Blogy

SÚŤAŽ o Najlepší príbeh: SANDÁLE

BLOG je súčasťou súťaže o Najlepší príbeh, ktorý v deň spustenia portálu vyhlásilo DALITO.sk. Súťaž bola určená začínajúcim autorom, študentom , absolventom žurnalistiky, ale aj neabsolventom. Išlo nám o obsahovo a autorsky originálne príbehy v duchu DALITO. Vyhodnotenie sme cielene naplánovali na predvečer Dňa boja za slobodu a demokraciu, 16. novembra. Nakoniec sme sa v duchu demokracie rozhodli,  že o víťazovi budú hlasovať čitatelia a to podľa počtu lajkov na sociálnej sieti FB a LinkedIn DALITO. Všetky príspevky zverejňujeme v pôvodnom znení.

Adam Blaško: SANDÁLE

Už desať rokov sa bojím snov. Bojím tmy. Bojím toho, čo po mňa deň čo deň prichádza. Bojím toho, čo na mňa každé ráno čaká. Osoba. Osoba, ktorá sa nado mnou vznáša a pozerá mi priamo do očí. Ten tlak na hrudi. Je neopísateľný, no paradoxne nie je dôvodom neschopnosti dýchať. To ten pohľad. Pohľad, ktorý v sebe nesie výčitku. Výčitku, ktorej čelím už desať rokov. Ver mi. Ak by sa dal vrátiť čas… Ak by sa dalo napraviť to, čo sa udialo… Každý večer zaspávam s pocitom toho, že znova príde. Viem že príde. Keď prichádza ráno, už na ňu čakám. Som pripravený.


Doktori to nazývajú spánkovou paralýzou, ja ranným stretnutím. Chcem aby prišla a to aj keď pre mňa predstavuje obrovskú bolesť. Chcem ju vidieť, pozrieť sa jej do očí a vydýchnuť: „Prepáč.“ Ten moment je tak silný, že už sa viac nebojím smrti. Nebojím, pretože si po mňa chodí každé ráno a ja ju prosím, aby si ma už vzala. Nemôžem sa hýbať, ale ak by to šlo, dvihnem ruku, pritiahnem si ju za prameň vlasou a zašepkám jej do ucha: „Zabi ma.“ Vždy keď ráno odchádza, plačem. Viem, že tu musím ostať. Ostať na zemi s pocitom, že som ju nechal samú. Samú tam, kde nik nechodí, no všetci tam dôjdu.

Vždy keď pominie paralýza, vstanem a premýšľam. Ani dnešok nebol iný. Chcel som to všetko zmeniť. Skoncovať s tým. Vybral som sa teda ku skrini, otvoril ju a hľadel dnu. Začal som sa prehrabávať škatuľami. Ruky sa mi triasli tak, že som takmer nekoordinoval ich pohyb. Oči ako keby neboli schopné udržať slzy a pot mi zalieval celú tvár. Po chaotickom prehrabávaní som prestal. Skriňa bola prázdna, no nenašiel som to, čo som hľadal. Zavrel som ju. Otočil som sa k nej chrbtom a spustil sa po nej až k podlahe tak, že mi dvierka porezali chrbát. Sedel som tam a podo mnou sa tvorila červená kaluž. Pretrel som si oči a uvidel niečo, čo úplne zmenilo moje plány na dnešný deň. Uvidel som škatuľu.

Viete. Každý z nás má doma materiálnu vec, ktorú už nepoužíva, no nedokáže sa jej zbaviť, pretože je k nej pripútaný citovo. Aj ja takúto spomienku vlastním. Sandále. Ja viem… Módny odpad, ale na moju obhajobu, mal som ich obuté len raz. Sami vidíte. K tomu, aby ste si vytvorili puto, niekedy stačí aj jeden jediný deň. Boli samozrejme zabalené v originálnej škatuli a ak by som sa snažil, tak by som sa z balenia určite dozvedel aj pôvodnú cenu. O to však nešlo. Pre mňa boli nevyčísliteľnej hodnoty.

Pomaly som ich vytiahol zo škatule. Hneď som pochopil, prečo som ich mal obuté len raz. Ľavá noha bola nepoškodená, ale pravačka obsahovala fľak, ktorý sa nedal zmyť a verte mi, pokúšal som sa o to rôznymi prostriedkami a to niekoľkokrát. Sandále vo mne vyvolali tak silnú emóciu, že som si ich musel vyskúšať.

Zdvihol som sa zo zeme a sadol si na pohovku. Vyskúšal som si ich a prekvapivo, aj po tých dlhých rokoch mi sedia výborne. Bolo skoré a tmavé decembrové ráno a ja som mal neuveriteľnú chuť na prechádzku. Priznávam. Spáchal som dvojitú módnu vraždu. Nielenže som mal obuté sandále, no v nich aj ponožky. Ale bola zima. Nechcel som prísť o prsty a to aj napriek tomu, že je to už zdanlivo jedno. Práve napadal prvý sneh.

