Blogy

Stratený v džungli

Koronavírus zmení svet, nie som však presvedčená, že zmení aj ľudí. Možno zo začiatku, keď to ako tak prejde, ale čím sa budeme podľa mňa cítiť bezpečnejšie, tým rýchlejšie sa vrátime k pôvodnému spôsobu života. Aká budem šťastná, ak sa budem mýliť.

Od 12. marca, odkedy sedím len doma a pracujem som definitívne vynechala čokoľvek, čo by ešte viac mohlo otupovať moje najprimitívnejšie vnútro, ktoré má každý z nás. Vyhýbam sa akejkoľvek lacnej kultúre v televízii, od rýchlopečených lacných seriálov až po tie najprimitívnejšie reality show, ktoré dokážu mnohé televízie produkovať ako huby po daždi, lebo však sledovanosť, a národ to jednoducho miluje.

Mám pocit, že teraz je to najmenej, čo moja myseľ postihnutá koronavírus práve teraz potrebuje. Stačia mi tie kvantá informácií o COVID-19, ktoré musím denne spracovávať, okrem toho, že sa ma aj bytostne dotýkajú ako každého.


Čo na tejto dobe však najťažšie znášam je pocit straty slobody (v ČR mám obmedzený už pohyb zákonom), napriek tomu, že som si plne vedomá, že to jednoducho inak nejde. Nemôcť sa vrátiť domov tam, kde som naozaj doma, nemôcť byť s dcérou a vnučkou tam, kde ďaleko žijú, je pre mňa peklo.

Sloboda je pre mňa najviac. A s ňou aj spojené cestovanie. Aj tento víkend sme sa mali s manželom už baliť a sadať do auta, aby sme sa s vnučkou spoločne stretli na Azúrovom pobreží a oslávili nielen veľkonočné sviatky, ale najmä jej 1. narodeniny. Po takmer 25 rokoch to bude prvý rok, čo sa tam neotočíme. Každý rok si takto tesne pred sviatkami sadol manžel k letáku nejakého reťazca a spýtal sa ma“ „Miláčik, pozriem zľavy a akcie na veľkonočný tovar, alebo sa necháš pozvať na mušle pri brehu mora s dobrým vínom?“

Na tie naše už rodinné najlepšie mušle s hranolkami a ustrice na svete s pohárom domáceho ružového francúzskeho vína. Nič a nikto, len moja rodina a naša pohoda. Nič z toho už tohto roku nebude a nikto vlastne nevie, ako to bude ďalej.

Tak sme si aspoň s manželom vybrali z archívu film, ktorý sme ešte nevideli. Vždy uprednostňujeme príbehy na základe skutočnej udalosti. Zacnelo sa nám cestovania. No, tých 60 navštívených krajín tohto roku už asi nedotiahnem.  Aj dovolenka na vytúžené vzácne miesto koncom apríla je už budúcnosť….

Film „Stratený v džugli“ je o troch mladých cestovateľoch a jednom sprievodcovi, ktorí im sľúbil, že im v Bolívii v roku 1981 ukáže kmeň, ktorí ešte nenafotil ani National Geografic.

V sekunde sme zabudli na koronavírus a vracali sa nám spomienky na rok 1998, keď sme vo veľkom začali cestovať aj my, ešte mladí a odvážni.


Cestovanie nám dáva krídla a pocit slobody. Je našim životným štýlom. Kusisko z nás, ktorý nám zobral zákerný vírus.

Keď sme boli mladí, rozmýšľali sme rovnako ako hlavný hrdina filmu Yossi. Mali sme pocit, že nám patrí celý svet a nič sa nemôže stať. Napriek tomu, že sme boli zodpovední, vždy sme sa však nejako nezabudli dostať aj do šlamastiky napriek tomu, že sme nikdy žiadnu hranicu neprekročili.

Áno, vždy je to tak, čím je človek mladší, tým má pocit, že práve jemu sa nič nemôže stať. Rovnako ako dnes pri koronavíruse.  Čím sme však viac starli a získavali na skúsenostiach, tým menej sme už vyrážali na neorganizované cestovateľské misie bez turistov.

Aj my sme kedysi boli ako Yossi, dnes však mnohé z toho, čo sme pri cestovaní navyvádzali hodnotíme ako hlúpe. Ale na to, aby ste to zistili potrebujete mať práve to prežité, tie skúsenosti, ktoré vám ponúkne len život.

A jednoducho na ten život potrebujete aj čas a samozrejme vyzretý rozum.

Preto som sa už posledné roky na vyjadreniach rôznych cestovateľov len pousmiala, keď hovorili o tom, že nechápu, ako si niekto môže len zaplatiť dovolenku v rezorte a len tak ju preležať na pláži. Len som sa pousmiala. Však počkajte, aj vy raz budeme mať nad 45 rokov, 50, 60… možno rodinu a aj vy raz budete z práce takí unavení, že budete radi, že si na tú dovolenku vôbec nájdete čas, už aj silu zbaliť sa.

Skutočný príbeh „Stratený v džungli“ si stojí za to v týchto dňoch pozrieť. Možno zabudnete na vírus a možno sa aj poučíte z príbehu Yossiho. Ten síce na cestovanie nezanevrel, ale dnes už vie, že všetko má svoje hranice, aj zodpovednosti.


Ako demokracia. Áno, rovnako, ako aj to nosenie rúšok a obmedzovanie pohybu vonku aj za pekného počasia. A konečne by to už mohli pochopiť aj mnohí mladí… Lebo presne aj to je o tej slobode a zodpovednosti, voči sebe a aj ostatným.

Všetko je to navzájom prepojené, zo všetkého sa dá niečo naučiť, poučiť sa.

… a nezabudnime, ja teda určite, že na to, aby sme naozaj žili, potrebujeme najmä čas.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *