Svedectvo muža, ktorému M. R. Štefánik skonal v náručí

Jozef Švarc z usadlosti neďaleko Ivanky pri Dunaji bol priamym svedkom havárie, pri ktorej sa na zem zrútilo lietadlo s Milanom Rastislavom Štefánikom na palube. A práve v jeho náručí slovenský hrdina posledný raz vydýchol.

“Toto svedectvo sa dostalo náhodou do školskej kroniky z Bernolákova, vtedajšieho Čeklísu, ktorá sa viedla v rokoch 1922 až 1924. Žiaci tejto školy sa na výlete stretli s človekom, ktorý videl ako posledný Štefánika živého,” povedal Juraj Turcsány, vedúci Archívu Modra, ktorý je pracoviskom Štátneho archívu v Bratislave.

V tomto archíve sa nachádza množstvo obrazových aj písomných dokumentov o M. R. Štefánikovi, ale aj o ďalších miestnych osobnostiach, s ktorými bol Štefánik v kontakte, a ktoré sa potom podieľali nielen na vzniku, ale aj na budovaní prvej Československej republiky v rokoch 1918 a 1919.

Práve zámer zmapovať obdobie prvých krokov nového štátu viedol k myšlienke usporiadať výstavu s názvom Muži a ženy roku 1919 určenú pre múzeá, ale napríklad aj stredné školy na území Bratislavského samosprávneho kraja.

Výstavu pripravuje Štátny archív v Bratislave a jeho modranské pracovisko v spolupráci s múzeami a mestami bratislavskej župy.
Školská kronika z Bernolákova je jedným zo zachovaných cenných svedectiev tejto doby. Záznam o školskom výlete do Ivanky pri Dunaji možno nájsť na strane 76. Jeho autor konštatuje, že sa pri spiatočnej ceste z miesta, kde M. R. Štefánik zahynul, zastavili na tzv. Dolnom Majeri. Práve jeho správca Jozef Švarc deťom aj učiteľom prerozprával svoj zážitok zo 4. mája 1919.

Podľa autentického záznamu v ten deň okolo pol dvanástej dopoludnia začul “obrovský hukot”. Najskôr si myslel, že cvičia vojaci z neďalekých Vajnôr, potom však vybehol von.

“Tu k veľkému môjmu úžasu som videl asi dva kilometre od majeru, ako klesá aeroplán, z ktorého v malej chvíľke vyšľahli plamene. Potom výbuch a celý stroj klesá v plameňoch veľkou rýchlosťou k zemi. Opäť výbuch, dym a plamene a potom mŕtve ticho,” hovorí očitý svedok.

Bežal na miesto nehody a uvidel hrôzostrašný obraz: “Vetvy a konáre stromov okolo cesty polámané, stroj v plameňoch, neďaleko cesty v troskách asi 20 krokov od cesty jeden dôstojník v uniforme mne neznámej, pod strojom v troskách druhý, obidvaja už mŕtvi. Vedľa cesty v priekope tretí, ktorý potom, keď som k nemu pribehol, aby som mu poskytol pomoc, ešte dýchal.

Čiapka ležala vedľa nešťastníka, podľa ktorej som usúdil, že je to iste nejaký generál. Blúzu, ako aj košeľu som mu rozopol a pomáhal som mu, aby som ho k životu priviedol, ale bohužiaľ moja práca bola márna, lebo asi po pätnástich – dvadsiatich minútach v mojej náruči zomrel,” popisoval svedok posledné chvíle Štefánikovho života.

Spočiatku netušil, “kto tento úbohý pán je”. V neďalekej taške však našiel “vizitkartu” so Štefánikovým menom. Po chvíli na miesto nehody dorazili autá z Bratislavy aj s ľuďmi, ktorí začali tragickú udalosť vyšetrovať. Odviezli mŕtve telá, aj trosky lietadla.

Podľa Turcsányho existovali rôzne teórie o príčinách havárie. “Podľa jednej haváriu spôsobil drôt, ktorý sa namotal na výškové kormidlo, Taliani zasa uvažovali o možnosti, že Štefánik, keďže bol v zlom zdravotnom stave, upadol do bezvedomia a spadol na riadiacu páku.

Podľa iných teórií si vojaci vo vajnorských kasárňach zmýlili lietadlo, považovali ho za maďarské a strieľali po ňom. Ale stroj ani telá neniesli žiadne stopy po streľbe.

Najpravdepodobnejšie bolo, že fúkal silný protivietor, ktorý lietadlo stočil a v dôsledku toho havarovalo,” povedal Turcsány.

“Predsa je však zaujímavá výpoveď svedka, z ktorej vyplýva, že lietadlo vybuchlo už vo vzduchu, aj keď konšpiračným teóriám o tom, že bol Štefánik zlikvidovaný zámerne, nemožno prikladať význam. Veď nik ani nečakal, že v ten deň má generál Štefánik priletieť, a to z dôvodu zlého počasia v Taliansku.”

EXKLUZÍVNE: Vojenská misia M. R. Štefánika v Rumunsku, len na DALITO

V modranskom archíve sa zachoval aj telegram, ktorý adresoval obciam vtedajší bratislavský župan Samuel Zoch a informoval ich v ňom o tragickej smrti ministra. “Nariaďte obciam vašeho okresu, aby veškeré verejné budovy, aj privátne, boli ozdobené čiernym práporom. Hudba, koncerty a zábavy sa až do odvolania zastavujú,” uvádza sa v telegrame.

Podľa záznamov z archívu krátko po Štefánikovej smrti zasadalo aj Mestské zastupiteľstvo v Modre. Viedol ho mešťanosta, opát Ľudovít Erney. ktorý vyzval správcu učiteľského ústavu Ferdinanda Píseckého – keďže bol v minulosti Štefánikovým pomocníkom – aby navrhol, akým spôsobom si má mesto uctiť pamiatku hrdinu. Okrem iného Písecký navrhol, aby mesto poslalo sústrastné telegramy prezidentovi T. G. Masarykovi, matke zosnulého generála Albertíne Štefánikovej a ministrovi Vavrovi Šrobárovi.

Posledná rozlúčka so Štefánikom sa konala na štyroch miestach – 10. mája v Bratislave a o deň neskôr v jeho rodnej obci Košariská, v Brezovej pod Bradlom a na Bradle, kde v roku 1928 sprístupnili známu mohylu, postavenú podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča.

Výstava Muži a ženy roku 1919, ktorú s partnermi pripravuje Štátny archív v Bratislave a Archív Modra, bude na viacerých miestach kraja otvorená v priebehu druhého polroka. “Máme také množstvo materiálov z tohto obdobia, že je to až zázrak, čo všetko sa v archívoch zachovalo,” doplnil Turcsány.

Na výstave nebudú chýbať ani unikátne svedectvá o Štefánikovom tragickom konci, od ktorého uplynulo 4. mája 2019 rovných sto rokov.