Rozhovory

STÝBLO: „Knihy o pozitívnej motivácii mi prídu ako poriadna kravina.“

Do výrobne exkluzívnej čokolády sme išli rovno za nosom. Sladká vôňa bola naším neomylným sprievodcom. Obrovské množstvo kakaoých bôbov priam ponúkalo zaboriť si tam ruky až po lakte, hory lieskových orieškov boli nekonečné. Výrobňa čokolády v Ivanke pri Nitre patrí medzi najkvalitnejšie na svete a jeden z jej majiteľov sa hrdí svetovým ocenením Great Awards Taste, čo je niečo ako Oskar v gastronómii. Úspešný čokolatier Karol Stýblo je jedným zo štyroch ľudí na svete, ktorí smú používať titul Fino Aroma Master Chef Chocolatier.  Na služobnej ceste niekedy vystrieda aj 15 lietadiel, deťom v kolumbijskom Necocli prispieva na raňajky, v Južnej Amerike je pečený varený, no žiť sa tam zatiaľ nechystá. 

Je čokoládový biznis riskantný?

Počul som, že po farmácii je to druhý najnebezpečnejší biznis. BRC certifikát (medzinárodná certifikácia systémov manažérstva bezpečnosti potravín – pozn. red.) sa týka každého jedného zamestnanca. Nie je to sranda. Keď odchádzate na obed, musíte sa prezliecť, keď vstupujete naspäť do výroby, znova sa prezliekate. Sme bezlepková výroba a keby niekomu spadla do čokolády povedzme omrvinka z chleba, máme problém. BRC znamená, že k nám kedykoľvek a odkiaľkoľvek z Európy môže prísť kontrola, otvoriť skrinku v kuchynke a pozrieť, či tam máme toľko pohárov, koľko deklarujeme na papieri.


Zmenila vás táto práca? Ste dnes opatrnejší? 

Ono je vlastne dobré, keď je človek na začiatku trochu hipster. Lebo inak by asi ani nezačal. Potom trošku zvážniete, najmä, keď si uvedomíte, že na konci vašej roboty je človek, ktorému nesmiete poškodiť zdravie. Beriem to veľmi vážne.

Vaša čokoláda má ambíciu byť najkvalitnejšia. Snažíte sa o najakostnejšie prísady, aké sa len dajú zohnať. Ako to všetko korešponduje s tým, čo nám, obyčajným ľuďom, chutí?  

Nijako. Keď sa niekto pýta, ktorá čokoláda je najlepšia, tak je to tá, ktorá vám najviac chutí. A to môže byť hocijaká na svete. Chuť je subjektívna vec. Máme síce hodnotenie Great Taste Awards, v ktorom sa gastronomickí odborníci zhodnú na tom, že produkt má výnimočnú chuť, to však pre vás ako zákazníka nemusí znamenať nič. Keď chcú moje deti v obchode jahodovú nadnárodnú klasiku alebo lízanku, čiže obyčajný zafarbený cukor, mám im povedať, že nie, nesmiete? Chcú ochutnať aj žuvačku, aj lízanku. A čo? To, čo človeku chutí, nijako nevypovedá o jeho kvalite. Keď si však deti zo zásuvky so sladkosťami vyberú tú našu a nie chronicky známe čokoládové vajíčko,  tak je to pre mňa, samozrejme, veľká odmena.

Karol Stýblo vo vývoji Casa Luker/ foto: archív Stýblo

Hovorí sa, že čím horkejšia čokoláda, tým lepšia. Je to pravda?

Môže byť zdravšia, no len za určitých podmienok. Vždy ide o to, odkiaľ pochádzajú bôby a ako boli upravené.


Čo ste vedeli o kakaových bôboch, keď ste vstupovali do biznisu s čokoládou?

Nevedel som ani len to, ako kakakový bôb vyzerá. Pri belgických pralinkách, s ktorými som pracoval ešte pred našou firmou, nebola čokoláda až taká podstatná. Pokiaľ ide o pralinku, chuť je daná plnkou. Tam nešlo o výrobu čokolády, ale o kúpu polotovaru. To sme na začiatku robili aj my. Až neskôr – a ja to považujem za najväčší dar, šťastie či čo to vlastne bolo – sme sa na veľtrhu dostali ku kolumbijskej čokoláde. Chutila úplne inak, lepšie.

Predpokladám, že to, čo ste ochutnali, neboli bôby. Tie nie sú veľmi chutné.

Ochutnal som polotovar, kuvertúru. Jasné, že som potom okolo toho veľa mudroval, lebo som mal všeličo načítané. Na moje veľké šťastie, tí páni nemali moju povahu, nevadili sa, nediskutovali so mnou, len povedali: príď k nám na plantáž a naštuduj si. No a keď tam prídete, ochutnáte atmosféru plantáže, pochopíte ich poľnohospodárstvo, vtiahne vás to. Prvýkrát som tam strávil asi mesiac. Potom sa mi podarilo, čo nie je celkom samozrejmé, dostať sa do fabriky aj do Čokoládovej akadémie Barry Callebaut v Belgicku, do najväčších svetových fabrík, ale aj malých čokoládovní vrátane Mast brothers v New Yorku.

Vďaka čokoláde si zrejme celkom zacestujete.

Je toho dosť. Práve sa chystám opäť do Južnej Ameriky a ako tak rátam, na ceste tam aj späť prestriedame pätnásť lietadiel. Nedávno som absolvoval Kóreu na otočku, čo znamená, že vidíte najmä lietadlá, letiská a absolvujete jednania, pričom sa musíte od rána do večera ovládať a držať na uzde svoju spontánnosť a reč tela, pretože v tomto sú Kórejci úplne iní než my. Prvé, čo mi povedal náš veľvyslanec, bolo: „Pán Stýblo, svoju žoviálnosť si nechajte v Európe.“ So spontánnosťou som nepochodil ani v Kolumbii. Tam sa mi podarilo hneď na úvod zažartovať, že u nás na Slovensku zvykneme hostí vítať chlebom a soľou, takže oni by mi teraz mali ponúknuť ich tradičný kokaín, ha ha. Skoro odpadli. Toto je u nich obrovské tabu. Nič také ako kokaín nikdy nevideli, ani o tom nepočuli. Bodka.

foto: archív Stýblo

Ako trávite čas na plantážach?


Ako na ktorej. Na severe, blízko Necocli, je päťsto hektárov, ktoré boli kedysi dávno kokaínovou oblasťou. Dnes je tam kakaovníková plantáž. Zhovárame sa s farmármi o tom, ako sa im darí zavádzať vzorce, ktoré sme pre nich vymysleli vo výskumnom stredisku. A sú tam aj tri školy.

Ako vyzerá škola na kakaovníkovej plantáži?

Je to jedna miestnosť a v nej štyridsať detí, ktoré šantia a učia sa to, čo potrebujú. Čiže majú menej fyziky ako tie naše, no zase viac ekológie. Máme v tejto škole rozbehnutý projekt, v rámci ktorého prispievame deťom na raňajky. Aby mali motiváciu prísť do školy. Na plantáži ma často používajú ako šaša. Predstavte si troj- či štvorhektárovú rodinnú farmu. Firma  poskytne rodine školenie, aby mala farma väčšie výnosy. Žiaľ, mnohí farmári sú leniví a nechce sa im meniť niečo, čo ich pradedko zaviedol pred desiatkami rokov. Takže tam slúžim ako motivátor. Rozprávam o tom, že zadarmo síce nedostanú nič – to sa im veľmi nepáči – no naučíme ich ako pri dodržaní ľahkých pravidiel oberú z jedného hektára nie päťsto kilogramov bôbov, ale päťkrát toľko. Vysvetľujeme, že niekedy na to stačí málo –  ručne opeliť kvety, ostrihať strom alebo nasadiť pomedzi kakovníky banánovníky, pretože tie dajú stromu tieň a okrem toho poskytnú výhonky, ktoré sú pre pôdu výborným zdrojom draslíka. Ručne opeliť kvet trvá asi tridsať sekúnd, no prinesie to plod so štyridsiatimi bôbmi. V podstate ich učíme to, čo by mali oni nás. Treba však tiež pochopiť, že ľudia uprostred pralesa nemajú ako prísť k informáciám a ani netušia, akú hodnotu majú v rukách.

Lepenie mandaly, ručne balenie tubusov Manda/lafoto: archív Stýblo

Ako dovážate kakao na Slovensko?

Máme tri koncepty. Prvý je dovoz belgickej čokolády. Druhý sa volá trea to bar (od kakovníka k tabuľke čokolády), pri ktorom dovážame bôby a tu ich pražíme, melieme a ďalej spracovávame. Alebo tretí, pri ktorom k nám putuje hotová kuvertúra zo štyroch hlavných oblastí v Kolumbii, ktorými sú Huila, Tumaco, Arauca a Santander. Vtedy človek vezme bôby z jednej z tých oblastí, upraží ich, pridá k nim trstinový cukor z tej istej oblasti a to putuje k nám na Slovensko. Pokiaľ ide o tento spôsob, mnohí sa ma pýtajú, prečo nedať radšej prácu Slovákom, prečo sa to nerobí iba tu. Vravím, že to treba zažiť. Jednak je v Ekvádore a  Kolumbii jednoznačne väčšia bieda než u nás. Navyše som na týchto ľuďoch závislý a nechcem, aby prestali s farmárčením.  Teraz je tam totiž veľká móda – prestať a odísť. Všade visia bilbordy propagujúce rýchle občerstvenie a slávne IT spoločnosti , na ktorých sú bieli, rozumej úspešní ľudia. Toto sme im ukázali a oni na to skočili. Neverili by ste však, aké sú deti vyvalené, keď im v škole povieme, že sme prišli za ich otcami, ktorých veľmi potrebujeme a oceňujeme. Je to pre nich viac než hocijaká žuvačka, ktorú vytiahneme z ruksaku.

foto: archív Stýblo

Viete si predstaviť žiť v Južnej Amerike?

Kedysi sme o tom aj uvažovali. Podľa mňa sú len dve možnosti. Buď sa do tohto sveta zamilujete, alebo po ňom už v živote nezatúžite. Obrovská Bogota má dvadsať miliónov obyvateľov, no keď som chcel vidieť historické centrum, ukázali mi dve budovy z koloniálnych čias. Zvyšok je betónový, ošarpaný a hnusný, navyše tu nie je žiadne metro a v meste je preto plno smogu. Príroda je tu však nádherná, ľudia úžasní, jedlo tiež. No aj keď mám Južnú Ameriku naozaj rád, neviem si predstaviť, že vezmem rodinu a budeme žiť uprostred pralesa. Ktovie, možno keď budú mať deti povedzme pätnásť a povedia poďme, tak budem skákať od radosti.


Karol Stýblo s expedíciou v pralese v Taisha/foto: archív Stýblo

Hovorí sa, že ak si človek vyberie oblasť, ktorú miluje, automaticky pre ňu urobí všetko a potom sa mu darí aj v podnikaní…

Určite sa nechcem štylizovať do polohy niekoho, kto niečo veľké dokázal, pretože niečo také poviete a už na druhý deň to nemusí byť pravda. Treba zostať nohami na zemi. Skôr to vnímam tak, že sa dejú veci a po istej dobe človek niekde precitne. Urobíte si vodičák a po čase príde moment, keď zistíte, že máte auto pod kontrolou. Učíte sa jazyk a po nejakej dobe prídete na to, že v ňom viete komunikovať. Fajčil som iks rokov, prestal som stokrát a až pred dvoma rokmi sa mi podarilo prestať tak, že mi to už nechýba. Neviem, čo presne sa stane. Myseľ sa nastaví, človek dozreje do nejakého štádia a v ňom uverí nejakému projektu. A keď uverí a má okolo seba ľudí, ktorí ho podporujú, tak sa darí.

Mali ste šťastie na ľudí? Alebo skôr na skeptikov?

Môj tato je skeptik (úsmev). Asi preto, že sme v rodine nemali podnikateľov. Určite som mal nejaké túžby, nemal som však sen, ktorý by sa podobal tomu, čo je z firmy teraz. Nevravím, že sme impérium, no vyrástli sme a je pravda, že naša firma živí dvadsať rodín. Ľudia okolo sú najdôležitejší. Keď ma niekto vychvaľuje, vždy hovorím, že to nie je moja zásluha. Je to zásluha každého jedného dodávateľa, ktorý s nami mal more trpezlivosti a všetko nám povysvetľoval. Mali sme tiež šťastie. Na zákazníkov, dodávateľov, produkty, súťaže… Niektoré veci totiž nemáte ako ovplyvniť, nie sú vo vašich rukách.

Karol Stýblo s kolegami a rodinou pri Dni otvorených dverí firmy/foto: archív Stýblo

Bavia vás knižky o úspešných podnikateľoch?

Na tieto knihy a ani na biznis plány som nikdy veľmi nebol. Keď ma dnes volajú prednášať na ekonomickú univerzitu, panie profesorky nado mnou krútia očami (úsmev). S biznis plánmi je to tak, že si hodíte čísla na papier a potom ste buď nešťastní, lebo ich nedosiahnete, alebo ich dosiahnete a poviete si, že stačí, pričom váš potenciál je omnoho vyšší. Knižky o pozitívnej motivácii mi prídu ako poriadna kravina. Povedzte mi, máme protipól k pozitívnej motivácii? Negatívna motivácia? Čo to je? Že sa akože ráno zobudím a vymenujem si, čo dnes nevyjde? Ak niekto niečomu neverí, predsa do toho nemôže ísť. To je celé.

Máte rád nové médiá, napríklad  instagramy, facebooky, ktoré treba ovládať, aby marketing išiel?

Už sa tomu nevenujem. Náš marketing má na starosti Katka Jaklovská. Máme tiež úžasného dizajnéra Miška Slováka, okolo ktorého sú sústredení ďalší ľudia. Keď sa zhovárajú v tých svojich trojpísmenkových skratkách, jasné, že im nerozumiem. V tejto chvíli však nemám pocit, že by si bolo treba sadnúť a povedať si, nejdú nám obchody, poďme to niekam potlačiť. Chvalabohu. Okrem toho si myslím, že ľudia nás majú radi aj pre naše sociálne projekty.

Občas niekde postavíte stánok, stretnete sa s ľuďmi a varíte pred ich očami…

Áno. Takto je zacielený náš marketing. Pozrite sa na fotografie a zistíte, že naše produkty prezentuje vždy človek.

ručné maľovanie čokolády/foto: archív Stýblo

Autorka: Soňa Košíková



Komentáre (1)

    Vaša reakcia

    Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *