jeho zatmenie, snažil sa byť pri tom. Chcel vytvoriť celosvetovú sieť observatórií, staníc bezdrôtovej telegrafie a meteorologických staníc. Týmto spôsobom chcel prepojiť aj všetky francúzske kolónie, lebo Francúzsko s nimi nemalo priamy kontakt.

Prvá svetová vojna tieto plány zmarila. Ako vnímal Štefánik začiatok tohto konfliktu?

Štefánik musel narukovať do francúzskej armády, no prvého polroka bol chorý, takže ho nikde nenasadili. Pôvodne mal narukovať k pechote, no nechcel byť len obyčajným vojakom, a preto si vďaka svojim kontaktom vybavil preradenie k letectvu. V roku 1915 absolvoval letecký výcvik a zapojil sa do bojov na západnom fronte.

Ako vnímal fakt, že v prípade bojov proti Rakúsko-Uhorsku, bývalej vlasti, sa mohol dostať do konfrontácie so svojimi bratmi, ktorí tiež museli narukovať?

Nevyhýbal sa tomu a absolvoval propagandistické lety na talianskom fronte, kde zhadzoval letáky a vyzýval príslušníkov slovanských národov v rakúsko-uhorskej armáde, aby dezertovali. Chcel tak oslabiť rakúsko-uhorskú armádu a najmä Čechom a Slovákom ponúkal, aby sa pripojili k myšlienke česko-slovenského odboja.


Štefánik sa ešte počas štúdií v Prahe zoznámil s profesorom Tomášom Garrigueom Masarykom, ktorý ho očaril. Počas vojny sa stretli opäť a začali spolupracovať. Akú mal Štefánik v tom čase predstavu o budúcnosti Slovenska?

V období rokov 1914 – 1915 ešte nemal ucelenú predstavu, no postupne sa to kryštalizovalo. V roku 1915 začal spolupracovať s Masarykom a s Edvardom Benešom. Vtedy si osvojil myšlienku vzniku Československa. Slovensko malo mať v rámci spoločného štátu vlastný snem, no konkrétne detaily už Štefánik nerozpracoval.

Vnímal reálne ako jedinú budúcnosť pre Slovákov, keď sa po vojne spojí s väčším národom?

Áno. Uvedomoval si, že z hľadiska európskej politiky nikto nedá súhlas, aby malé a politicky i ekonomicky slabé Slovensko mohlo vytvoriť samostatný štát. Spojenie s Čechmi bolo vtedy jediným možným a žiaducim riešením slovenskej otázky.

Do akej miery bol Štefánik dôležitým spoluhráčom Masaryka a Beneša?

Najmä spočiatku, v rokoch 1915 a 1916, bol Štefánik pre Beneša úplným zjavením, pretože mal už vtedy prístup do najvyšších miest francúzskej politiky. Beneš sa vďaka tomu mohol stýkať s vysokopostavenými francúzskymi politikmi. Ich spolupráca bola dobrá a Masaryk si uvedomoval, že Štefánik je veľmi dôležitá osoba pre československý odboj. Až neskôr sa vzťahy medzi Benešom a Štefánikom pokazili. Obaja na seba veľmi žiarlili. Boli to silné osobnosti a obe chceli byť číslom dva za Masarykom.

Štefánikovi stačilo desaťročie, aby sa naplno etabloval vo Francúzsku, získal občianstvo. Čím bol pre Francúzov zaujímavý, že ho tak rýchlo vzali medzi seba?

Mal veľmi široký záber. Bol letec, astronóm, fotograf, špecialista na bezdrôtovú telegrafiu, bol jedným zo zakladateľov vojenskej meteorológie, písal knihy i básne. Človek s takouto výbavou zákonite vzbudil veľkú pozornosť vo francúzskych salónoch. Ľudí buď úplne očaril alebo vzbudil opačnú emóciu. Mnohí mu závideli napríklad postup vo francúzskej armáde, keď sa za tri a pol roka stal z vojaka generálom. Bol výborným rozprávačom, svoje príhody často prikrášľoval a aj si občas vymýšľal. Vedel očariť ľudí, ktorí ho počúvali a získať ich pre myšlienku Československa.

Štefánik mal veľký úspech u žien, čo mu, predpokladám, tiež veľmi pomáhalo…

To je pravda. Bol to veľký zvodca a veľa žien sa do neho zamilovalo. Často išlo o dcéry významných osobností, napríklad bola medzi nimi aj Jansennova dcéra. Viackrát bol zasnúbený. V tej dobe však mali zásnuby inú podobu ako dnes, lebo sa zasnubovali ľudia, ktorí sa často ani vôbec nepoznali. Chcel sa páčiť nielen ženám, ale aj mužom. Vždy bol rád na výslní.

Boli to z jeho strany účelové známosti alebo bol naozaj romantik, ktorý sa často dokázal zamilovať?

Asi to boli oba prípady. Na tom, že sa zamilovával, nebolo nič výnimočné, keďže mal impulzívnu povahu. Napokon, dvakrát odmietol ponuku na sobáš. Jansennova dcéra sa mu ponúkla s tým, že vie o jeho finančných problémoch, no zväzkom by sa vyriešili, pretože jej rodina bola bohatá. Štefánik to však odmietol, preto nie je na mieste z neho robiť v oblasti vzťahov so ženami čistého vypočítavca.

Spomínali ste Štefánikovu rýchlu vojenskú kariéru. Ako vnímal budovanie československých légií? Bral to aj ako politický argument pre vytvorenie spoločného štátu, keď sa budú českí a slovenskí vojaci podieľať na víťazstve Dohody?

Bola to spoločná myšlienka, ktorá spontánne napadla Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí, či už v Rusku, vo Veľkej Británii alebo vo Francúzsku. Štefánik i celý zahraničný odboj rýchlo pochopil, že prítomnosť vojakov na fronte je argument, ktorý sa nedá obísť, keď sa bude rozhodovať o budúcnosti Európy. Francúzsko malo veľký počet obetí a ranených, preto súrne potrebovalo vojakov. Francúzi preto kývli na akýkoľvek projekt, ktorý by zvýšil početnosť ich armády. V lete 1917 vznikli poľské légie a v decembri potom dali zelenú aj vytvoreniu československých légií. Tieto jednotky boli zrejme najdôležitejším argumentom pre vznik Československa.

Bol Štefánik počas leteckých misií na talianskom fronte niekedy aj v ohrození života? Pretože je známe, že rakúsko-uhorské vojská zajatých prebehlíkov rovno popravovali…

Štefánik hovoril, že počas týchto letov mal so sebou vždy aj ampulku cyankáli, aby radšej spáchal samovraždu, ako sa nechal chytiť. Presne to zodpovedalo jeho charakteru. Ako letec sa tešil veľkej spoločenskej prestíži, pretože tieto jednotky chránili napríklad Paríž pre útokmi nepriateľov. Mnohé dámy obdivovali jeho statočnosť a písali mu, že vďaka jeho nasadeniu môžu v Paríži pokojne spávať.

Hovorili ste, že s blížiacim sa koncom vojny a očakávaným víťazstvom Dohody sa kazili vzťahy medzi Štefánikom a Benešom. Neškodilo Štefánikovi, že bol často preč mimo hlavného politického diania v Paríža, že bol skôr na fronte alebo pri légiách na Sibíri?

Škodilo mu to a aj si to uvedomoval. Mal však svoje plány. Na Sibír išiel s tým, že sa s vojskom prebije cez Rusko a z východu oslobodí Československo. Keby sa mu podarilo, bola by to veľká vec. Na Sibíri však zistil, že stav a bojaschopnosť légií mu neumožní zrealizovať smelý plán. Preto sa vrátil do Európy a v marci – apríli 1919 už bolo cítiť, že sa počas jeho neprítomnosti vyostril spor s Benešom.

Tým sa už dostávame aj k nekonečným diskusiám o Štefánikovej smrti po havárií lietadla v Ivanke pri Dunaji. Čo sa tam teda stalo? Bol to cielený útok, náhoda, technická porucha?

Teórií je veľmi veľa. Problém je aj v tom, že sa havária dostatočne nevyšetrila. Vyšetrovateľ, kapitán Zapelloni mal zadanie, aby jeho správa nepoškodila reputáciu talianskej armády. Na druhej strane nemáme relevantný dôkaz, že niekto dal Štefánika zastreliť a že to bol napríklad atentát. K dispozícií sú dokumenty, podľa ktorých môžeme veľmi vierohodne zrekonštruovať poslednú fázu Štefánikovho letu. S lietadlom nebol problém, pretože sa správalo úplne štandardne, čo potvrdili dva nezávislé zdroje. Nehavarovalo pre pokusy o zostrelenie, ale chybou pilota. Hoci je aj dokázané, že jeden vojak vystrelil na lietadlo.

Historik Dušan Kováč publikoval hypotézu francúzskeho generála Mauricea Janina, ktorý bol blízkym priateľom Štefánika. Ten tvrdil, že Štefánik bol ťažko chorý a jeho let bol vlastne pokusom o samovraždu…

Početné zdravotné problémy Štefánika boli známe. Janin vyslovene napísal, že Štefánik spáchal samovraždu. Otázne je, akým spôsobom, lebo neriadil lietadlo, bol iba pasažier. Aj preto ťažko obhájiť teóriu samovraždy. Dôležité je aj poznať, ako vzniklo svedectvo generála Janina. Český sochár Otakar Španiel, ktorý poznal aj Štefánika, robil vo Francúzsku bustu generála Janina. Španiel mu rozprával, že je presvedčený o Štefánikovej samovražde. Až po rozhovore so Španielom sa Janin rozhodol, že svoje svedectvo napíše. Bol to jeho názor, no fakty ho veľmi nepotvrdzujú. Štefánik bol do poslednej chvíle veľmi energický a nevyzeral ako zlomený človek, ktorý je zmierený so svojím osudom.

V roku 1919 sa na Slovensku ešte bojovalo. S čím sa vracal Štefánik?

Štefánik sa chcel stať viceprezidentom pre Slovensko. Na obmedzený čas chcel zaviesť vojenskú diktatúru, pretože očakával, že prechodné obdobie bude veľmi zložité. Nemal veľké vojenské skúsenosti, pretože ho povyšovali skôr z diplomatických dôvodov. Inak sa rokuje s poručíkom ako s generálom. Na Slovensku v tom čase pôsobili dve vojenské misie, francúzska a talianska. Obe boli spore o to, kto má veliť. Štefánik s nimi vyjednal kompromis, podľa ktorého sa talianska misia stiahla, ale so cťou.

Úvahy o diktatúre zrejme súviseli s tým, že Štefánik presadzoval v poslednom období svojho života vytvorenie monarchie…

Áno, bol monarchista. Presadzoval názor, aby bol na čele nového štátu monarcha. Vedel, že československý štát bude spočiatku krehký a národnostne heterogénny. Preto si myslel, že postava monarchu by ho mohla spájať. Samozrejme, išlo by o konštitučnú monarchiu. Štefánik tvrdil, že bol republikán, no pobyt vo Francúzsku z neho spravil monarchistu. Vo Francúzsku sa veľmi rýchlo striedali vlády. Štefánik mal projekt observatória na Tahiti a vždy, keď presvedčil politikov o jeho význame, tak vláda padla a bol opäť na začiatku. Toto ho veľmi ovplyvnilo.

Nedostal sa pre tieto názory do sporu s Masarykom?

Štefánik veľmi obdivoval Masaryka, no ku koncu vojny badať, že začal mať na neho aj kritický pohľad. Veľmi kriticky sa vyjadril o Washingtonskej deklarácií, kde nesúhlasil s tým, aby sa vyhlásila republika bez poznania názoru obyvateľstva. Štefánik bol proti volebnému právu žien a proti oddeleniu cirkvi od štátu. Bol omnoho konzervatívnejší ako Masaryk.

Smrť urobila zo Štefánika legendu a prišla omnoho skôr, než stihli byť tieto jeho názory verejne známe. Tkvie v tom aj dôvod jeho celospoločenskej akceptácie?

Je to významný faktor jeho popularity na Slovensku. Zomrel pri leteckom nešťastí a pomerne mladý. Tým pádom sa ani nemohol zapojiť do riešenia vnútropolitických problémov. Preto sa neskôr na neho odvolávali autonomisti aj centralisti. Stal sa z neho hrdina, ktorý každému vyhovuje, a to platí dodnes.

Čo by si teda mali zo Štefánika vziať dnešní politici, keď sa už na neho radi odvolávajú?

Keď sa do niečoho pustil, robil to s neskutočným zápalom. Vedel sa pre vec úplne nadchnúť, často aj na úkor vlastného zdravia.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *