Sú najmä nenároční a potom svetovo nároční. Medzi ktorých patríte?

Ako povedal minister zdravotníctva SR Lengvarský, podľa niekoho očkujeme najhoršie v Európe? Ale veď ešte horšie očkujú ďalšie dve krajiny! Bulharsko a Rumunsko!

Dalito.sk som spustila v roku 2017. Naivne som si myslela, že s kolegami, najmä na základe dlhoročných skúsenosti a prežitého, môžeme inšpirovať ľudí. Aby vedeli, že si zaslúžia ďaleko viac ako len podhodené kostičky od Smeru. Že to závisí len od nich ako budú žiť. Mnohí sme prinášali, vytrvalejší dodnes, príklady ľudí, ktorí to v živote dali, alebo aj pokazili. Aby sa ďalší mohli poučiť.

V úctou ponúkame skúsenosti z najrozvinutejších krajín s vyspelou demokraciou. Mnohých sme aj inšpirovali a vyrazili do sveta, aby z neho to najlepšie priniesli domov. Skúsenosti zo vzdelávania, podnikania, ale aj v snahe preraziť niekde, kde nemáte žiadneho kamaráta, známeho a rodinu, ktorí by vám len tak trošku pomohli. Aspoň sa s niekým zoznámiť, ak to už nevybaviť rovno „tak na slovenský spôsob“.  

Dodnes píšeme o tom, aké je dôležité vzdelanie, veda, život na základe dát a faktov, nestratiť príčetný a zdravý rozum, spoznávanie či cestovanie. Lebo len rozhľadený človek naozaj zistí, kde je doma. Veď už aj Janka Hraška posielali do sveta na skusy. Aby to najlepšie potom v batôžku priniesol domov.

Po roku a pol pandémie, aj po roku vlády nádeje, som stratila akúkoľvek nádej. Uvedomila som si, aké to je zbytočné snažiť sa otvárať oči aj na základe konkrétnych reálnych príbehov s prežitým. Akú drvivú menšinu na Slovensku to zaujíma a ako až bolestivo ohromnej väčšine stačí minimum a radšej sa viesť s priemernými.  

Celý život som sa aj na základe mládežníckej naivity po roku 1989, neskôr životných omylov a prešľapov, snažila žiť podľa hodnôt a pravidiel krajín najvyspelejšej demokracie a dúfala som, že to raz zažijem aj doma. Celý život som nesmierne tvrdo pracovala, dnes mám skúseností na rozdávanie. Dodržiavam aj tie najprimitívnejšie nastavené pravidlá, s ktorými ak nesúhlasím, snažím sa ich zmeniť, nie však obchádzať. Nikdy si cestu neskracujem, naopak. A veľa sledujem, zažívam, porovnávam a snažím sa na tie správne a dobré veci poukázať nielen textom. Mnohé si radšej osobne aj vyskúšam. Dnes mám 50 rokov a po roku a pol pandémie som zistila, že som sa veľmi zmýlila, že to nemá zmysel. Priemernosť vyhubila akúkoľvek nádej na zmenu v krajinu, kde sa oplatí žiť, nedajbože kriticky myslieť a tak krajinu posúvať vpred.  

Dnes už viem, že to nedokážem napriek tomu, že som veľmi chcela. Nemáme na to ani ľudsky, ani historicky, ani rodinne, ani vzdelanostne a ani odborne. Väčšina si pomýlenú nepríčetnosť vezie ako osobnú ťarchu a špinu na pleciach, ktorú nedokážu zmyť celé generácie. Dokonca nám rovnaké vyrástli rovno pod nosom.  Rozhľadených, vzdelaných a múdrych s obrovskými a uznávanými skúsenosťami ponižuje primitívna väčšina, skúsení a čestní sú opľúvaní neschopnou väčšinou, neustále vystretou rukou: štát daj. Ani po takmer 32 rokoch sme nič nepochopili. Ako veľmi, ukázal koronavírus a aj očkovanie. Rozhodujú a súdia od počítačov najprimitívnejší hneď potom, ako sa ich mašinky naučia zapnúť. .  

Každému príčetnému Slovákovi musí z dnešného stavu spoločnosti zvierať hrdlo, možno ho aj napína. A každý príčetný si dnes už určite povedal, že Slovensko ešte predlhé roky bude žiť svoj primitívny sen nenáročnosti, hlúposti, amaterizmu, diletantstva, zlodejiny, povrchnosti, lacnosty….

Chcela som písať a inšpirovať, ale už sa mi nechce. Nemá to zmysel. V tom našom štáte je to tak strašne prehnité, že mi to ničí dušu aj telo. Tak na čo? Dnes už aj tak viem, že Slovensko nemá šancu udržať krok s rozumnou Európou. Čo udržať krok! Nemá šancu sa k takej ani priblížiť a jednoducho sa s tým musia príčetní zmieriť. A hlavne, ako povedala jedna profesorka psychológie, nehľadať odpoveď na otázku, či som normálna ja, ale oni. Lebo žiadni oni neexistujú. Lebo nie, vážení, nie sme si všetci rovní. Každý sa musíme rozhodnúť sám, s kým sa bude a chce porovnávať. Či s najlepšími alebo najhoršími.  A potom sa snažte zachrániť svoje deti. Aj keď to bude bolieť, zbaľte ich a pošlite do sveta na univerzity aj za cenu, že sa zadĺžite. Aby v nich to, čo ste vychovávali v najlepšej viere, nikto nepokazil na celý život. Pošlite ich za tými, ktorí za hranice neutiekli za lepším, ale presne pred tými „nenáročnými“. Lebo nie, nie sme si všetci rovní a ani nikdy už nebudeme. Lebo sú najmä nenároční a potom svetovo nároční. Medzi ktorých patríte vy?

Tak si to zopakujme ešte raz. Ako povedal  minister zdravotníctva SR, podľa niekoho očkujeme najhoršie v Európe? Ale veď ešte horšie očkujú ďalšie dve krajiny. Bulharsko a Rumunsko! Koronavírus aj Dalito mi neskutočne otvorili oči, vďaka. Ešteže tak, inak by som si ďalej žila v blaženej nevedomosti, že Slovensko má ešte nádej. Takto aspoň viem, kde a ako sa mám zariadiť do budúcnosti. Aj Fico mi krajinu vykradol, Matovič s koalíciou ukradli aj s nádejou a Covid-19 ju ochromil. Všetci mi však konečne otvorili oči aká skutočná väčšina v nej žije.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)