Milujem prechádzky v snehu. No a v sandáloch ? To je pocit, ktorý som doteraz nezažil. Vždy ma lákali nové veci. A keďže ani na tom, či budem zajtra chorý už rozhodne nezáležalo, vyšiel som von. Ach ten neskutočný zvuk pod nohami. Veľa ľudí tvrdí, že je upokojujúci. Doslova ho milujú. Popravde ? Neviem prečo. Mne to praskanie snehu pod nohami pripomína skôr praskanie lana pri úplnom napnutí pod ťarchou tela. No a to pre mňa rozhodne nie je príjemný pocit. Ľudia sú už raz taký. Vždy chcú za všetkým vidieť len to dobré a pred zlým zatvárajú oči.


Zvláštne nie ? Ale viete čo je ešte zvláštnejšie ? Pri chôdzi a rozmýšľaní nad tým, prečo je zvuk praskajúceho snehu ľuďom tak príjemný, som si uvedomil, že so sandálmi došľapujem veľmi jemne a opatrne. Nešlo o to, že by som sa bál pošmyknutia alebo chladu. Vôbec nie. Bál som sa, že si zmažem fľak. Áno. Presne ten fľak, ktorý som sa snažil niekoľkokrát všemožne zmyť. Presne ten fľak, ktorý mi skazil novučičké sandále. Po chvíli prechádzky mi už ale došlo, prečo sa sandále v zime jednoducho nenosia. Bola mi neskutočná zima a potreboval som sa zahriať. Kostol. Nechodím tam často, ale toto bola situácia, kedy som skutočne musel.

Keďže mi z chrbta stále kvapkala krv, v snehu sa vytvárala trajektória môjho pohybu. Vedel som však, že ju už nikdy nasledovať nebudem. Vošiel som dnu. Kostol bol krásny, veľký, honosný a hlavne teplý. Vo vnútri vládol neuveriteľný pokoj. Presne to som potreboval. Dom plný hriešnikov vytvárajúcich pokoj a ticho. Vedel som, že v prvej levici sedí feťák, čo mi príde ponúknuť blaženosť, presne tak, ako spolusediaca prostitútka, ktorá ponúkala v svojom sortimente presne to isté. Je to zvláštne, ale kde na svete by ste našli viac hriešnikov, ako v kostole. Vízia odpustenia je veľmi silná. Každý ju tu hľadá. Neverné manželky, drzí synovia…

Dokonca aj pedofilní kňazi, čo to svojho času hrali na Boží zámer. Odpustenie. Všetci ho chcú. Preto sú tu. No ani jeden z nich nie je horší ako ja. Každý si je svojho hriechu vedomí a prial za neho zodpovednosť, len ja nie. Popravde, nebola mi až taká zima na nohy. Chlad zožieral moju dušu. Nie palce. Tie sandále… Bodaj by som ich nikdy neobúval. Ani pred tými rokmi, ani dnes. Vždy ma dovedú k zásadnému činu, ktorý mi zmení život. Je v nich niečo zvláštne. Keď som ich mal obuté prvýkrát, vytrhol som hrtan osobe, ktorá ma živila a dnes, v nich hľadám odpustenie. Telo sa nikdy nenašlo. Vrah sa nikdy nepriznal. A dôkazy ? Existuje len jeden. Len jeden jediný fľak. Príbeh sa v ten deň musel skončiť.

Vedel som to už v dobe, keď som sa ráno zbudil. Plánoval som iný koniec, no potom som zahliadol tú prekliatu krabicu. Vtedy som si uvedomil, že musím spraviť už len jedinú vec. Tak ako všetci tí hriešnici. Vziať za svoj hriech zodpovednosť. Vytočil som číslo 158 a čakal. Neozval som sa. Užíval som si to ticho. A aj keď sa z telefónu ozýval hlas, neodpovedal som. Len som čakal. Vedel som, že to príde aj bez môjho hlasu. Po celkom dlhej chvíli sa mohutné dvere kostola otvorili a ja som vedel, že prichádza zodpovednosť. Prišla obyčajná mestská hliadka. Neprišli na môj podnet. Len nasledovali krv, ktorú som za sebou zanechal. Hneď som sa stal terčom ich pozornosti. Chlap v zakrvavenom kabáte, ktorý vytáča políciu, sedí v kostole a na nohách má sandále. Už  desať rokov krvavé sandále.

Predpokladali, že potrebujem pomoc. To som aj potreboval. Nie však takú, akú mi ponúkali. Nepýtali sa, no ja som odpovedal. Všetko som priznal. V ten večer som v pre mňa novej posteli zaspával s pocitom, že sa jej konečne pozriem do očí s tým, že som za to vzal zodpovednosť. Ona však neprišla. Už nikdy neprišla. Každú noc ju čakám a viem, že  keď sa konečne naše stretnutie zopakuje, bude to v ten posledný deň.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *